Článok preberáme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva/Postoj.
„Jediným skutočným liekom na choroby zúfalstva a arogancie je Kristovo vzkriesenie, ktoré ponúka autentické dôvody na nádej,“ hovorí známy kňaz z Rehole sv. Augustína Juraj Pigula.
Človek veľkonočnej nádeje je v prvom rade optimista, spoznáte ho podľa radosti zo života, hovorí Juraj Pigula, ktorý v súčasnosti pôsobí ako prior Kláštora sv. Augustína a sv. Rity vo významnom pútnickom meste Cascia v Taliansku.
„Ten, kto má nádej, tiež rozumie druhým v ich beznádeji,“ hovorí kňaz, ktorý sa dlhé roky osobne pozná s pápežom Levom XIV., taktiež augustiniánom.
V rozhovore s Jurajom Pigulom sa dozviete aj odpovede na otázky:
- V čom je najväčšia sila kresťanskej nádeje?
- Sú neveriaci ľudia bez nádeje?
- Čo sú najväčší nepriatelia nádeje?
- Akých päť krokov nádeje odporúča sv. Augustín?
Tento rozhovor je jedným z 15 rozhovorov o čnostiach a nerestiach, ktoré vychádzajú v novom knižnom titule denníka Postoj pod názvom Čnosti a neresti. Ako uveriť Bohu, že nás miluje aj nedokonalých.
Knihu si môžete zakúpiť v eshope na stránke Postoj.sk.
Pápež Benedikt XVI. v encyklike o kresťanskej nádeji Spe salvi hovorí, že v mnohom sa nádej prelína s vierou. Čo je čnosť nádeje a v čom sa líši od viery?
Nie je vôbec jednoduché jasne to rozlíšiť. Keď hovoríme o viere a nádeji, máme na mysli teologálne, teda božské čnosti. Sú to dary, ktoré dostávame od Boha. Skrze vieru dostávame aj nádej, cez krst je vliata do nášho srdca. Nádej je však na rozdiel od viery orientovaná na budúcnosť.
U svätého Augustína je nádej často spájaná s eschatológiou, s večnou spásou. Kotva našej nádeje je totiž v nebesiach, na mieste, po ktorom všetci túžime. Boh nám dal prísľub, že tento svet sa nekončí, že je tu ešte pokračovanie, večné šťastie. Toto je čnosť nádeje, prísľub Boha, na ktorý sa môžeme spoľahnúť.
Nádej by som stotožnil tiež s víziou, s tým, čo nás ťahá dopredu, aby sme dôverovali, aby sme verili. Takýmto spôsobom opisuje nádej francúzsky básnik a mysliteľ Charles Péguy v jednom zo svojich najznámejších básnických textov Predsieň tajomstva druhej cnosti. Hovorí o troch sestrách – dve veľké sestry sú viera a láska. A maličká sestra je nádej, ktorá berie za ruku obe veľké sestry a vedie ich.
Prečo je nádej maličká sestra?
(Úsmev.) Na to by nám mal dať odpoveď Charles Péguy. O nádeji ako čnosti sa veľa nehovorí, predovšetkým počúvame, že musíme veriť a milovať. Nádeji sa nevenuje taká pozornosť. Ale možno v tom je jej veľkosť, že je nepatrná, nerobí zo seba dôležitú, ale vedie dopredu. Ona dáva zmysel viere a láske.
Mal som jedného profesora, ktorý si veľmi rád vymýšľal svoje definície. Počas prednášky sa v istom bode vždy tak zamyslel a potom povedal: Chlapci, chlapci, píšte si, teraz som to vymyslel, zapíšte si: Ježiš Kristus, to je nebo. Alebo: Ježiš Kristus, to je kresťanstvo. (Úsmev.) Ja by som teraz v tomto duchu povedal, že Ježiš Kristus, to je nádej.
V Ježišovi máme nádej. On je ten, ktorý kráča pred nami a dáva zmysel nášmu životu. Čím viac sme fascinovaní Ježišom Kristom, tým väčšiu nádej máme.
Keď tak úzko súvisí nádej s kresťanskou vierou, čo potom napríklad neveriaci? Tí nemajú nádej?
Nemajú nádej, o ktorej my rozprávame, keď hovoríme o božskej čnosti nádeje.
Samozrejme, každý človek na tejto zemi pozná, čo je nádej. Malé dieťa má nádej, že pôjde do školy. Školák túži po nejakom konkrétnom povolaní alebo že sa skončí škola. Po škole túži po krásnom vzťahu, po deťoch. Keď má deti, teší sa, že prídu vnúčatá. Stále po niečom túžime, že budeme zdraví, bohatí, šťastní… Máme toľko nádejí.
