Anatómia zasväteného života (V. – zhrnutie)
(pokračovanie. 1. , 2., 3. a 4. časť)
Zhrnutie
Pán túži po tom, aby sme ako jeho deti žili v radosti na mieste, kde sa práve nachádzame. Napĺňa nás radosťou, lebo tá je veľkou úlohou nás kresťanov. Veľkosť nášho povolania sa meria podľa veľkosti našej radosti. Pápež František nám rehoľníkom hovorí, že radostné prežívanie nášho povolania je našou najväčšou zbraňou. Pravá radosť nám pomáha tešiť sa zo života. Vzbudzuje v nás kladný vzťah k sebe samým aj k nášmu okoliu. Pomáha nám vychádzať zo seba a stretnúť sa s druhými. Núti nás využívať naše schopnosti a energiu na budovanie našej osobnej misie. Zabraňuje nám, aby sme upadli do pesimizmu, keď sa nám nedarí, či naopak narcizmu, keď zažívame úspech. Kto žije radostný život, správa sa milo ku všetkým naokolo. Keď sa radujeme, pomáhame druhým zakúsiť láskavého Boha.
Vydajme sa na misiu šíriť ľudskosť medzi jednotlivcami, spoločenstvami či v inštitúciách tým, že sami budeme ľudskí. Ježiš nás učí, že aj samotný Boh chce byť pre nás ľudský: chce s nami stolovať, nažívať s nami ako s bratmi a sestrami, budovať vzťahy, slúžiť, povzbudzovať v ťažkostiach, mať súcit a zľutovanie, odpúšťať. Ak chceme rásť v ľudskosti, predtým, než sa zameriame na naše slabosti, musíme sa nechať presiaknuť radosťou. Najlepší spôsob, ako môžeme uniknúť pred našimi hriechmi, je zakúsiť radosť zo spoločného stretnutia. Pretože žiť sa dá s dobrým aj zlým prístupom k životu. Podobenstvo o kúkoli nám ponúka dva pohľady: prvý je pohľad zo strany sluhov, ktorí sa zameriavajú na kúkoľ. Hospodár zmýšľa inak, všíma si dobré zrno, ktoré prinesie úrodu. Amoris Laetitia nás vyzýva k tomu, aby sme sa nezameriavali na naše drobné chyby, ale na dobro, ktoré môžeme vykonať. Druhý spôsob uvažovania má výhodu v tom, že keď si ho zvolíme, budeme automaticky priťahovať ďalšie dobro. Na druhej strane, ak sa budeme sústreďovať na zlo, ono nás bude desiť a ochromovať, takže nebudeme schopní nič urobiť.
Žehnajme druhým a hovorme o nich v dobrom. Všímajme si dobro v nich ukryté, prijímajme ich aj s ich ľudskými slabosťami, a nepovažujme ich kvôli tomu za menejcenných. Ten, kto druhým žehná, pozerá sa na nich s empatiou, a kto má empatiu, ten žije radostný život. Nemusíme si pripomínať všetky láskavosti, ktoré sme iným urobili, no nezabúdajme na tie, ktoré nám prejavili druhí. Musíme sa sústrediť viac na veľké ideály než na chyby, cvičiť sa v láskavosti, pozornosti, otvorenosti, spravodlivosti a pokoji. To je takzvaná ekológia srdca. Ekológia preto, lebo sa snažíme chrániť prostredie okolo nás, dbať o jeho čistotu a radovať sa z pokoja. Pokoj značí vyhýbať sa nadbytku, odstrániť z našich životov to nepodstatné. Keď sme v niektorej oblasti príliš majetní, nemáme pokoj v srdci. Pokoj cítime vtedy, keď nie sme na ničom a nikom závislí, jedine na Bohu. Nemusíme čakať, kým prehrmia búrky, pretože Boh je pokoj, on ich dokáže kedykoľvek utíšiť. Blahoslavení sú tí, čo šíria pokoj. Radosť prameniaca z pokoja nám dodáva pocit blaženosti, ktorý pretrváva, aj keď v našom živote nastanú problémy.
Vzkriesený Kristus nás pozýva k tomu, aby sme sa stali jeho učeníkmi a aby sme žili tak ako žili oni. Prežívaním učeníctva v bratskom spoločenstve vytvárame Cirkev. Občas je naším hlavným cieľom obohatiť Cirkev o nových učeníkov. No ako nasledovníci Učiteľa sa máme usilovať hlavne o to, aby sme boli ľudskí, na obraz ľudskosti samotného Boha, ktorý nám preukázal svoju ľudskosť v podobe Ježiša. „Vy ste svetlom sveta a soľou zeme“. Soli aj svetla ubúda, keď sa správne používajú a odovzdávajú svoju hodnotu ďalej. To je moment vtelenia: dávame samých seba, obetujeme sa pre druhých, pomáhame meniť veci k lepšiemu. Prinášame medzi ľudí chuť do života a svetlo viery.
Zasvätený život je ako ratolesť, ktorá sa postupne otvára svetu, ako semienko, ktoré sa pri klíčení rozpadáva, oblak, ktorý ovlažuje zem nahromadenými kvapkami. Majme na mysli, že ani oblaky či vtáky nehovoria samy o sebe, ale ponúkajú ďalej informáciu o mieste, odkiaľ prišli. Oblaky to nevedia povedať inak, než že zmenia svoj tvar a vtáky inak než svojím spevom. Náš život nemá byť chlebom sám osebe. Má byť kvasom, soľou, ktorá sa rozpustí a dodá chuť. Darom pre druhých, stelesneným evanjeliom, dobrou zvesťou. Náš život je často jediným evanjeliom, ktoré si ľudia okolo nás prečítajú.
Keď milujeme, náš život nebude premárnený. Láska je tým najmocnejším nástrojom. Tvár toho, kto miluje, vyžaruje radosť. Láskyplnú radosť matky hľadiacu na svoje čerstvo narodené dieťa. Moc lásky nám pomôže prejsť vnútornou askézou, ktorá je potrebná na to, aby sa v nás začali formovať city podobné Ježišovi, jeho vnímavosť a otvorené srdce. Vnímavosť znamená silu, proaktivitu, empatiu, vyváženosť. Vyjadruje našu pozornosť, príťažlivosť, náklonnosť. Bez vedomej vnímavosti nemôžeme byť svätí. Svätosť neznamená vyhasnutý oheň (ako u eunuchov), ale premenenú vášeň. Naším poslaním je mať vášeň pre Ježiša a pre jeho ľud. Bez vášnivej lásky pre Krista a jeho kráľovstvo nemá duchovné povolanie budúcnosť. Povolanie znamená vychádzať zo seba samých pre vášnivú lásku ku Kristovi, so zapáleným srdcom.
otec Carlos del Valle, SVD
Foto: Františka Čačková, OSF