Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva/Postoj.
Rozhovor s Miroslavou Martinou Lukčíkovou o tom, ako sa dopracovať k poctivému vnútornému rozlišovaniu.
Mnohí ľudia sa rozhodujú intuitívne a netušia, že človek sa môže dopracovať k hlbšej duchovnej schopnosti rozlišovania vedomými krokmi. S Miroslavou Martinou Lukčíkovou sme sa rozprávali o tom, ako sa naučiť robiť dobré rozhodnutia pre svoj život a ako dospieť k duchovnej a ľudskej zrelosti.
„Pre niekoho je hodnotnejšie dobré meno alebo status ako žiť svoj život. Ale niekde sa to odrazí na zdraví a vtedy vznikne otázka: stojí mi to za to? Čo si volím viac – status alebo zdravie? Je tu aj otázka zmyslu, či mi to ešte dáva zmysel. Človek zreje aj vo viere, buď ju stráca, alebo nadobúda, a tým sa menia aj rozhodnutia,“ vysvetľuje sestra Miroslava.
Hovorili sme o tom, ako rozpoznať kvalitné duchovné sprevádzanie a nepodľahnúť duchovnej manipulácii. „Sprevádzajúci musí byť zrelý. Dnes je veľkou témou v cirkvi duchovné zneužívanie. Je to tenký ľad. Sprevádzajúci má zodpovednosť za proces rozhovoru, ale nie za rozhodnutia toho človeka. Musí mu ponechať kompetenciu rozhodovania a len mu pomáhať rozpoznávať vnútorné hnutia.“
Miroslava Martina Lukčíková je členkou Congregatio Jesu. Vyštudovala katolícku teológiu na teologickej fakulte v Košiciach, formáciu a vedenie spoločenstiev na teologickej fakulte v Bratislave. Venuje sa duchovnému sprevádzaniu, pracuje v individuálnom poradenstve pre dospelých. Pracuje ako lektorka v programoch pre rozvoj osobnosti a sprevádzajúca v duchovných cvičeniach.
Je umením rozhodovať sa v zásadných chvíľach alebo aj v maličkostiach bežného dňa. Musí človek najprv dosiahnuť istý stupeň osobnej zrelosti, aby sa mohol naučiť vnútorne rozlišovať, čo je pre neho správne a čo nie?
Asi by som to dala do dvoch rovín, ktoré sú vzájomne prepojené. Každý človek má v sebe prirodzenú schopnosť rozhodovať sa, ktorá sa rozvíja a zreje v samotnom procese rozhodovania. Každým rozhodnutím naberá novú skúsenosť a dozrieva vo svojich voľbách.
Rozlišovanie sa tak stáva životným umením a v niektorých prípadoch vedie k hlbšej duchovnej schopnosti rozlišovania, k charizme.
Druhá rovina je tá, kde človek získava vedomosti a zručnosti aj na základe vzdelania, zručnosti, z praxe sprevádzania, či už v rámci štúdia, alebo tým, že má svojho sprevádzajúceho, ktorý ho v tom vedie a učí načúvať Božiemu hlasu v sebe, alebo on sám sprevádza, ak hovoríme o rozlišovaní a rozhodovaní sa v súlade s Božou vôľou.
Je to zrejme ťažko uchopiteľné pre niekoho, kto nemá tento koncept a nevníma, že máme vnútri aj inú inšpiráciu ako len tú svoju vlastnú.
Ale aj človek ako taký, keď ho nezaraďujeme do kategórie veriaci, robí rozhodnutia či už na základe hodnôt, zmyslu života, alebo svedomia. Čiže mohli by sme hovoriť aj v tejto rovine o rozhodnutiach ako takých.
Ale ak chceme, môžeme hľadanie Božej vôle a hľadanie dobra zaradiť do jednej roviny. Pri rozlišovaní veriaceho človeka však pribúda aj ďalší rozmer a to je snaha konať v súlade s Božou vôľou alebo v dialógu s Bohom hľadať, čo je pre môj život najlepšie rozhodnutie alebo cesta, ktorou mám ísť.
