Anatómia zasväteného života (I.)

Otec Carlos del Valle je verbista a doktor morálnej teológie. Od roku 1983 pôsobil v Čile a bol redaktorom časopisu Svedectvo (Testimonio). V júni 2013 bol nominovaný za rektora kolégia svätého Petra a Pavla v Ríme.

1. Učíme sa žiť

Víno nám časom skyslo a z neho mnohým z nás skysli tváre. Jeho pitím sme sa stali menej tolerantní: z učeníkov sa stali učitelia, z pastierov páni, zo sluhov králi, z vnútorne zapálených ľudí sudcovia. Namiesto Božieho ľudu budujeme hierarchické štruktúry. Preto na svadobnej hostine chýba toľko hostí. Mnohí z nich uprednostnili vidinu šťastného života a pôžitku.

Máme priveľa sudcov a málo spriaznených duší. Priveľa učiteľov a primálo nasledovníkov. Máme rehoľníkov, ktorým záleží na myšlienkach, inštitúciách či cti, ale už menej na obyčajných ľuďoch. Sústreďujú sa na svoju čiastkovú úlohu a uniká im celkový obraz. Svoje poslanie vykonávajú z pohodlnej kancelárie a stávajú sa z nich duchovní úradníci, z niektorých dokonca aj skutoční úradníci. Vyhrievajú sa na svojom teplom miestečku. Osoby, ktoré zastávajú funkciu Mojžiša, už skostnateli na svojich postoch, v systéme, ktorý už viac nespĺňa požiadavky dnešného života. Niektoré komunity berú zasvätený život ako sociálny status. Dištancujú sa od života ostatných ľudí, laikov a najmä chudobných. Vedú stagnujúci rehoľný život a opovrhujú životom ostatných, nech už sa pritom tvária akokoľvek zbožne. Stoja mimo hlavného diania a uniká im možnosť podieľať sa na zmene sveta. Trpia malomocenstvom, ktoré z ľudí vysáva ľudskosť. Potrebujú pocítiť uzdravujúci dotyk Lekára.

Tak, ako tieň neexistuje bez svetla, nenájdeme ani svetlo, ktoré by nevrhalo tieň. Zopár rozporuplných jednotlivcov dokáže zatieniť svetlo mnohých verných. Preto si dnes nemôžeme dovoliť strácať čas s nepodstatnými vecami. Ako vravievala svätá Terézia z Avily: „Nemôžeme zanedbávať Boha pre nepodstatné záležitosti.“ Vzťah medzi Cirkvou a evanjeliom je základ, no evanjelium sa pre nás nesmie stať len suchou teóriou, doktrínou či náboženstvom. Má sa stať naším životným štýlom, zmyslom života zasvätených, ktorí obracajú svoj pohľad k Tajomstvu a sú povolaní premeniť svoj život podľa Božieho srdca, všetko naplno prežívať a dbať o dobro ostatných.

V mladosti sa veľa učíme, ale až v starobe začíname chápať to, čo sme sa naučili. Keď starneme, akoby sme zdolávali vysoký vrch. Čím dlhšie kráčame, tým viac nám ubúdajú sily, ale výhľad je o to priezračnejší a krajší. Ľudia sa túžia naučiť dobre žiť a to isté chcú aj zasvätení, no nesústredia sa na prehĺbenie toho, čo znamená zasvätený život. Máme hľadať spôsoby, ako môžeme žiť naše rehoľné povolanie tu a teraz. Náš život sa neriadi iba čisto teoretickými hodnotami či vznešenými ideálmi, ale až ich pretavením do dnešného sveta.

Keď chceme bližšie preskúmať kvet, ranu, spoznať chudobného či dotknúť sa Boha, musíme ísť na kolená. Toľko nám pre život stačí, len múdrosť z evanjelia. Nie je ľahké pochopiť život, ľudí, ich  túžby, schopnosti, bolesť či hodnoty. Nepotrebujeme nové myšlienky, nové teórie, stále niečo nové. Ak v týchto mojich slovách nájdete niečo nové, dúfam, že to bude iba naliehavosť, s ktorou vám píšem, spolu so sviežim pohľadom na potreby dneška. Nech tieto slová pomôžu nasmerovať vaše životy správnym smerom skrze ľudské skúsenosti a vieru v Ježiša Krista. Dúfam, že vďaka nim budete motivovanejší a budete jasnejšie vnímať vaše životné smerovanie. Potrebujeme učiteľov ľudskosti, ktorí dokážu jednoduchým jazykom vysvetliť veľké myšlienky, pretože jednoduché slová v nás rezonujú oveľa viac, než tie komplikované. Pri zdieľaní nášho zasväteného života s bežnými ľuďmi nám chýbajú jednoduché slová, ktorými by sme pútavo a verne vyjadrili našu prirodzenú podstatu. Veľavravné slová, ktoré sa rodia v našom srdci a dokážu sa pretaviť na energiu, ktorá otvára srdcia a pobáda druhých zdolávať vyššie horizonty. Slová, ktoré otvárajú aj póry na tele, okná do duše. Pretože najlepší spôsob, ako môžeme zmeniť zmýšľanie človeka, je dotknúť sa jeho srdca.  

Niektorí zasvätení ľudia konajú veľa dobra. Žijú si svoj jednoduchý život, čím ostatných inšpirujú k ľudskosti. Čas strávený s nimi nás vedie k tomu, aby sme sa sami usilovali žiť lepším životom. V týchto ľuďoch sa sám Ježiš stelesňuje prostredníctvom slov, ktoré odkazujú na jeho slová; životov ktoré sa nás dotýkajú; a objatí, ktoré nám pomáhajú znova vstať. Skúsenosť so vteleným slovom vždy poľudšťuje človeka. V životoch týchto osôb sa zlieva všetko, čo znamená žiť zasvätený život. Ich život sa nesie v znamení sebadarovania vteleného Slova.

Slabosť nenaháňa strach, ale priemernosť áno. Spiritualita miernosti uprednostňuje vieru v pohodlný život. Ničivý konformizmus zastiera pohľad a zatvrdzuje srdce pred ľudskou biedou. Povrchnosť je veľkou chorobou dnešných rehoľníkov. Kto nestojí na pevných základoch, môže upadnúť do hedonizmu. V zasvätenom živote nie je cieľom urobiť niečo dobrého, ale dosiahnuť lepší výsledok. Sme ohrození tragédiou neochoty hľadať lepší spôsob prekonávania ťažkostí. Isteže, iným sa to už podarilo. Ale lekári, učitelia či stavbári nezažívajú krízu vo svojom odbore tak, ako rehoľníci. Pápež František nás vyzýva, aby sme zviditeľňovali rehoľný život, aby sme sa otvorili stretnutiam s ľuďmi z vonka, aby sme boli diakonmi milosrdenstva. Je to výzva, aby sme odpovedali na volanie a nedržali sa len v rovine sentimentálnych pocitov, ktoré sú nestále a oddelené od reality. Slová pápeža Františka môžeme brať ako láskavé napomenutie. Ako kvas, ktorý prekvasí naše povolanie, aj celý náš život.

(pokračovanie nabudúce)

otec Carlos del Valle, SVD
Foto: Facebook karmelitánky Island