Otcovia mariáni východného obradu a ruský apoštolát
Kongregáciu otcov mariánov od Nepoškvrneného počatia Panny Márie založil poľský piarista svätý Stanislav Papczyński (1631 – 1701). V roku 1673 založil Kongregáciu otcov mariánov, ktorí sa venovali náboženskej výchove predovšetkým chudobných detí a osobitnú pozornosť venovali ohlasovaniu Nepoškvrnenej Panny Márie a pomoci biednym dušiam v očistci. V tom čase pôsobili otcovia mariáni v Poľsku, v Litve a v Portugalsku. Poľské kráľovstvo bolo súčasťou ruského impéria, ktorého cársky režim neskrýval svoj odpor voči Katolíckej cirkvi.
Po poľskej revolúcii v roku 1863 boli na základe nariadenia ruskej vlády všetky rehoľné domy otcov mariánov zavreté a otcovia prenasledovaní. Kongregácia tak bola odsúdená na zánik. Ruské úrady nechali otvorený iba jeden rehoľný dom mariánov v litovskom Marianpole. Mnohí otcovia boli deportovaní na Sibír.
Kongregácia bola duchovne obnovená a reorganizovaná blahoslaveným Jurajom Matulaitisom-Matulewiczom (1871 – 1927), ktorý v roku 1909 tajne vstúpil k otcom mariánom aj bez noviciátu, s výslovným dovolením pápeža Pia X. V roku 1911 otvoril v Petrohrade tajný noviciát. V roku 1914 bol zvolený za generálneho predstaveného otcov mariánov. J. Matulaitis obnovil kongregáciu v duchu aktívnejšieho apoštolátu najmä v sociálnej a kultúrnej oblasti podľa vzoru jezuitov. Spolu s Petrom Bučysom otvorili v roku 1923 rehoľný dom, farnosť a školu v Druji. Tu získali niekoľko povolaní pre apoštolát v Litve, Lotyšsku a Mandžusku s tým, že kandidáti absolvujú prípravu v Pápežskom ruskom kolégiu (Russicum) v Ríme. J. Matulaitis si totiž nevedel predstaviť lepšie miesto na výchovu misionárov ako Rím. Otcovia mariáni si zvolili za svoj špeciálny cieľ apoštolát medzi východnými Slovanmi v Poľsku. Okrem Poliakov, Litovčanov, Lotyšov prijali mariáni do svojich radov aj niekoľko Rusov a Bielorusov.
V Mandžusku…
Mandžusko, historická oblasť na severe Číny, bolo a dodnes je dôležitým centrom ruských emigrantov. Silný vplyv Ruska na túto oblasť bol enormný najmä koncom 19. storočia. Ruskí emigranti začali prúdiť do Mandžuska okolo roku 1897, keď ruskí robotníci prišli pomôcť s výstavbou čínskej východnej železnice. Charbin, mesto na rieke Sungari, sa stalo centrom ruských imigrantov. Cárska vláda umožnila ruským prisťahovalcom založiť vzdelávacie a kultúrne inštitúcie a pravoslávne kostoly. Ich počet vzrástol na 750 000 a vytvorili v Charbine novú štvrť. Spolu s Rusmi sem prišli aj Poliaci, Nemci a Židia.
Ruské katolícke hnutie v Mandžusku vzniklo spontánne z kontaktov medzi pravoslávnym klérom a rímskokatolíckymi veriacimi. V roku 1923 konvertoval pravoslávny kňaz Konstantin Koronin na katolícku vieru a vytvoril so skupinou veriacich farnosť. Avšak skoro nato zomrel. Farnosť prebral jeho otec, arcipresbyter Ján Koronin, ktorý podľa vzoru svojho syna tiež konvertoval na katolícku vieru v roku 1925, avšak aj on onedlho zomrel. Farnosť prebral poľský kňaz Vladislav Ostrowski, farár miestneho kostola sv. Stanislava. Pokúšal sa slúžiť liturgie v byzantskom obrade, avšak čoskoro požiadal Svätú stolicu o vyslanie ruského kňaza a zriadenie cirkevnej štruktúry. Rím odpovedal v roku 1928 zriadením Apoštolského exarchátu pre Rusov byzantsko-slovanského obradu v Čínskom impériu. Zároveň boli do Charbinu poslaní dvaja kňazi (Diodor Kolpinskij a Zacharij Kovalev) a diakon (Jurij Gic), ktorí však boli nestáli a kolísali medzi katolicizmom a ortodoxiou. V roku 1928 bol otec marián Fabián Abrantovič menovaný za apoštolského exarchu a riadneho predstaveného misie.
