Kňazi, rehoľníčka a manželský pár v diskusii / Čo nám tu pápež zanechal a čo s tým teraz spravíme
Svet kresťanstva pripravil rozhovor s rehoľnou predstavenou, saleziánom, diecéznym kňazom a manželským párom, ktorí hovoria, ako naložiť s posolstvom Františka.
Manželia Štefan a Mariana Páterkovci žijú v ružomberskej mestskej časti Černová. Popri výchove štyroch synov sa angažujú v Združení saleziánov spolupracovníkov.
Štefan priznáva, že v minulosti sa na pápeža Františka pozeral s istým odstupom. „Mal som pocit, že je liberálnejší ako jeho predchodcovia. Ale po čase, aj na základe štúdia a rôznych rozhovorov, som dospel k presvedčeniu, že vo veciach viery a morálky neustúpil ani o krok a jeho revolučný prístup spočíva len v snahe o nové formy pastorácie,“ hovorí vyštudovaný strojný inžinier.
Spolu s manželkou, ktorá pracuje ako prekladateľka a jazyková korektorka, sa k pápežovým príhovorom opätovne vracajú. „Oslovilo ma, ako nás v bratislavskej katedrále varoval pred pokryteckou teológiou líčenia, v Prešove pred triumfálnym kresťanstvom bez kríža a ako nám v Košiciach pripomenul dôležitosť našich koreňov a povzbudil nás k upevňovaniu medzigeneračných pút medzi deťmi, rodičmi a starými rodičmi,“ zdieľa svoje dojmy Štefan.
„Mnohí dnes inklinujú k takej viere, kde utrpenie nemá žiadne miesto, chcú sa len vznášať na vlne radosti a eufórie. Ale kresťanstvo bolo od počiatku spojené aj s krížom. Ak máme priniesť nejaké ovocie, ak má dôjsť k nejakej vnútornej premene, či už jednotlivca, alebo celej spoločnosti, je potrebné modliť sa, mnohé si pretrpieť a obetovať toto utrpenie. No kríž je zároveň nádejou a svetlom i pre tých najväčších zúfalcov,“ pridáva sa Mariana a okrem pápežových slov vyzdvihuje aj ľudskosť a normálnosť, ktoré zo Svätého Otca po celý čas vyžarovali.
Prejsť od kazuistiky k duchovnej slobode
Jedným z prvých bodov pápežovej návštevy bolo stretnutie so spolubratmi jezuitmi na apoštolskej nunciatúre v Bratislave. Ignaciánsku spiritualitu žijú aj sestry z rehole Congregatio Jesu, ktorá vychádza z duchovnej skúsenosti ctihodnej Márie Wardovej a svätého Ignáca z Loyoly.
V slovenskej provincii pôsobí 145 sestier a niekoľko z nich sa taktiež stretlo so Svätým Otcom – nečakane, v exercičnom dome v Prešove, kde vypomáhali v kuchyni.
„Pápež František sa na nič nehrá, autenticky prepája to, čo hlása, s tým, čo žije,“ hovorí provinciálna predstavená Congregatio Jesu Agnesa Jenčíková, ktorú oslovilo aj Františkom akcentované prežívanie duchovnej slobody.
„Boli sme vychovávaní tak, že väčšinou uvažujeme v mantineloch ,toto ešte nie je hriech‘ a ,toto už je hriech‘, ťaháme to do kazuistiky,“ reaguje na pápežove slová kňaz Jozef Kozák, ktorý pôsobí ako farár vo Farnosti svätých Košických mučeníkov v Humennom.
„Zosnulý kňaz Juraj Semivan nám na hodinách morálnej teológie často zdôrazňoval, že svet nie je len čierny alebo len biely, ale je aj sivý. Nemôžeme chcieť celé Ježišovo učenie, plné lásky a slobody, zošnurovať do striktných, na všetko uplatniteľných pravidiel,“ pokračuje Kozák.
„Samozrejme, hriech nemožno relativizovať, nemôžeme sedieť na dvoch stoličkách, je potrebné držať sa Božieho slova, ktoré nám pomáha správne rozlišovať. No my neraz k tomuto Božiemu slovu pridávame rôzne svoje dodatky,“ uvažuje humenský farár.
