Biblistka a paulínka Anna Mátiková: Biblia nedáva jednoduché odpovede. Ponúka mnohoznačnosť, ktorú my často nevieme prijať
Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva/Postoj.
Boh nám nedal svoju emailovú adresu, ale práve Sväté písmo je jednou z možností, ako s ním komunikovať, hovorí autorka príručky Expedice Bible.
Je biblistkou a jedinou Slovenkou v reholi paulínok. Aktuálne dokončuje v Ríme doktorát na jednej z najprestížnejších škôl v katolíckom prostredí, odborne sa venuje najmä mnohoznačnosti Biblie.
Rozprávali sme sa o tom, prečo môže byť Biblia pre niektorých ľudí zdrojom frustrácie, aký model čítania odporúča a prečo ju prirovnáva ku knižnici a k ľudskému vzťahu.
„Biblia je veľmi hrubá, nečíta sa ľahko a nikdy nebudeme všetkému rozumieť. Nedá sa všetko si zapamätať, všetko zvládnuť.
Vzdajme sa tej predstavy. Skôr si osvojme model, že Biblia je knižnica, ktorú budeme navštevovať celoživotne, a radšej si do nej vybavme čitateľský preukaz,“ hovorí sestra Anna Mátiková v rozhovore pre Svet kresťanstva.
Nahráva biblické podcasty a zamyslenia a je tiež autorkou knihy Expedice Bible, ktorá je sprievodcom pre tých, ktorí sa zatiaľ neodvážili knihe kníh vážnejšie venovať.
Ste jedinou Slovenkou v reholi, ktorej oficiálny názov znie Dcéry svätého Pavla. Kedy ste pocítili duchovné volanie a aká bola vaša cesta k paulínkam?
Životné povolanie si väčšinou vyberáme na základe intuície, podľa toho, čo nás priťahuje. Takisto za životného partnera si volíme toho, s kým máme spoločnú reč a záujmy. Rovnako je to aj v prípade rehoľného života – človek vníma, že ide o spôsob života, ktorý ho priťahuje.
Nie je to nejaký telefonát alebo niečo extra špeciálne. Je to pohyb normálnych ľudských túžob a záujmov, cez ktoré Boh oslovuje človeka. A to nielen tých, ktorí sa vydajú cestou zasväteného života, ale každého, kto sa započúva do hĺbok svojich túžob. Práve cez ne sa veľmi často ozýva Boží hlas.
Mnohí majú problémy rozlíšiť, po čom naozaj túžia, čo je skutočne správne a Božie. Ako ste k tomu pristúpili vy?
Veľkú rolu zohralo to, že som pomerne často stretávala ľudí, z ktorých bolo cítiť, že sú naplnení a vo svojom živote spokojní. A neraz to boli práve rehoľné sestry. Moja vnútorná reakcia bola, že takto by som chcela žiť aj ja. A potom som už len hľadala konkrétny priestor, konkrétnu rehoľu.
Spôsoby zasväteného života sú rôzne, čo ste pri výbere zvažovali?
Zamýšľala som sa, k čomu prirodzene inklinujem, čo je moje nadanie. Vždy mi bol blízky svet kultúry a literatúry, jazykov a komunikácie. Hľadala som preto spôsob, ako by sa dal žiť rehoľný život v tomto prostredí. Takto som narazila na Dcéry svätého Pavla. Ich pole pôsobnosti je práve svet komunikácie, médií a kultúry, v ktorom sa snažia šíriť posolstvo evanjelia.
Keďže paulínky na Slovensku nepôsobia, odišli ste za nimi do Čiech.
Takisto to prebehlo cez písaný text. (Úsmev.) Čítala som o nich článok v novinách a tak som zistila, že toto – ak to poviem banálne – by ma mohlo baviť.
Stále platí, že ste jedinou Slovenkou v tejto reholi?
Zatiaľ to, žiaľ, stále platí.
Momentálne študujete v Ríme, kde si robíte doktorát z biblistiky. Ako ste sa k tomu dostali?
Keď som skončila základnú teológiu, predstavená v Prahe ma oslovila, že by ma chceli poslať na ďalšie štúdium s tým, že možností je veľa a mohla by som študovať čokoľvek. Takáto ponuka sa neodmieta. (Úsmev.)
Už predtým som písala krátke komentáre k biblickým textom a malo to dobrý ohlas. Vnímala som, že mi to ide a uberá sa to zmysluplným smerom.
Padlo teda rozhodnutie, že štúdium Biblie by mohlo byť tou správnou voľbou. Mám vyštudovanú angličtinu aj nemčinu a pri biblistike sa vyžaduje znalosť moderných jazykov, takže aj toto bolo ošetrené.
Zostali mi tak „voľné kapacity“ na štúdium starých biblických jazykov.
Študujete na jednej z najprestížnejších škôl v katolíckom prostredí – na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme. Čím to podľa vás je, že si vyslúžila taký status?