V roku 1928 otvoril v Charbine chlapčenské Lýceum sv. Mikuláša (Licej sv. Nikolaja), ktoré plnilo svoje výchovno-vzdelávacie poslanie do roku 1950. Školský program bol podobný ako na ruských stredných školách pred októbrovou revolúciou v roku 1917. Každý rok študovalo na lýceu okolo 200 chlapcov. V roku 1937 úspešne ukončilo školu 167 absolventov. Mnohí z nich udržiavali so svojimi bývalými učiteľmi čulé vzťahy a škola získala excelentnú reputáciu medzu ruskými emigrantmi. F. Abrantovič sa spojil s rehoľnými spolubratmi a bývalými študentami, celibátnymi klerikmi z Russica, ale aktívny počet misionárov exarchátu bol malý, nie viac ako desať kňazov. Abrantovičovým nástupcom sa stal otec Andrej Cikoto, druhý apoštolský exarcha v Charbine. Po okupácii Mandžuska sa Sovieti z obáv pred verejnou mienkou neodvážili zasahovať do školskej činnosti lýcea. Avšak o rok neskôr sa k moci dostali čínski komunisti. V roku 1948 boli otcovia mariáni uväznení a celá katolícka výchovná a misijná činnosť v Mandžusku bola zastavená.
Pápežské ruské kolégium (Russicum)
Pápežské ruské kolégium alebo Russicum bolo založené v roku 1929 pápežom Piom XI. ako inštitúcia, ktorá mala pripravovať budúcich katolíckych misionárov pre Rusko a ostatné národy v ZSSR na čas, keď bude možné prekročiť hermeticky uzavreté sovietske hranice. Cieľom Russica bolo podľa slov v poradí druhého rektora Francúza Philippa de Régis, SJ, „vychovať katolíckych kňazov byzantsko-slovanského obradu, ktorí by mohli byť apoštolmi Ježiša Krista v súlade s veľkým prikázaním vytvorenia cirkevnej jednoty a vyznávania Petrovho primátu. Ich apoštolským poľom činnosti má byť Rusko – pokiaľ to okolnosti umožnia – alebo aspoň niektorá z ruských diaspor.“[1] Správa kolégia bola podľa želania pápeža Pia XI. zverená Spoločnosti Ježišovej. Za prvého rektora Russica bol menovaný slovenský jezuita Vendelín Javorka.[2]
Medzi prvými seminaristami Russica, ktorý doň vstúpili v roku 1929, boli aj traja študenti-mariáni pochádzajúci z Bieloruska: Martin Zdaniukiewicz, Kuzma Najlovič a Tomasz Podziawo. Boli ubytovaní spolu so studitmi na štvrtom poschodí kolégia, ktoré sa volalo mníšskym poschodím (monastyrskij étaž). K. Najlovič vyučoval na Lýceu sv. Mikuláša v Charbine a dokonca pôsobil aj ako dočasný apoštolský administrátor exarchátu v Charbine. T. Podziawo pôsobil ako duchovný otec na miestnom lýceu a ako učiteľ filozofie a sociológie. Po svojom uväznení v roku 1948 bol odsúdený na 25 rokov väzenia, ktoré strávil v sibírskych táboroch. Ďalšími študentmi Russica z radov mariánov boli Bielorus Urbanowicz a Lotyš Wojnovski.