Rovnako ako Ježiš v podobenstve o pšenici a kúkoli povedal, že obe treba nechať rásť až do žatvy, tak aj pápež František v bratislavskej katedrále zdôraznil, že život treba nechať rásť a nepodrobovať ho neustálej kontrole: „Roľník sa stará, ale nechodí každý deň na kontrolu, aby videl, ako rastie. Ak to robí, zabije rastlinu.“
Ako týmto pápežovým slovám rozumie kňaz Jozef Kozák? „Každý človek kráča inou životnou cestou – niekto dlhou, iný krátkou, niekto priamou, iný kľukatou… Osobne som len za posledný mesiac sprevádzal tri manželstvá, ktoré sa ocitli v kríze. Nad týmito ľuďmi nemožno hneď lámať palicu, ale trpezlivo musíme kráčať spolu s nimi,“ hovorí kňaz a pridáva ďalší konkrétny príklad: „Jeden môj známy kňaz mi povedal, že počas návštevy Svätého Otca prišla za ním istá pani so slovami: On ma oslovil natoľko, že som sa rozhodla prísť po tridsiatich rokoch na spoveď.“
O tom, že na Slovensku máme problém so správnym chápaním a prežívaním duchovnej slobody, je presvedčený aj salezián Marián Husár. Vidí za tým dedičstvo komunizmu, ale aj niektorých nezdravých prúdov v cirkvi.
„Keď je sloboda správne uchopená, tak je krásna. Keď žijem vo vzťahu s niekým, koho mám naozaj rád, tak láska nám ukazuje cestu. Ak milujem Krista, prijímam aj jeho požiadavky,“ myslí si don Husár, ktorý pôsobí ako správca Farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov na Miletičovej ulici v Bratislave.
Za nesprávne považuje, ak človek pristupuje k morálke rigidným spôsobom, opačným nesprávnym prístupom je odmietanie akýchkoľvek noriem. „Aj Svätý Otec jasne pomenováva, čo je hriech, napríklad počas spiatočnej cesty hovoril o zle potratu, rovnako demaskuje aj ďalšie nové ideológie,“ hovorí salezián Husár, ktorého obzvlášť potešilo, keď za ním prišla skupina mužov s tým, že počas víkendovej duchovnej obnovy by si radi rozobrali všetky Františkove príhovory.
Vychádzať von, ale ako?
Rehoľná sestra Agnesa Jenčíková má za sebou trojročnú skúsenosť pôsobenia v centre spirituality Congregatio Jesu v anglickom Yorku. V prostredí, kde sú katolíci menšinou, si musela zvyknúť, že záujem o duchovné sprevádzanie prejavovali väčšinou protestanti rôznych denominácií.
„Tam som sa naučila, čo je to vychádzanie zo svojej komfortnej zóny. Aj v katolíckych farnostiach bol prítomný silný charitný rozmer. A nejde len o pravidelný čaj po omši. Keď mal niekto z komunity problém, ostatní ho spolu s ním riešili, snažili sa mu pomôcť. Privádzalo ma to do veľmi pozitívneho úžasu,“ spomína sestra Agnesa, podľa ktorej sme na Slovensku všeobecne zameraní na prežívanie náboženského života skôr individualisticky, na seba.
Aj preto ju i jej spolusestry oslovili slová o viere, ktorá sa vydáva na cestu, ktoré pápež František povedal v Šaštíne. „Mali by sme byť pohotoví a otvorení, byť ochotné a pripravené ísť. Niekedy sa v cirkvi stretáme s postojom: Ja nejdem, toto nebude fungovať. V okolnostiach, aké sú, by sme sa mali vedieť dať vždy k dispozícii,“ zamýšľa sa sestra Agnesa, no zároveň pripúšťa, že to, čo mladým rehoľníčkam príde zaľahko, je niekedy náročnejšie pre tie, ktoré sú v zrelšom veku a majú už určitú životnú skúsenosť.
Téma vychádzania k druhým vyvolala v našich respondentoch asociácie aj s inými bodmi Františkových príhovorov.
Mariana Páterková poukazuje na pápežove slová o tvorivosti v bratislavskej katedrále: „Sme saleziáni spolupracovníci a pandémia zabrzdila mnohé naše aktivity. Už predtým sme pritom badali výraznú zmenu mentality mladých ľudí, a pandémia to všetko ešte viac urýchlila. Rešpektujúc slobodu mladých, musíme tvorivo hľadať nové cesty. Online priestor nenahradí osobné sprevádzanie, preto hľadáme ,nové jazyky na šírenie evanjelia‘, vymýšľame ,nové abecedy‘.“
Kňazi Jozef Kozák a Marián Husár zasa pripomínajú Františkov príhovor k členom Ekumenickej rady cirkvi, v ktorom zdôraznil spojitosť medzi akciou a kontempláciou. „Ak chceme byť blízko k druhým ľuďom, musíme byť v prvom rade blízko pri Bohu,“ hovorí kňaz pôsobiaci v Humennom. „Keď budeme Boha skutočne kontemplovať, bude nás to hnať smerom k druhým, mimo kostola,“ súhlasí don Husár.