Táto škola je naozaj náročná v tom, že študenti musia zvládnuť jazyky, ako je hebrejčina, gréčtina, a ešte nejaký ďalší starý jazyk. Pre mnohých je to čosi nedosiahnuteľné, podobne ako pre nás humanisticky ladených ľudí napríklad matematicko-fyzikálna fakulta.
Keď sa človek pohybuje v blízkosti skutočných odborníkov, ktorí vedia čítať povedzme klinové písmo na hlinených tabuľkách, tak si uvedomí, že to, čo si myslí, že vie, je len malinký zlomok oproti tomu, čo vedia iní.
Vyhrievanie sa na pomyselnom vedomostnom výslní tu každého rýchlo prejde. (Smiech.)
Ako ste sa dostali k samotnej biblistike?
Každodenné čítanie Písma a rozjímanie nad biblickými úryvkami je bežnou praxou a súčasťou rehoľného života. Tam niekde som objavila, že to nie je len mechanická povinnosť, ale že mi to skutočne dáva zmysel.
Neskôr, keď som začala písať vlastné biblické zamyslenia, som si uvedomila, že sa v tejto oblasti potrebujem ešte veľa vzdelávať.
Keď prišla spomenutá ponuka od predstavenej, tak sa vnútorná náklonnosť a túžba stretli s tým, čo prišlo zvonku ako signál.
Zrejme možno povedať, že Biblia zohráva vo vašom živote kľúčovú úlohu.
Áno, aj keď niekedy je to boj. Určite to nefunguje tak, že otvorím Písmo a hurá, všetko je to super. Niekedy čítam, čítam a neviem, čo s tým. Nič mi to nehovorí.
Božie slovo je živé, nie je to vlak, na ktorý človek nastúpi a on sa valí plnou parou vpred. Je to skôr cesta, ktorá sa niekedy spomalí, niekedy zastaví, ba občas sa na nej človek aj stratí.
Je toto normálna súčasť cesty pre nás všetkých?
Určite áno. Dalo by sa to prirovnať k vzťahu. Aj s človekom, s ktorým sme si blízki, si niekedy máme čo povedať, visíme mu na perách a chceme, aby sa nikdy nezastavil.
A niekedy nastanú fázy, že ten človek mi niečo hovorí a ja sa neviem naladiť na tú istú frekvenciu. Ale to neznamená, že ho pošlem preč a je koniec. Je to dynamika vzťahu. Niekedy treba mať trpezlivosť s inakosťou druhého človeka. A niekedy treba mať trpezlivosť aj s Božím slovom.
Vy sa vo svojom štúdiu zaoberáte nejednoznačnosťou jazyka. Čo to znamená, ako sa to dá skúmať?
Nejednoznačnosť alebo mnohoznačnosť je vlastná každému jazyku. Už pri bežných rozhovoroch vnímame, že nastávajú nedorozumenia. Niečo pochopíme menej alebo inak, než to chcel ten druhý povedať. Alebo naopak, domyslíme si viac.
No práve toto robí našu komunikáciou bohatou a zaujímavou. Samozrejme, skrýva sa v tom riziko, ale aj potenciál.
Občas si kladieme otázku, čím to je, že naša komunikácia je takáto. Pozrime sa na jazyk, aký je v tých najmenších významových jednotkách, a všimnime si, že už jedno slovo môže mať viacero významov, jednou vetou môžem podávať informáciu alebo môžem niekoho vyzvať na nejaké konanie.
Možnosti jazyka sú v podstate nekonečné, avšak má určité pravidlá, takže to platí nielen pri bežnej komunikácii, ale aj pre biblický text, ktorý je takisto určitou formou komunikácie. Nie sú to abstraktné javy alebo pocity, jazyk má svoje pravidlá, vďaka ktorým sa dá všeličo vyjadriť.
Keď hovoríte, že jazyk nie je o pocitoch, treba sa im teda pri čítaní vyhnúť?
Nie, netreba sa im vyhýbať, lebo pocity patria k človeku. Existuje pocitová a takisto rozumová zložka. Ale treba, aby sa vzájomne korigovali, aby sa to neprevažovalo na jednu stranu, aby sme nepostavili všetko na pocitoch a úplne odpísali racionálnu zložku.
Takisto však nejde všetko postaviť na racionálnych dôvodoch a argumentoch a úplne odpísať emocionálnu zložku. Obidve sa musia rešpektovať a vzájomne korigovať.
Vo svojej knihe Expedice Bible ste Bibliu prirovnali k prasiatku, ktoré sa občas zatrasie, aby vypadla minca, ktorú človek práve potrebuje. Prečo používate tento obraz?
Je to moja bežná skúsenosť, že mnohí ľudia, žiaľ, pristupujú k Svätému písmu práve takýmto spôsobom.
V knihe zároveň píšete, že dôsledkom čítania Biblie býva chuť so sebou niečo robiť alebo dovoliť Bohu, aby on sám urobil s naším životom niečo zmysluplné.
To isté sa dá opäť aplikovať aj na vzťah. Dôsledkom vzťahu k človeku X býva chuť so sebou niečo urobiť. Určite máte tú skúsenosť, ja ju mám tiež.