Osobnosti otcov mariánov východného obradu
František Peter Bučys, MIC (1872 – 1951)
Prvým kandidátom na vstup do obnovenej kongregácie bol Litovčan František Peter Bučys, ktorý pomohol obnoviť kongregáciu a stal sa jej generálnym predstaveným po otcovi J. Matulaitisovi. Ako blízky spolupracovník Mons. Michela d´Hebignyho bol v roku 1930 vysvätený za prvého byzantsko-slovanského biskupa ruskej tradície. Jeho snom bolo zabezpečiť duchovnú starostlivosť ruským katolíkom na celom svete a obnoviť Brest-litovskú úniu zrušenú ruským cárom v roku 1839. Bol hlavným konsekrátorom chrámu sv. Antona opáta pri Pápežskom kolégiu Russicum v Ríme, ktorý bol posvätený dňa 30. októbra 1932 v byzantsko-slovanskom obrade. F. P. Bučys sa stal svätiacim biskupom pre Russicum a jeho úloha bola zväčša obradová. Zároveň bol vymenovaný za apoštolského vizitátora ruských katolíkov v strednej a západnej Európe. V rokoch 1930 – 1933 navštívil Nice, Paríž, Lille, Brusel, Prahu, Viedeň a Ľubľanu. Absolvoval tri cesty do USA, kde sa pokúšal získať konvertitov z pravoslávia. Zároveň navrhoval, aby ruskí katolíci byzantského obradu neboli podriadení haličským ukrajinským či karpatským ruténskym biskupom, ale latinským biskupom na západe. V Severnej Amerike pripomínal, že ženatí kňazi sú súčasťou byzantského kléru, s čím súhlasil aj Mons. D´Herbigny. V roku 1935 pricestoval späť do Litvy, kde sa vrátil k latinskému obradu, avšak stále pokračoval v riadení katolíkov byzantsko-slovanského obradu. V roku 1939 sa vrátil do Ríma a opätovne sa stal generálnym predstaveným kongregácie mariánov.
Fabián Abrantowicz, MIC (1884 – 1946)
Narodil sa 14. septembra 1884 v Novogrudoku v provincii Minsk. V Petrohrade vyštudoval v roku 1906 teológiu a v roku 1908 bol vysvätený za kňaza. V roku 1910 absolvoval teologickú akadémiu s magisterským titulom. V roku 1914 ukončil doktorát z filozofie na univerzite v Louvain (Belgicko). Od roku 1912 slúžil ako farár vo farnosti sv. Kataríny v Petrohrade. V roku 1914 sa stal profesorom filozofie na teologickej akadémii. V roku 1918, keď boľševici zatvorili seminár v Petrohrade, stal sa rektorom teologického seminára v obnovenej minskej diecéze. Seminár sa najskôr nachádzal v Minsku, ale pre vojnové udalosti sa presťahoval do Novogrudoku a neskôr do Pinsku. Ovládal niekoľko jazykov a bol známy mimoriadnou pracovitosťou. V týchto rokoch napísal filozoficko-teologické dielo Boh a Človek. Od roku 1920 slúžil vo farnosti v minskej diecéze. Ako jeden z prvých slúžil časť sv. omše v bieloruskom jazyku, samozrejme, s povolením miestneho biskupa. V roku 1928 vstúpil do Kongregácie otcov mariánov a zložil svoje rehoľné sľuby v Druji. V novembri 1928 bol menovaný za prvého apoštolského exarchu Ruského katolíckeho exarchátu byzantsko-slovanského obradu v Mandžusku so sídlom v Charbine. Bol menovaný za archimandritu, ale nikdy nebol vysvätený na biskupa. Do jeho starostlivosti boli zverené katolícke inštitúcie ako malý seminár sv. Karola, kolégium