Sú rozhodnutia bežné, každodenné, ale aj rozhodnutia celoživotné, veľké a vážne, v ktorých niekedy ide aj o samotný život – fyzický, duchovný alebo morálny. Tam už sa dotýkame toho, čo je morálne a čo je v súlade s Bohom.
Koľko percent kresťanov uvažuje nad tým, že chce svoj život žiť v súlade s Božou vôľou? Podľa mňa väčšina ľudí žije intuitívne. Neviem, aká je vaša skúsenosť.
Neviem to takto zovšeobecniť do nejakého konkrétneho čísla, vychádzam len zo svojej vlastnej skúsenosti, ktorú mám pri sprevádzaní veriacich počas duchovných cvičení alebo v duchovnom sprevádzaní v každodennom živote, či v poradenstve.
Na rozhovory prichádzajú ľudia, ktorí chcú urobiť správne rozhodnutie a nájsť Božiu vôľu. Nechcú sa rozhodovať iba sami, ale v dialógu s Bohom. Nie je ich veľa, ale sú to všetci, ktorí už o rozhovor požiadajú.
Myslím si však, že mnohí ľudia takto hľadajú aj sami, niektorí v spovedi alebo pri rozhovore so zasvätenými, s kňazmi, alebo aj v psychoterapiách.
Ľudia sa rozhodujú v rôznych oblastiach života a jeho etapách, napríklad pri výbere partnera, nového zamestnania, výbere školy, zmene bydliska, ale aj pri drobných každodenných rozhodnutiach.
Skúsme si na začiatku vysvetliť pojmy. Čo pre kresťana znamená žiť podľa Božej vôle?
Existujú rôzne prístupy a spôsoby kresťanov, ako hľadajú Božiu vôľu. Sú takí, ktorí pod pojmom hľadania Božej vôle vyslovene očakávajú Boží hlas, ktorý im presne povie, čo majú urobiť.
Potom sú kresťania, ktorí hľadajú súlad v tom, či je ich rozhodnutie správne z morálneho kresťanského hľadiska a či je v súlade s Božím pohľadom na dobro a zlo. A sú kresťania, ktorí vnímajú Božiu vôľu najmä vo vzťahovom a vnútornom rozmere. Chcú, aby ich rozhodnutia prehlbovali ich vzťah s Bohom, a odpovede hľadajú aj v sebe – vo svojom svedomí, vnútornom pokoji a duchovnom rozlišovaní.
Prvá kategória ľudí potrebuje skôr počuť potvrdenie zvonka. Často mi hovoria: „Povedzte mi vy, či uvažujem správne“ alebo „Nepočujem Boha“. Niekde tam môže byť aj pasca, že nech Boh rozhodne, aby som ja nemusel. Je to taká barlička, ktorou sa človek zbavuje zodpovednosti.
Je toto nejaký znak stupňa nezrelosti človeka?
Áno, tam by sme mohli hovoriť o tom, že človek je niekde na začiatku učenia sa alebo hľadania a nie je ešte zrelý na rozhodovanie.
Vraciame sa k prvej otázke, či je človek schopný sa rozhodovať správne, keď ešte nedosiahol stupeň zrelosti a nepozná sám seba. Keď má možnosti A, B a C, ak nedosiahol vnútornú slobodu a nie je scitlivený na počúvanie vnútornej inšpirácie.
Mňa oslovuje Franklov výrok, že človek je zodpovedný za svoj vlastný život a sám rozhoduje, kým bude – žiť autenticky, zodpovedne, v súlade so svedomím a neuhýbať pred vlastným životom – žiť život s vnútorným súhlasom. Človeka pozýva k tomu, aby sa stal poctivým voči vlastnému životu – aby som poznal seba, čo chcem, kým som a ako chcem žiť. A práve tam sa môže začať otváranie sa Bohu a ozvena Božieho hlasu.
Človek môže urobiť aj zlé rozhodnutia. Niekedy to spozná neskôr ako vo chvíli, keď ich robí. Napríklad ich urobí v nezrelej fáze a o pár rokov dozreje a zistí, že chce inak.
Sám pochopí, že to nebola tá cesta alebo to bola cesta len na určitý čas a dnes vidí svoj život inak. Urobí nové rozhodnutie a v spätnom pohľade vidí, že to predchádzajúce nebolo zrelé alebo nebolo jeho, lebo chcel počuť radu zvonku.
