Stretnutie s duchovnými v Bazilike Najsvätejšieho Ježišovho srdca v Koekelbergu

O potrebe budovať Cirkev, ktorá nikdy nezatvára svoje dvere, ktorá každému ponúka otvorenie sa nekonečnu, ktorá je schopná hľadieť ďalej. „Potrebujeme cirkev, ktorá evanjelizuje, prežíva radosť z evanjelia a koná milosrdenstvo“, povedal František počas stretnutia s belgickými biskupmi, kňazmi, rehoľníkmi, rehoľníčkami, seminaristami a pastoračnými pracovníkmi. Uskutočnilo sa v Národnej bazilike Najsvätejšieho Ježišovho srdca v bruselskej štvrti Koekelberg.

PRÍHOVOR SVÄTÉHO OTCA

Stretnutie s biskupmi, kňazmi a diakonmi, zasvätenými mužmi a ženami, seminaristami a pastoračnými pracovníkmi, Brusel, Bazilika Najsvätejšieho srdca v Koekelbergu, 28. septembra 2024

Drahí bratia a sestry, požehnaný deň!

Som rád, že som tu medzi vami. Ďakujem biskupovi Terlindenovi za jeho slová a za to, že nám pripomenul prioritu ohlasovania evanjelia. Ďakujem vám všetkým.

Na tomto rázcestí, ktorým je Belgicko, ste cirkvou „v pohybe“. V skutočnosti sa už nejaký čas snažíte zmeniť pôsobenie farností na tomto území, dať silný impulz formácii laikov; predovšetkým sa snažíte byť spoločenstvom blízkym ľuďom, sprevádzať ich a svedčiť gestami milosrdenstva.

Vychádzajúc z vašich otázok by som chcel navrhnúť niekoľko okruhov na zamyslenie okolo troch slov: evanjelizácia, radosť a milosrdenstvo.

Prvá cesta je evanjelizácia. Zmeny našej doby a kríza viery, ktorú prežívame na Západe, nás viedli k tomu, aby sme sa vrátili k tomu podstatnému, teda k evanjeliu, aby sa dobrá zvesť, ktorú Ježiš priniesol svetu, opäť ohlasovala všetkým, aby zažiarila celá jej krása. Kríza – každá kríza – je časom, ktorý sa nám ponúka, aby nami otriasol, aby nás spochybnil a zmenil. Je to vzácna príležitosť – v biblickom jazyku sa nazýva kairòs, je špeciálnou príležitosťou, ako sa to stalo Abrahámovi, Mojžišovi a prorokom. Keď prežívame opustenosť, musíme sa vždy pýtať, aké posolstvo nám chce Pán odovzdať. A čo nám kríza ukazuje? Od kresťanstva usadeného v pohostinnom spoločenskom rámci sme sa posunuli ku kresťanstvu „menšinovému“, či skôr ku kresťanstvu svedectva. A to si vyžaduje odvahu cirkevného obrátenia, aby sme iniciovali tie pastoračné premeny, ktoré sa týkajú aj zvykov, modelov a jazykov viery, aby skutočne slúžili evanjelizácii (porov. Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 27).

A Helmutovi by som chcel povedať: táto odvaha sa vyžaduje aj od kňazov. Aby boli kňazmi, ktorí nielen uchovávajú alebo spravujú dedičstvo z minulosti, ale sú pastiermi, ktorí sú zamilovaní do Krista a pozorne chápu – často implicitné – otázky evanjelia, keď kráčajú so svätým Božím ľudom, a my kráčame trochu vpredu, občas uprostred a niekedy vzadu. A keď prinášame evanjelium – myslím na to, čo nám povedala Yaninka – Pán otvára naše srdcia na stretnutie s tými, ktorí sú iní ako my. Je krásne, ba priam potrebné, že medzi mladými ľuďmi sú rôzne sny a spirituality. Presne tak to musí byť, pretože môže existovať veľa osobných alebo komunitných ciest, ktoré nás však vedú k tomu istému cieľu, k stretnutiu s Pánom: v Cirkvi je miesto pre každého – pre všetkých – a nikto nesmie byť kópiou toho druhého. Jednota v Cirkvi nie je uniformita, ale je to nachádzanie harmónie v rozmanitosti! Arnaudovi by som tiež odpovedal: synodálny proces musí byť návratom k evanjeliu; nesmie mať medzi svojimi prioritami nejakú „módnu“ reformu, ale musí sa pýtať: ako môžeme dosiahnuť, aby evanjelium oslovilo spoločnosť, ktorá ho už nepočúva alebo sa odvrátila od viery? Položme si všetci túto otázku.

Príhovor si môžete dočítať na Vatican News.

Preklad Martin Jarábek
Ilustračné foto: Markéta Zelenková / Člověk a Víra