pre dievčatá pripojené ku kláštoru sestier uršulínok a sirotinec spravovaný františkánskymi sestrami. Sám zriadil lýceum, ktoré bolo pomenované po sv. Mikulášovi. Škola bola určená pre ruských chlapcov, ktorí prišli o rodičov počas vpádu Sovietov. Učil v týchto školách a tiež vydával katolícky časopis. Dočasne slúžil ako apoštolský administrátor pre katolíkov latinského obradu. V apríli 1939 uskutočnil návštevu ad limina v Ríme a o mesiac neskôr odišiel do Poľska, aby navštívil svojich priateľov a príbuzných. V Ľvove sa stretol s gréckokatolíckym metropolitom Andrejom Šeptickým, OSBM. Od septembra 1939 bol na území okupovanom Červenou armádou. V októbri sa pokúsil vrátiť sa do Poľska, ale pri prekročení novej štátnej hranice so ZSSR bol zatknutý nemeckými pohraničnými strážami, ktoré ho vrátili na územie ZSSR. Dňa 22. októbra ho zadržala Sovietska pohraničná stráž a poslali ho do väzenia v Ľvove na ďalšie vyšetrovanie. Na otázku o jeho nelegálnom prekročení hraníc uviedol, že pri prekročení hranice si bol istý, že vzhľadom na priateľské vzťahy medzi Nemeckom a ZSSR bola hranica voľne prechodná. Dňa 13. novembra 1939 bol obžalovaný zo špionáže pre Japonsko. Otec Fabián kategoricky odmietol podpísať obvinenia, avšak bolo mu vysvetlené, že je vinný zo všetkých bodov obžaloby. V januári 1941 sa po výsluchoch v Moskve opäť pokúsil vyvrátiť všetky obvinenia, pričom uviedol, že bol prinútený priznať sa a podpísať obvinenia pod fyzickým nátlakom bez toho, aby si ich vopred prečítal. Zmena vo vyšetrovaní sa však nedosiahla. Dňa 15. augusta 1942 mu bol vydaný dekrét o ukončení vyšetrovania, v ktorom bol otec Fabián obvinený z boja proti revolučnému hnutiu a z nelegálneho prechodu cez hranice. Sám neuznal obvinenia a rezervoval si právo poskytnúť dodatočné písomné vysvetlenia týkajúce sa vyšetrovacích materiálov. Dňa 23. septembra 1942 bol odsúdený na desať rokov pobytu v nápravnom pracovnom tábore NKVD. Zomrel 2. januára 1946 vo väznici v Butyrke.
Jozef Germanovič, MIC (1890 – 1978)
Bieloruský spisovateľ známy pod pseudonymom Vinčuk Advažnyj sa narodil v Cholšanoch neďaleko Vilniusu. Teológiu študoval v rímskokatolíckom seminári vo Vilniuse. V roku 1913 bol vysvätený a svoj kňazský život začal pôsobením medzi miestnymi Bielorusmi a neskôr v Bialystoku. V roku 1924 vstúpil k otcom mariánom v Druji a pôsobil v miestnych farnostiach. V roku 1932 bol poslaný do Charbinu, kde pôsobil ako riaditeľ Lýcea sv. Mikuláša. O tri roky neskôr sa vrátil do Vilniusu, avšak v roku 1939 prišiel do Charbinu ako učiteľ a školský inšpektor. Tam zostal až do svojho uväznenia v roku 1948, bol transportovaný do ZSSR a odsúdený na 25 rokov väzenia. V roku 1954 bol ako poľský občan oslobodený a poslaný k otcom mariánom do Druje ako seminárny profesor. V roku 1959 odišiel pracovať medzi londýnskych Bielorusov. V roku 1978 zomrel vo Finchley. Bol to misionár hlboko spojený s ruským apoštolátom a ruskou kultúrou, no bol zároveň horlivým bieloruským nacionalistom.