Rozhodoval sa pod tlakom.
Áno, napríklad keď sa človek rozhodne ísť do rehole alebo za kňaza. Často si dá poradiť alebo je podnecovaný sprevádzajúcim. Aj sprevádzajúci potrebuje byť zrelý, aby človeku nehovoril, čo má robiť.
Nemá rozhodovať o jeho živote, ale má ho sprevádzať v rozhodovaní a pomáhať mu robiť zrelé rozhodnutia.
Mám pocit, že v cirkvi sa za posledné obdobie urobili veľké kroky, čoraz viac sa hovorí o vlastnom svedomí a intímnom spojení s Bohom.
Áno, je to viditeľné aj citeľné. Viac sa žije spiritualita zdola, to znamená, že sa venuje pozornosť tomu, čo človek prežíva, čo je jeho cesta a aké má schopnosti. Je v tom silný psychologický a duchovný rozmer.
Spiritualita zdola znamená, že sa dívame do vnútra človeka, pýtame sa na jeho túžby, potreby a sny. A tam sa potom pýtame, aký je Boží sen pre jeho život v kontexte toho, čo vidí.
Spiritualita zhora znamená, že mi autorita hovorí, čo je správne – ide o prístup formovaný zvonka, napríklad cirkevnou autoritou, spoločenstvom alebo komunitou.
Ideálne je, keď naše rozhodnutia ladia s naším vnútrom aj s tým, čo k tomu hovorí cirkev. Život však prináša situácie, keď medzi nimi vzniká napätie. Práve vtedy sa ukazuje dôležitosť osobného rozlišovania.
Niekedy je dobré, ak sú veci v súlade, ale nie vždy to tak musí byť.
Cirkev učí, že správne rozhodnutie má vychádzať z poctivého vnútorného poznania – zo spirituality zdola. No človek sa vyvíja a dozrieva. Môže sa preto stať, že po rokoch začne vnímať svoje pôvodné rozhodnutie inak.
Spomínali ste, že niekedy to nie je v súlade. Čo sa tým myslí?
Typickým príkladom môže byť rozhodnutie pre kňazstvo alebo manželstvo. Obe tieto životné voľby sú chápané ako trvalé záväzky. Cirkev ich vníma ako stav na celý život. No človek sa vyvíja. Dozrieva, spoznáva nové skutočnosti o sebe, mení sa jeho prežívanie aj chápanie vlastného povolania.
Môže sa teda stať, že niekto po rokoch úprimne dospeje k presvedčeniu, že kňazstvo nie je jeho cestou. Podobne aj v manželstve – najmä ak vzniklo v nezrelých podmienkach – môže človek spätne vnímať, že jeho rozhodnutie nebolo dostatočne slobodné alebo zrelé. Prípadne sa aj životné okolnosti vyvinuli inak, napríklad do vzťahu vstúpili nejaké patologické javy a znova sú postavení pred voľbu. Aj v takýchto prípadoch má cirkev nástroje a možnosti, na základe ktorých môže človek robiť nové rozhodnutia – „Čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“ (Mt 16,19)
V takýchto prípadoch vzniká napätie. Na jednej strane stojí záväzok, ktorý má byť trvalý. Na druhej strane je tu autentické vnútorné prežívanie človeka, ktorý sa snaží úprimne hľadať pravdu o sebe a o Božej vôli.
Zvonka to môže pôsobiť ako rozpor s náukou cirkvi. No pri hlbšom pohľade sa ukazuje, že nejde o jednoduché odmietnutie záväzku, ale o proces dozrievania a rozlišovania. Kľúčovou otázkou potom nie je len vernosť minulému rozhodnutiu, ale aj vernosť pravde, ktorú človek postupne objavuje.
Cirkev sama dnes vníma tieto otázky komplexnejšie než v minulosti. Duch Svätý totiž nepôsobil len v minulosti, ale aj dnes – živým a novým spôsobom. Preto aj cirkev postupne prehlbuje svoje chápanie a sprevádzanie človeka v jeho konkrétnych životných príbehoch.