Sestra Agnesa Jenčíková k tomu dodáva, že by sme sa v duchu pápežových slov mali naučiť prepájať dôraz na rozum a výkon, čo je typické skôr pre cirkev na Západe, s dôrazom na srdce a modlitbu, čo je vlastné najmä kresťanskému Východu.
Periférie v centre
Keď sa hovorí o vychádzaní, v kontexte pontifikátu súčasného pápeža prichádza na reč najmä vychádzanie na periférie.
Sestry Congregatio Jesu o tom vedia svoje. Jedna z ich komunít pôsobí v prevažne rómskej obci Jarovnice, pod slovenskú provinciu patria aj komunity na Ukrajine či v Českej republike. „Naším poslaním je prinášať útechu tým, ktorí to potrebujú, a ako vravieval svätý Ignác, musíme to robiť stále intenzívnejšie. Obdivujem naše sestry a skláňam sa pred tým, čo dokážu. Som otvorená, aby sme týmto smerom išli ešte ďalej,“ vraví provinciálna predstavená.
Na perifériách sú doma aj saleziáni, a netýka sa to len ich komunít na košickom sídlisku Luník IX či bardejovskej Poštárke. „Periférie sú aj uprostred veľkých miest, ako to vidíme aj u nás v Bratislave. Decká z ťažkých pomerov, z rozpadnutých či nefunkčných rodín, mladí, čo hľadajú sami seba a sú bez zázemia. Prichádzajú k nám aj ľudia bez domova, často im pomôžeme skôr jednorazovo, a hoci spolupracujeme s charitou aj milosrdnými bratmi, chcelo by to nejaké systematickejšie riešenia,“ vypočítava don Husár.
Jednou z možných ciest je podľa neho stále intenzívnejšie zapájanie laikov, aby tí, ktorým bolo dopriate duchovne či materiálne, mali cit pre tých, ktorí sa boria s nedostatkom. A v zmysle hesla „radosť rozdávaním rastie“ by sa pomoc druhým mala skutočne odohrávať v atmosfére radosti. „Máme skúsenosť, že neveriaci či hľadajúci prichádzajú práve preto, že v našich oratóriách nachádzajú prostredie radostného kresťanstva,“ konštatuje salezián.
Kňaz Jozef Kozák ponúka na vychádzanie k druhým o čosi iný pohľad. „Často chceme robiť rôzne špeciálne veci. Sám som toho v minulosti veľa plánoval, stanovoval si rôzne ciele, no zistil som, že aj keď som ich dosiahol, nič zásadné sa nezmenilo. Časom som si uvedomil, že dôležitejšie, ako sa neustále zameriavať na svoje predstavy, hoci aj neviem ako dobré, je jednoducho byť pri ľuďoch, zvlášť teraz v čase pandémie,“ hovorí kňaz Košickej arcidiecézy, ktorý sa snaží aspoň raz za jeden-dva týždne zatelefonovať tým členom farského spoločenstva, ktorí sú doma starí, chorí či v karanténe.
„Nanovo som si potrebu blízkosti uvedomil aj počas pápežovej návštevy. Po jej skončení som niekoľko chlapov z farnosti zavolal na bowling, aby som s nimi len tak bol a poďakoval sa im za všetko, čo robia pre cirkev. Napokon, keď prejavujeme záujem o druhých, motivujeme ich samých, aby sa aj oni viac zaujímali o tých, ktorí sú im blízki,“ delí sa so svojou skúsenosťou Jozef Kozák.
Po takomto ľudskom a otvorenom prístupe kňazov volajú aj manželia Páterkovci. „Pochádzame z prostredia, kde ľudia ešte úprimne milujú cirkev a vážia si kňazov. No zároveň neraz čelia tomu, že keď niečo potrebujú od svojho farára, mimo svätej omše ho nevedia zastihnúť, zatajuje sa, nezdvíha telefón… Poznám veriacich, ktorí sa vyslovene boja ísť za svojím kňazom, zvažujú, čo a ako mu povedať, aby sa neurazil,“ hovorí Štefan.