Andrej Cikoto, MIC (1892 – 1958)
Narodil sa v Topoľščine v západnej časti cárskeho Ruska. Po štúdiách vo Vilniuse a na teologickej akadémii v Petrohrade získal doktorát a v roku 1920 stúpil k otcom mariánom. V roku 1923 organizoval fundáciu otcov mariánov v Druji, kde bol menovaný za miestneho predstaveného. V rokoch 1933 – 1939 bol generálnym predstaveným Kongregácie otcov mariánov. V roku 1939 bol menovaný za archimandritu a poslaný do Charbinu, aby nahradil Fabiána Abrantoviča. A. Cikoto sa stal v poradí druhým (a posledným) apoštolským exarchom pre ruský byzantsko-slovanský rítus a pre všetkých veriacich východného obradu v Mandžusku. Ujal sa riadenia exarchátu aj Lýcea sv. Mikuláša, a to aj napriek ťažkým rokom, ktoré boli spojené s japonskou a neskôr sovietskou okupáciou. V roku 1948 ho čínski komunisti zajali a deportovali do ZSSR, kde bol odsúdený a transportovaný na Sibír. Ponúkli mu úrad pravoslávneho biskupa, ak sa zriekne Katolíckej cirkvi, čo odmietol. Jeho zdravotný stav sa zhoršoval. Zomrel v táborovej nemocnici počas stavby železnice Tajšet-Bratsk-Zajarsk.
Česlav Vjačeslav Sipovič, MIC (1914 – 1981)
Bol prvým bieloruským katolíckym biskupom byzantsko-slovanského obradu. Narodil sa v bieloruskej rímskokatolíckej rodine v Dzedzinke, ktorá bola do Veľkej vojny súčasťou cárskeho Ruska. Po vojne odišiel do Poľska, kde študoval na poľských školách. Rozhodol sa vstúpiť k otcom mariánom v Druji a pokračoval v štúdiu na Vilniuskej univerzite. V roku 1938 spolu s ďalšími Bielorusmi odišiel do Ríma a začal študovať na Gregoriánskej univerzite a neskôr na Pápežskom východnom inštitúte. Jeho plány boli spojené s misiou v Charbine, na ktorú sa intenzívne pripravoval. V roku 1940 bol vysvätený za kňaza a v roku 1946 obhájil doktorát na Pápežskom východnom inštitúte. Po 2. svetovej vojne založil bieloruskú katolícku misiu v Londýne a ďalšie spoločnosti prehlbujúce bieloruskú kultúru. Snažil sa o to, aby Svätá stolica vymenovala biskupa pre bieloruských katolíkov byzantského obradu. Dňa 4. augusta 1960 bol vysvätený na biskupa a vymenovaný za apoštolského vizitátora bieloruských veriacich žijúcich v diaspóre. Jeho zásluhou bola zriadená škola pre deti bieloruských exulantov žijúcich v Londýne. Rovnako sa zasadil o to, aby otcovia mariáni predurčení na ruský apoštolát študovali v Russicu. Jeho úmysel pramenil z presvedčenia, že „mnohí otcovia mariáni východného obradu sú etnickí Bielorusi. Sú spojení s ruským ľudom a s Ruskom väzbami spoločných záujmov a bratskou krvou.“[3] Zúčastnil sa II. vatikánskeho koncilu, bol aktívnym členom Komisie na revíziu východného kánonického práva a pozorovateľ Kongregácie pre východnú cirkev. Aj po koncile sa aktívne zapájal do rôznych zahraničných spoločností propagujúcich bieloruskú kultúru. Taktiež sa zúčastňoval na aktivitách spojených s lepším pochopením ortodoxie. Č. V. Sipovič bol energický pracovník bieloruskej kultúry, renesančný človek a vedec v jednej osobe, ktorý sa z lásky k domovine stal apoštolom všetkých bieloruských katolíkov na západe.