Potom sú nádeje politické, že sa zmení niečo v našej spoločnosti. Veľmi ma oslovuje príbeh Nelsona Mandelu ako človeka nádeje. Aj mnohí českí a slovenskí disidenti mali počas komunizmu v srdci nádej, že môže prísť k zmene. Vďaka svojej nádeji priniesli tú zmenu a nemuseli byť vôbec veriaci. Každý veľký líder bol nositeľom obrovskej nádeje.
Pripomeňme si slová Martina Luthera Kinga: „I have a dream! Mám sen!“ Je to nádherné vyjadrenie nádeje. Každý z nás má nejaký sen, túži po niečom, aby on sám alebo jeho blízki, či spoločnosť, v ktorej žije, smerovali k lepšiemu.
Nestačí takáto nádej?
Ako kresťania vnímame nádej ako teologálnu čnosť. Ona vychádza z našej viery, z toho, že sa môžeme spoľahnúť na Boha, ktorý je nad všetkým.
Prirodzene, počas života sa stretávame s rôznymi ťažkosťami, pred ktorými cítime beznádej, napríklad pred smrťou. Ten rozdiel by mal byť v tom, že pre kresťana je rovnako prirodzené, že v takýchto chvíľach utrpenia sa v ňom rozhýbe nádej.
Svätý Pavol v Liste Rimanom hovorí, že nádej nesklame. Je to neustály plameň a tým plameňom je pre nás Boh, ktorý nás skrze svojho Ducha Svätého povzbudzuje, posilňuje, vždy zodvihne a upriamuje na cieľ. Je niečo nádherné pozorovať to na Ježišovi, svätcoch a mnohých kresťanoch. Práve v tomto môžeme byť svedkami pre tento svet.
Ako môžeme spoznať svedka nádeje?
V prvom rade je to optimista. Niekto by mohol namietať, že to je slabé slovo pre kresťana. Ale optimista je ten, ktorý sa otvára pre život. Som optimista, lebo viem, že patrím do Božích rúk, že Boh vedie môj život.
Z človeka nádeje je zrejmé, že miluje a verí. Toto môže mnohokrát ohromiť, že si druhí s obdivom pri stretnutí s ním povedia, wau, a toto je čo? Človeka nádeje spoznáte podľa radosti zo života. Prináša radosť tam, kde je, lebo má inú perspektívu, ktorou sa pozerá na život.
Svedok nádeje je ten, kto stále niečo očakáva. Predstavujem si ho, že čaká pri dverách ako človek adventu, je stále pripravený, aby v správnej chvíli otvoril dvere Bohu. Lebo má nádej, že keď Boh vstúpi do tohto sveta, do života jeho blízkych, keď príde do tejto krajiny, tohto spoločenstva, tak sa niečo zmení.
Ten, kto má nádej, tiež rozumie druhým v ich beznádeji. Vie utešiť, potešiť, povzbudiť, lebo sám prežil beznádej a rozumie utrpeniu blížneho. Vie dodať odvahu možno len tým, že bude s druhým v jeho prítomnosti, potichu, pomaličky, nenápadne ako tá malá sestra. Nádej stačí aj maličká, aby zmenila život človeka.
Ako posilňovať nádej v každodennom živote?
K nádeji len tak neprídeme. Aj keď ju prijímame ako dar, je potrebná naša spolupráca. Svätý Augustín nás učí, že dobrá škola nádeje je modlitba. Hovorí, že tvoja túžba je tvoja modlitba. Keď prosíme o mnohé veci, po ktorých túžime, učíme sa zároveň povedať Bohu, nech sa stane jeho vôľa.
To znamená, že sa potrebujeme naučiť prijať realitu a korigovať svoje túžby. Mal som nádej, že získam nové pracovné miesto, a nezobrali ma. A čo teraz? Nemám už nádej? Skončila sa moja modlitba? Nie. Modlím sa za svoju prácu, ale nemusím sa modliť za tú konkrétnu. Boh mi v tomto otvára nové možnosti.
Modlitbou by sme sa my mali obrátiť a inak nasmerovať svoje túžby. Modlitba premieňa naše srdce, nie to Božie. Každá modlitba, aj tá nevyslyšaná, by mala meniť človeka. A tým sa môžu meniť aj ľudské nádeje na väčšiu nádej, ktorú má pre nás pripravenú Boh.
Je akoby takým predstupienkom k nádeji to, že sa naučíme prijímať niektoré situácie, okolnosti tak, ako sú? A vtedy uvidíme tú nádej tam, kde sme ju predtým nevideli?
V tom boji, ktorý zvádzame sami so sebou a s mnohými sklamaniami u druhých, si musíme v istom bode povedať, áno, tak to je, toto jednoducho nezmením. Nezmením svoje deti, svojho manžela či manželku, hoci po tom túžim, nezmením okolnosti.