„Niektorí kňazi maria snahy svojich veriacich, ktoré by reálne pozdvihli farnosť. Samotného kňaza by to pritom nič nestálo, len dať im svoj súhlas. Iní sa zasa upínajú na akademické tituly či stavebnú činnosť, ktorej neraz poriadne ani nerozumejú, a prestávajú byť pastiermi. Málo zdieľajú obyčajný život obyčajných ľudí. Nepotrebujeme dlhé filozofické kázne odtrhnuté od života, skôr svätosť bežného dňa,“ pridáva sa Mariana.
„Samozrejme, netvrdíme, že takto sa správa väčšina kňazov, ale každú zlú skúsenosť si človek nadlho zapamätá. Dobrým začiatkom by bolo, keby sa kňazi správali normálne, ľudsky, prívetivo, potom môžeme mať aj ďalšie očakávania,“ pokračuje opäť Štefan, ktorý pripomína aj to, že pápež v Šaštíne vyzval biskupov, aby boli prorokmi. „Boli to dôležité slová, lebo po smrti biskupa Rudolfa Baláža sa zdá, že prorocký hlas medzi slovenskými biskupmi stíchol.“
A čo ďalej?
Čo teda robiť, aby návšteva pápeža Františka na Slovensku neupadla do zabudnutia a priniesla posun k lepšiemu?
Viacerí z oslovených vidia návod v slovách Svätého Otca, ktoré povedal v Šaštíne: „Nezastavte sa! Lebo keď sa cirkev zastaví, ochorie; keď sa biskupi zastavia, ochorie cirkev; keď sa kňazi zastavia, ochorie Boží ľud!“
Celú návštevu pápeža Františka vníma rehoľná sestra Agnesa Jenčíková ako výzvu vykročiť vpred. „Neraz akoby sme nevedeli urobiť ten ďalší krok. V kostole sa síce pomodlíme, ale s prežívaním viery v bežnom živote už mnohí máme problém. Ostávame na rovine formálnosti,“ myslí si rehoľná predstavená Congregatio Jesu, podľa ktorej pápež František nastavil latku naozaj vysoko.
Jozef Kozák sa domnieva, že mnohých v napredovaní brzdí skúsenosť z prvej polovice 90. rokov, keď cirkev na Slovensku po páde totality prechádzala triumfálnym obdobím. „To sa však skončilo a my akoby sme nevedeli, čo teraz. Pápež nám odkazuje, že nesmieme ostať zabrzdení, ale máme kráčať ďalej, spoločne, o tom je napokon celý začatý synodálny proces. Potrebujeme lepšie načúvať Božiemu hlasu a rovnako sa naučiť aj počúvať jeden druhého. Viesť dialóg a cez neho dospievať k jednote. Neviesť vojny, nielen so svetom, ale ani vnútri cirkvi medzi sebou navzájom, lebo často môžeme vidieť, že sa síce vieme zjednotiť proti niekomu, ale nie za niečo,“ odkazuje kňaz Kozák.
Podobný názor pridáva Mariana Páterková: „Po Novembri sa neraz kládol dôraz na formu a medzičasom sa vnútro vyprázdnilo. Potrebujeme svätejších kňazov, zasvätených i laikov. Všetci potrebujeme zatiahnuť na hlbinu. Bude nás menej, preto musíme vedieť obhájiť svoju vieru, musíme ju žiť nielen tak akože, ale naplno, v krížoch i radostiach.“
A manžel Štefan ju dopĺňa: „Každý jeden z nás by si mal dať odpoveď na Ježišovu otázku: Chceš byť mojím svedkom? Pripomenul nám ju Svätý Otec vo svojom príhovore v Prešove. Je to veľmi jasná a zároveň neodbytná otázka, na ktorú musíme nanovo odpovedať každý deň.“
„A to nielen slovom,“ nadväzuje salezián Marián Husár, „ale najmä svedectvom života, z ktorého by sa mala zračiť Božia láska a milosrdenstvo vyvolávajúce v každom, kto nás stretne, pocit radosti a prijatia.“
Titulná koláž: zľava don Marián Husár SDB (foto: Adam Rábara); Štefan a Mariana Páterkovci (osobný archív); sestra Agnesa Jenčíková, CJ (foto: Adam Rábara); Jozef Kozák (foto: Maruška Jeňová)
Imrich Gazda, Pavol Rábara pre Postoj / Svet kresťanstva