Docentka Ivana Vlková o veľkých myšlienkach malých prorokov

Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Slovo+.

Ak by vás niekto požiadal vymenovať aspoň zopár starozákonných prorokov, pravdepodobne by vám ako prvé napadli mená Izaiáš, Jeremiáš či Daniel. Málokto si spomenie na proroka Aggea, Habakuka, Nahuma. Čím sú malí proroci, ako ich zvykneme nazývať, významní a čím nás ich knihy môžu inšpirovať? O tom sme sa rozprávali s docentkou Ivanou Vlkovou, ktorá pôsobí na Teologickej fakulte Univerzity Palackého v Olomouci.

Zbierku dvanástich malých prorokov nájdeme v súčasných prekladoch Starého zákona hneď za prorokom Danielom. Patria sem Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš a posledný Malachiáš, ktorý tvorí pekný prechod do Nového zákona.

Prorokov v Starom zákone máme niekoľko. Väčšinou poznáme tých, ktorých knihy sú rozsiahle a ktorých texty sa pravidelne čítajú počas liturgického roka. Kto bol teda prorok v čase, keď vznikali texty Starého zákona?

Otázka je, kto bol prorok v starozákonnej dobe a kto je ten, kto sa nám javí ako prorok dnes, keď čítame biblické texty. Pretože treba povedať, že texty, ako ich my poznáme, prešli dlhým redakčným procesom, ďalšou reflexiou iných redaktorov.

Samotný jav prorokov, to je niečo, čo pozorujeme v celom staroveku. Vo všetkých kultúrach Blízkeho východu vystupovali rôzni charizmatici, väčšinou spojení s kultom. Boli chápaní ako prostredníci medzi Bohom a ľuďmi. Mnohí sa správali zvláštne, boli akoby v tranze a takto vyslovovali svoje posolstvá.

Akí sú tí, ktorých poznáme z Písma?

Keď však hovoríme už o prorokoch, ktorých spisy čítame v Písme, išlo o mužov, ktorí sa neprejavovali len ako tí extatickí alebo zvláštni ľudia fungujúci pri kulte, ale ktorým, ako sa zdá, veľmi záležalo na Bohu a na tom, aby národ dodržiaval Boží zákon. Ich proroctvá boli potom ďalej rozvíjané ich žiakmi počas ďalších storočí. Tieto postavy sa nám javia už inak než tí pôvodní charizmatici. Proroci neboli vždy vnímaní ako úctyhodní kazatelia budujúci rešpekt, ale často boli vysmievaní a pôsobili naozaj zvláštne.

Keďže ich bolo tak veľa, potom to znamená, že v Písme sa nám zachovala iba malá časť. Prečo je to tak? Boli ich posolstvá v niečom iné a významnejšie ako iné?

Dá sa povedať, že proroctvá, ktoré sa nám zachovali, sú tie, ktoré najviac zapôsobili a ktorých posolstvo bolo neskôr vnímané v súlade s celkovým teologickým zámerom starozákonnej literatúry. Sú to slová prorokov, ktoré sa naplnili, preto sa na takého proroka aj spomínalo. V Knihe proroka Jeremiáša máme zaznamenané, že v jeho čase existovalo veľa iných prorokov, ktorí oponovali tomu, čo hovoril Jeremiáš. Lenže ich slová sa nenaplnili, zatiaľ čo Jeremiášove áno. Preto máme k dispozícii jeho odkaz a nie odkaz jeho súčasníkov.

Poďme teda k dvanástim prorokom, niekedy tiež nazývaných malí proroci. V našich prekladoch sú usporiadaní po prorokoch, ako sú Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel. Samé veľké a známe prorocké mená. Čo nové nám prinášajú spisy dvanástich prorokov, z ktorých niektoré sú rozsahom naozaj veľmi kratučké?

Aj keď sú podľa poradia neskôr, niektorí sú starší ako ostatní veľkí proroci. Medzi nimi máme zaznamenanú tradíciu alebo skúsenosť najstarších – klasických prorokov. Prorokov, ktorí sa zameriavajú obzvlášť na to, aby pripomínali národu vernosť Bohu, a tých, ktorí upozorňovali na rôzne zlé zvyky a vyzývali k náprave života. Ozeáš a Amos, ktorých máme na začiatku zbierky, sú najstarší z nich. Ich posolstvá boli jedny z najdôležitejších. V Starom zákone sa hovorí aj o staršom prorokovi Nátanovi, ktorý hovoril k Dávidovi, no títo proroci sa neobracali k jednotlivcom, ale k celému národu. U nich môžeme vidieť varovanie pred veľkou hrozbou, ktorá by mohla dopadnúť a nakoniec byť príčinou skazy celého národa. V prípade Ozeáša a Amosa to bola kritika rozbrojov v Severnom Izraelskom kráľovstve, ktoré skutočne zaniklo krátko po ich vystúpení.