Mám však nádej, že má zmysel to, čo robím ja práve teraz – že ja sa snažím byť dobrým rodičom, dobrým manželským partnerom a že pre to urobím všetko, avšak nie aby som okolnosti či tých druhých zmenil, ale aby som ja vytrval v tom, čo je moja úloha práve teraz.
Kľúčom k nádeji je prijať, že môj život má zmysel. Lebo inak zostanem neustále v depresii a budem sa len hnevať na situácie, v ktorých žijem a ktoré ma ovplyvňujú. Stane sa zo mňa zatrpknutý človek, ktorý nedokáže rozdať ani trošku radosti.
Čo sú najväčší nepriatelia nádeje?
Mrzutosť, taký vnútorný hnev, ktorý človek obracia voči všetkým. Namiesto toho, aby človek „okysličoval“ prostredie, robí „kyslým“ život všetkým ostatným.
Istý čas som mal v Ríme spovedníka, dominikána, ktorý mi vždy hovoril: „Dá sa, tu sa dá ešte niečo urobiť.“ A my potrebujeme počuť taký hlas, hoci i malý, nepatrný.
Ako máme byť vnímaví práve v čase beznádeje na Boží hlas, že sa ešte dá s tým naším životom niečo urobiť?
Môže sa to udiať cez Sväté písmo, cez Eucharistiu, kde sa učíme byť darom, lámať ten chlieb nášho života. Svätý Augustín v istom bode, keď mal ako biskup veľa povinností, v beznádeji hovoril, že toto nie je život, ktorý chce žiť. A tak si povedal, že utečie. Píše o tom v desiatej knihe Vyznaní. „Chcel som utiecť do samoty, ale ty si mi to prekazil a povedal si mi, že Kristus zomrel. A teda aj ja mám zomrieť. Mám zomrieť sebe, aby som žil pre druhých.“
Toto je sila kresťanskej nádeje. Aj keď sme vo veľkých hriechoch, vieme, že našou nádejou je Ježiš a jeho milosrdenstvo. S ním vždy môžeme urobiť ešte ďalší krok, aj keď sa cítime na dne. V ňom máme víziu, lebo on nás vidí ináč. Mnohí svätci také niečo zažili a nevzdali to.
Človek nádeje je dokonalý pútnik – homo viator, človek putujúci. Má pred sebou cieľ, a aj keď stretá na ceste ťažkosti, nezastavuje sa. Ide k svojej ideálnej budúcnosti, ide k láske, hovorí svätý Augustín. Často opakuje: „Spievaj a choď. To, čo ti pomôže, je spev. Keď kráčaš a zdá sa ti ťažká tvoja cesta, spievaj a choď. Tak zabudneš na svoje ťažkosti.“
Tým spevom môže byť presne tá nádej, ktorá nás nadnáša, keď kráčame k cieľu. Dôležité je, aby sme nespustili zrak zo svojho cieľa. Avšak nádej nás počas cesty naň stále upriamuje.
Svätý Augustín hovorí o dvoch chorobách nádeje – zúfalstve a arogantnosti. Aké majú príznaky?
Zúfalstvo pripravuje človeka o životnú radosť a energiu potrebnú na to, aby čelil výzvam budúcnosti. Na opačnom póle stojí arogantnosť alebo nadutosť, ktorá pramení z pýchy a nadmerného spoliehania sa na vlastné sily.
Augustín zdôrazňuje, že jediným skutočným liekom na tieto choroby je Kristovo vzkriesenie, ktoré ponúka autentické dôvody na nádej bez toho, aby sme upadli do niektorého z týchto extrémov.
Aké dosahy na život človeka má to, keď prepadne beznádeji a zúfalstvu?
Možno by to bola skôr otázka na psychológa. Môžem však odpovedať syntézou toho, čo na túto tému hovorí svätý Augustín.
Poukazuje napríklad na apoštolov, ktorí boli po Ježišovej smrti v beznádeji. Aj samotný život svätého Augustína nám ukazuje, že jeho obrátenie sa udialo zo skeptickej beznádeje. Teda tento stav je v nejakom bode zvratný, dá sa zmeniť a môže v srdci človeka zasvietiť nádej.
Za hlavné dôsledky beznádeje považuje svätý Augustín stratu životnej radosti a energie, intelektuálnu rezignáciu a skepticizmus. Zúfalstvo môže viesť k presvedčeniu, že človek nie je schopný nájsť pravdu, čo vyúsťuje do straty záujmu o svet. Človek sa stáva nevyliečiteľným pesimistom.