Apollin Andrej Katkov, MIC (1916 – 1995)
Rodený Rus pochádzal z pravoslávnej rodiny zo sibírskeho Irkutska. Keď mal štyri roky, rodina sa presťahovala do Mandžuska. V Charbine sa stal študentom na klasickom Lýceu sv. Mikuláša. V roku 1933 sa rozhodol stať sa katolíkom. V roku 1937 vstúpil do noviciátu otcov mariánov. V roku 1939 začal v Ríme študovať filozofiu, bývajúc v rehoľnom dome mariánov. Teologické štúdiá ukončil na pápežskom aténeu Angelicum. V roku 1944 bol vysvätený za kňaza. Po vysviacke pokračoval v štúdiu na Pápežskom východnom inštitúte a pastoračne vypomáhal Rusom v emigrantských táboroch. Od roku 1950 pôsobil medzi ruskými emigrantmi v Anglicku a neskôr v Austrálii, kde žili významní ruskí emigranti z Číny. Biskupské svätenie prijal dňa 21. decembra 1958 v chráme sv. Antona opáta pri Russicu. Stal sa pomocným biskupom Aleksandra Evreinova, svätiacim biskupom byzantského obradu v Ríme a titulárnym biskupom v Nauplii. A. A. Katkov zostal v Ríme až do svojej smrti, no pre svoje spory s jezuitmi, ktorí boli poverení vedením Russica, neslúžil liturgie v chráme sv. Antona opáta.
[1] Porov. Pro Russia. The Russicum and catholic work for Russia. Roma: PIO, 2009, s. 295.
[2] Vendelín Javorka (1882 – 1966) sa narodil 15. októbra 1882 v Černovej ako prvý z desiatich detí. Bol príbuzným významného slovenského národného dejateľa Mons. Andreja Hlinku. V roku 1903 vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Trnave s úmyslom stať sa misionárom. Študoval v Sankt-Andrä, v Bratislave a v Innsbrucku. 29. júna 1915 bol vysvätený na kňaza. V rokoch 1916 – 1918 pôsobil ako vojenský kurát na východnom fronte. Posledné rehoľné sľuby zložil 2. februára 1920. V roku 1925 prijal v Ríme byzantský obrad, aby mohol ísť na misie do Ruska. V roku 1926 pôsobil krátko medzi gréckokatolíkmi na východnom Slovensku a Podkarpatskej Rusi, aby sa zdokonalil v byzantskom obrade v praxi a tiež aby pomohol miestnym gréckokatolíckym biskupom. Od roku 1926 dostal na starosť stavbu Pápežského ruského kolégia v Ríme a zároveň bol ministrom na Pápežskom východnom inštitúte. Dňa 24. októbra 1929 bol menovaný za jeho prvého rektora. V roku 1934 bol poslaný do Charbinu v Mandžusku ako dočasný administrátor exarchátu ruských katolíkov byzantského obradu. V roku 1939 spravoval ruskú katolícku farnosť byzantského obradu v Šanghaji v Číne. V tom istom roku sa vrátil do Ríma do Russica ako vicerektor a minister. V roku 1941 bol poslaný do jezuitskej misie v Černovciach v Bukovine (dnes Ukrajina, v tom čase Rumunsko). V roku 1943 sa územie dostalo pod kontrolu sovietskej armády a 13. júna 1945 bol o. Vendelín Javorka zatknutý. V novembri 1945 bol v Moskve bez súdu odsúdený za špionáž v prospech Vatikánu na 10 rokov pobytu v nápravno-výchovnom tábore. Prešiel viacerými väzeniami a tábormi, väčšinu trestu si odpykal v tábore Inta blízko polárneho kruhu. Prepustený bol koncom roka 1954 a v apríli 1955 sa mu podarilo vrátiť sa na Slovensko. Tu žil u svojich príbuzných, úrady mu však nepovolili verejne pastoračne pôsobiť. Takisto mu nedovolili vrátiť sa do Ríma do Russica. Zomrel 24. marca 1966, v predvečer sviatku Zvestovania presvätej Bohorodičke. Pochovaný je na mestskom cintoríne v Žiline. 1. novembra 1990 bol plne rehabilitovaný prokuratúrou ZSSR. V súčasnosti sa uvažuje nad začatím procesu jeho blahorečenia. Porov. Ondruš, R., Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj a gulag. Životné osudy P. Vendelína Javorku SJ (1882 – 1966). Trnava: Dobrá kniha, 2008.
[3] Porov. SIMON, Pro Russia. The Russicum and catholic work for Russia, s. 476.
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2021.
Tomáš Huďa, SchP
Foto: Františka Čačková, OSF