Vzťahy s niektorými ľuďmi sú pre mňa také zásadné, že mám chuť byť lepšia. V istom zmysle by sa dalo povedať, že druhý človek ma nejako premieňa, že ma posúva dopredu. Ale to neznamená, že ho možno zredukovať na nástroj môjho zlepšovania.
Cieľom je vzťah, jeho rozvíjanie. A to by som aplikovala aj na Bibliu: samotný vzťah s Bohom je cieľom a Biblia je cestou k pestovaniu tohto vzťahu.
Boh nám nezavolá cez WhatsApp, nemáme jeho emailovú adresu, ale práve Biblia je jedným zo spôsobov, ako spolu komunikovať.
Rozhovory sú takisto cestou k pestovaniu vzťahov medzi ľuďmi. Keď sa spolu nebavíme, vzťah upadá.
Vo svojej knihe spomínate zásady zdravej čitateľskej životosprávy pre tých, ktorí chcú napredovať v čítaní Biblie a posúvať sa ďalej: nevytrhávať z kontextu, venovať pozornosť detailom a viesť trpezlivý dialóg s Božím slovom.
Zas by som použila prirovnanie ku vzťahom. Ako vnímame človeka v širších okolnostiach života, tak treba vnímať konkrétny úryvok v širšom kontexte, v ktorom sa nachádza.
Keď nám na vzťahu záleží, dávame si pozor na detaily – čo druhému vyhovuje, čo ho popudzuje, čo má a čo nemá rád. Aj v Biblii – nejde o to čítať ju rýchlo, ale tak, ako je to skutočne napísané, ako je to sformulované, zamýšľať sa nad tým, prečo je tam práve toto slovo a prečo nie iné. Treba pestovať pozornosť voči detailom.
Odporúčate tiež Bibliu čítať postupne, akoby v špirále. Čo tým myslíte?
Je to liek na prístup „prečítam Bibliu a mám vybavené“. Postupovať v špirále znamená, že viem, že nikdy nebudem hotová s čítaním Biblie, že sa musím vrátiť k textom, ktoré som už čítala. Ale keď sa k nim vraciam, rozumiem im už viac.
V súčasnosti už existujú aplikácie, ako prečítať celú Bibliu za jeden rok. Tie navodzujú dojem, že sa to dá predsa len zvládnuť, a mnoho ľudí to aj motivuje. Čo hovoríte na tento koncept?
Ľudia sú rôzni, pre niekoho to môže byť užitočný nástroj. Hurá, prečítam Bibliu, budem postupovať podľa tohto plánu, dodržím ho a prečítam ju celú. Takému človeku by som povedala: Áno, choď do toho, smelo, fandím ti všetkými desiatimi!
Ale keď mi niekto povie, že to nezvládne, poviem – nevadí. Nie je predsa cieľom, aby všetci prečítali Bibliu od prvej stránky až po poslednú za určité obdobie. Cieľom je, aby sme sa k nej opakovane vracali a počas nejakého dlhšieho obdobia tak Bibliu celú naozaj aj prečítame.
Ani ja nemám Bibliu prečítanú kontinuálne od Knihy Genezis až po Apokalypsu. Aj ja som sa pustila do rozpisov a nezvládla som to. Zistila som, že tento spôsob mi nevyhovuje. Obdivujem tých, ktorým sa to podarilo, a prajem im to.
Čo radíte tým, ktorým tento spôsob takisto nesedí?
Treba si nájsť iný. Mne skôr vyhovuje, že v niektorom období sa venujem vybranej knihe, ktorú si viac preštudujem.
Prečítala som Bibliu za dlhšie obdobie v inom poradí a čítam ju „na preskačku“. Niektoré knihy mám prečítané viackrát. A niektoré predsa ešte nepoznám, hoci som ich už prečítala.
Spoznávanie Biblie cez úryvky, evanjeliá na každý deň či „kabelkové čítanie“. Má to zmysel, keď zostaneme len pri takej forme, dá nám to niečo alebo bude chýbať kontext?
Sú to prostriedky, nástroje, ale nie sú to ciele. Ako prostriedok môže mať všetko určitú mieru užitočnosti. Knižočky typu Evanjelium na každý deň sú často koncipované podľa liturgických čítaní. A liturgia sleduje istý princíp kontinuálneho čítania.
Neškrtala by som šmahom ruky všetky príručky s tým, že čítajte iba Bibliu. Aj toto sú pomôcky, ktoré sú užitočné. Ale pozrime sa potom aj do Biblie ako celku – odkiaľ pochádzajú tie úryvky, odkiaľ sú vyňaté, aký je ich kontext?
Kadejaké príručky by nám mali pomáhať Bibliu spoznávať, jej čítanie v nás vyvoláva potrebu niečo viac sa dozvedieť a môžeme to nájsť aj v týchto príručkách.
Článok si môžete dočítať na svetkrestanstva.postoj.sk.
Jana Holubčíková / Svet kresťanstva/Postoj
Foto: Ondřej Talaš