Ale keď sa pozeráme do vnútra toho človeka a on naozaj úprimne a zrelo hľadá, vzniká otázka, čo je Božia vôľa preňho dnes? Či má pokračovať len preto, že sa raz rozhodol, hoci rozpoznáva veľa iných odtieňov a kontextov. To môže vyzerať ako konflikt s náukou.
Ale pritom to môže byť správne rozhodnutie.
Áno, v jeho prípade môže ísť o úprimné hľadanie s Bohom a vážne dôvody, prečo chce odísť. Napätie medzi vernosťou rozhodnutiu a vnútorným poznaním nemusí byť znakom zlyhania. Môže byť, naopak, miestom, kde sa rodí hlbšie pochopenie seba, viery aj Božieho vedenia.
Niekto by mohol skepticky namietať, že ak sa dá všetko prehodnotiť a kňaz môže po vnútornom rozlišovaní odísť z kňazstva a manžel z manželstva, tak vlastne je to všetko iba taká relatívnosť tej nejakej pravdy a vernosť pôvodnému rozhodnutiu stráca na hodnote.
To vôbec neznamená, že všetci máme teraz odchádzať z kňazstva alebo z manželstva. Áno, možnože aj v tomto sme v istej kríze a mnoho rozhodnutí sa rozpadá. Na druhej strane mnohé rozhodnutia vznikali aj za nezrelých okolností.
Treba sa pozrieť aj na to, že keď sa tieto rozhodnutia dejú, či netreba zmeniť niečo v štruktúre alebo v podmienkach. Že nemusia byť len ľudia zlí, lebo robia takéto rozhodnutia, lebo nie sú dosť verní. Možno to ukazuje, či netreba rozlišovať aj inde, na iných fórach.
Cirkev tiež napreduje, tiež robí rozhodnutia. Možno to nie je o tom, že ľudia už nie sú verní ako kedysi.
Ja mám často napríklad aj v našich rehoľných rádoch otázku, že mnohé veci by asi mali prejsť nejakým rozlišovaním, a niekde sa to už aj naozaj deje. Hľadajú, ako ďalej, ako dnes žiť, aby to bolo oslovujúce, aby rehoľa tú charizmu žila v dnešnom svete. Čo dnešný svet potrebuje?
Možno sú medzi kňazmi a v reholiach aj takí ľudia, ktorí tam nemali byť. Hoci sú aj verní so zaťatými zubami, ale možno to vôbec nebola ich cesta.
Áno, je to tak.
Foto: Postoj/Andrej Lojan
Poďme k samotnému vnútornému rozlišovaniu. Čo sú podmienky na to, aby som sa naučil túto zručnosť?
Ak hovoríme o duchovnom rozlišovaní, treba mať základný a solídny duchovný život, živý vzťah s Bohom.
Keď hovorím o vnútornom rozlišovaní, opieram sa o duchovnú tradíciu svätého Ignáca z Loyoly, ktorý vo svojom diele Duchovné cvičenia systematicky rozpracoval náuku o voľbe a rozlišovaní duchov.
Základným princípom je, že sa nerozhodujem medzi dobrom a zlom – tam je voľba jasná, zlo odmietam a volím dobro. Ale rozhodujem sa medzi dvoma dobrami.
Mám pred sebou teda otázku, nejakú životnú situáciu, ktorú potrebujem rozlíšiť – prvým východiskovým postojom u svätého Ignáca z Loyoly je princíp a fundament – mať vnútro usporiadané tak, že nelipnem na žiadnej z možností viac ako na druhej. Je to stav indiferencie, nie však v zmysle nezáujmu, ale ako sloboda a pripravenosť zvoliť si to, čo najviac napomáha môjmu vzťahu s Bohom a môjmu životu.
Napríklad mladý človek, ktorý sa rozhoduje medzi manželstvom a kňazstvom. Cieľom nie je samotný stav, ale plnosť života, rozvoj a služba iným.
Sú tri doby voľby podľa svätého Ignáca. Prvá voľba je jasné svetlo, keď človeka Boh tak pohýna a priťahuje, že nemá žiadne pochybnosti a je si istý správnosťou rozhodnutia. Napríklad ako prípad obrátenia svätého Pavla.
V tomto prípade má vnútornú istotu.