Ich spisy sú krátke. Pôsobili na mieste, ktoré bolo krátko na to vyvrátené. Možno ich posolstvo uchovávali ďalej tí, ktorí utiekli do Judska. Alebo mali bezprostredných nasledovníkov, ktorí rozširovali ich spisy. Ale práve s prorokmi dvanástky, ako ich niekedy nazývame, sa začína klasické obdobie. Prví traja Ozeáš, Joel a Amos, no predovšetkým Ozeáš a Amos, to sú naozaj výrazné postavy. Predpokladá sa, že práve oni mohli výrazne ovplyvniť a inšpirovať neskorších veľkých prorokov. Izaiáš, zdá sa, reflektoval a znova uchopil témy, ktoré vidíme u Amosa. Podobné spojenie vidíme medzi Jeremiášom a Ozeášom.

Prečo je ich práve dvanásť?

Číslo je symbolické. Určite to bol zámer tých, ktorí zbierku redigovali, aby ich bolo dvanásť. Vzhľadom k tradícii dvanástich kmeňov Izraela zohráva toto číslo svoju rolu.

POČUJTE SLOVO PÁNOVO, SYNOVIA IZRAELA

Rozoberme si ich viac do hĺbky. Medzi najvýraznejšie mená zo zbierky a aj v poradí prví sú Ozeáš a Amos. Aké posolstvo prinášajú tieto dve knihy?

Ozeáš je výrazný najmä preto, že sa mu podarilo pôsobivo predstaviť vzťah Boha a jeho národa ako vzťah, ktorý má veľmi blízko k láske. Ukazuje vzťah, kde jedna strana zradí – to je tá ľudská, ale ten druhý – Boh ostáva verný. Ozeáš si pomôže prirovnaním z bežného ľudského rodinného života, ktoré mohol poznať každý. Použil metaforu, v ktorej Boh je manžel a ľud je ako manželka, ktorá je neverná. On jej aj napriek tomu zachováva lásku.

V inom prirovnaní je Boh rodič a národ je jeho syn, ktorý sa mu vzpiera. Boh aj napriek tomu, že ho potrestá, nikdy mu svoju lásku definitívne neodoprie. Je to silná téma a určite to bolo pôsobivé.

Na čo upozorňuje Amos?

Amos je zase veľmi pôsobivý tým, ako dokáže upozorňovať na sociálnu nevšímavosť. Nielen sociálny útlak, ale aj apatiu ako niečo, čo by nemalo byť, čo je v rozpore so zásadami, ktoré by mal národ dodržiavať. V tom je stále aktuálny. Boli aj ďalší – mladší proroci, nielen z dvanástky, ktorí takisto poukazovali na neveru voči Bohu, teda modloslužbu a sociálnu nespravodlivosť. No Amos patrí medzi prvých, ktorí sa tejto témy dotkli.

V zbierke dvanástich máme radu ďalších, ktorí sú možno menej výrazní, ale vždy zdôrazňujú silnú tému, ktorá bola pravdepodobne považovaná práve neskoršími redaktormi ako cenná.

Veľmi známy je príbeh proroka Jonáša, ktorý odmieta poslanie od Boha, aby išiel a zvestoval posolstvo mestu Ninive. Každý pozná tú časť, keď Jonáš strávi niekoľko dní v útrobách ryby. Čo vieme povedať k tomuto prorokovi?

Príbeh Jonáša je náboženskou satirou. Okolo existujúceho proroka Jonáša tvorí vymyslený príbeh, na ktorom zdôrazňuje to, aby si izraelský národ nebol príliš istý tým, že Boh je len na jeho strane. Jonáš je ten Hebrej, ktorý si myslí, že sa môže vyťahovať. Ale všetci pohania okolo neho, tí nepriatelia Izraela, konajú omnoho zbožnejšie a omnoho príkladnejšie ako on sám. Chce zdôrazniť, že vôbec nejde o to, aby bol hrdý na svoju vyvolenosť, ale Boh môže byť veľmi milosrdný a veľmi ústretový voči iným veľkým národom. Pokiaľ sa obrátia a oľutujú svoje zlé skutky, Boh aj im ponúkne svoje odpustenie.

Chvíľu pred ním máme proroka, ktorý ukazuje trošku iný pohľad na nepriateľov.

Ide o kratučkú Knihu proroka Abdiáša, ktorá má iba jednu kapitolu. Je výrokom proti nepriateľom. Pripomína historicky existujúce nepriateľstvo medzi izraelským národom a susedným Edómom. Využil slabosť národa a drancoval ho. Knižka, aj keď stručná, je útechou, že Boh tohto nepriateľa pokorí a svoj národ si nedá. Do toho vstupuje Jonáš a iný pohľad na cudzie národy.

Článok si môžete dočítať na Slovo+.

Autor: Katarína Rendošová
Foto: UPOL