Beznádej je nebezpečný stav, pretože uzatvára človeka do seba, ničí jeho schopnosť milovať pravdu a spravodlivosť. Zúfalstvo súvisí tiež s nedostatkom dôvery v Božiu moc a pomoc. Človek sa namiesto Boha utieka k instantnému šťastiu v pôžitkoch a lipne na veciach. Keď tieto veci zlyhajú alebo pominú, prepadá prázdnote.
Keď človek prepadne zúfalstvu, začne považovať svoje šťastie, svoju spásu za nemožnú. V dôsledku toho rezignuje na snahu žiť cnostne, slušne a dobre.
Beznádej mnohí pociťujú aj zo spoločenskej či politickej situácie. Ako bojovať proti takémuto zúfalstvu?
Keď človek hľadí na svet plný nespravodlivosti, svätý Augustín by mu neponúkol lacný optimizmus, ale kresťanský realizmus. On sám písal svoje najväčšie dielo Boží štát v čase, keď barbari plienili Rím. Pre vtedajších ľudí to bol doslova koniec sveta.
Modlitbu sme už spomínali ako školu nádeje. Augustín ponúka aj ďalšie konkrétne tipy, ako si zachovať nádej v čase politického a spoločenského úpadku.
1. Rozlišuj medzi „dvoma mestami“
Augustín hovorí, že v každej spoločnosti sa miešajú dve sily – „Pozemské mesto“ poháňané sebaláskou a túžbou po moci a „Božie mesto“ poháňané láskou k Bohu a blížnemu. Prestaň očakávať od politiky a štátu, že prinesú dokonalú spravodlivosť. Ak čakáš od politikov svätosť, budeš vždy zúfalý. Prijmi, že „Pozemské mesto“ bude vždy do istej miery skorumpované a nestabilné. Tvoja identita a nádej nesmú stáť na volebných výsledkoch.
2. Sústreď sa na „svoj dvor“
Keď Augustína trápili správy o skaze impéria, učil, že človek nie je zodpovedný za celé dejiny, ale za ten kúsok sveta, ktorý mu bol zverený. Ak nemôžeš zastaviť vojnu na druhom konci sveta, zastav „vojnu“ vo svojej rodine alebo na pracovisku. „Buď ty lepším človekom a časy budú o niečo lepšie,“ hovorí Augustín.
3. Vstúp do svojho vnútra
Neustále sledovanie správ a politických káuz nás vyháňa von zo seba, čo vedie k vyhoreniu a úzkosti. Limituj prílev informácií, ktoré nemôžeš ovplyvniť. Boh sa nenachádza v hluku námestí, ale v tichu srdca. Vyhraď si čas na ticho, kde politické búrky nemajú prístup.
4. Pripomínaj si dočasnosť zla
Augustín veril v Božiu Prozreteľnosť, ktorá vedie dejiny. Veril, že hoci ľudia robia zlé rozhodnutia, Boh dokáže aj zo zla vytiahnuť niečo dobré, čo my zatiaľ nevidíme. Mnohé ríše, ktoré sa zdali neotrasiteľné a kruté, padli. Zlo má v sebe zárodok vlastného zániku, pretože je vnútorne nekonzistentné. Tvoja úloha nie je zachrániť svet – to už urobil niekto iný, ale zostať verný dobru v malých veciach.
5. Pestuj priateľstvo ako ostrov nádeje
Pre Augustína bolo priateľstvo posvätné. V čase rozpadu spoločnosti sú to práve komunity a hlboké vzťahy, ktoré držia človeka nad vodou. Obklop sa ľuďmi, s ktorými môžeš hovoriť o hlbších veciach než len o politike. Vytváraj „mikrosvety“, kde platia iné pravidlá než tie korupčné – pravidlá štedrosti, pravdy a prijatia.
Pre nás kresťanov je základom nádej plynúca z Ježišovho zmŕtvychvstania. Už sme hovorili, že to je zaručený liek na beznádej. V čom je odkaz veľkonočnej nádeje, ktorý si máme stále pripomínať?
Vďaka veľkonočnej nádeji môžeme spievať aleluja. Je to radosť, že je tu niekto ako Ježiš Kristus, ktorý prešiel cez všetky beznádeje každého človeka skrze svoj kríž. On nám dáva takú nádej, ktorá dokáže prelomiť všetky bariéry, všetky naše strachy a beznádeje.
Keď uveríme, že v Bohu máme cez Ježiša takúto neotrasiteľnú nádej, potom všetky naše každodenné malé nádeje budú zakotvené v nej. Boh nechce, aby sme zažívali len maličké veci alebo útržky. Vďaka zmŕtvychvstalému Ježišovi vieme, že môžeme zažiť plné šťastie.
Jana Zlatohlávková / svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: Adam Rábara / Postoj.sk