Áno. Napĺňa vás to svetlom, radosťou a vierou. Človek vie, že je to správne, a hoci môže mať ľudské strachy, pod nimi je hlboký pokoj a zmysel.
Takže ho to prirodzene vedie.
Áno, má tam aj svoje prirodzené vlohy.
Hovorili ste o troch dobách voľby. Aké sú ďalšie dve?
Druhá doba voľby je, keď si predstavím svoju voľbu a mám z toho dlhodobo útechu. Keď človek rozpoznáva rozhodnutie na základe vnútorných hnutí – pocitov a prežívania.
Človek skúma, či cíti strach, radosť alebo odpor. Pri správnej voľbe cíti pokoj, lásku a radosť, ktorá ho otvára Bohu a vzťahom. Pri inej možnosti môže zas cítiť nepokoj a skúma, čo je za ním.
Svätý Ignác tiež radí: pomenuj a vyjadri všetko, čo cítiš, lebo zlé ťa nabáda skrývať svoje motivácie.
Čiže vysloviť to, čo sa človeku vo vnútri deje. Ľudia dnes už bežne hovoria o intímnych veciach, i na nesprávnych miestach.
Najlepšie je hovoriť s človekom, ktorý je v skúsenosti o krok ďalej. Môže to byť sprevádzajúci, kňaz, zasvätená osoba alebo aj psychológ, alebo psychoterapeut, ktorý je otvorený spirituálnemu rozmeru klienta alebo je veriaci.
Môže to byť aj spoločenstvo, ale tam je dôležité bezpečie, diskrétnosť a dôvera.
Sprevádzajúci musí byť zrelý. Dnes je veľkou témou v cirkvi duchovné zneužívanie. Je to tenký ľad.
Sprevádzajúci má zodpovednosť za proces rozhovoru, ale nie za rozhodnutia toho človeka. Musí mu ponechať kompetenciu rozhodovania a len mu pomáhať rozpoznávať vnútorné hnutia.
Vy však hovoríte, že túto kompetenciu nemá každý len z titulu svojej funkcie. Mali by to byť ľudia odborne vyškolení v tomto novom duchu, ktorí nehovoria iným, čo majú robiť, ale pomáhajú im na to prísť.
V rámci cirkvi sa školí veľa ľudí. Na Slovensku ešte nie sme tak ďaleko, aby sme mali množstvo odborníkov, ale sú tu kvalitní ľudia, ktorí majú vzdelanie v tejto oblasti, sami žijú skúsenosť tohto rozhodovania a majú vzťah s Bohom.
Tak sprevádzajúci, ako aj sprevádzaní musia ubrať z nároku na „dokonalú voľbu“. Dobrá voľba znamená urobiť v danej chvíli maximum s dostupnými prostriedkami a pozornosťou pre dobu voľby tu a teraz. Čo sa ukáže o desať rokov, nevieme, ale v danej chvíli robíme to najlepšie možné rozhodnutie.
Čo sa týka ponuky sprevádzajúcich, neviem o tom, aby cirkev mala nejaký oficiálny zoznam sprevádzajúcich. Človek si to musí vyfiltrovať sám na internete alebo spýtať sa kňaza či zasvätenej osoby, alebo hľadať v duchovných centrách, exercičných domoch.
Čo sú teda tie znaky, podľa ktorých človek pochopí, či je osoba, ktorej sa chce zveriť, tá správna pre jeho tému alebo životnú situáciu?
Prvým znakom je hlboký a každodenný duchovný život, sviatosti, ľudská zrelosť, osobná skúsenosť sprevádzania toho, kto sprevádza.
Sú to ľudia zrelí a majú zručnosti na sprevádzanie – vedia vytvoriť atmosféru dôvery, bezpečia, majú jasné hranice, rozumejú téme rozlišovania.
Napríklad aj ľudia formovaní v ignaciánskej spiritualite, ktorí majú osobnú skúsenosť s ignaciánskymi duchovnými cvičeniami, kde zažívajú skúsenosť rozlišovania duchov – jezuiti, členky Congregatio Jesu alebo laici zo spoločenstva CVX, Priatelia Mary Ward. Medzi nimi sú aj takí, ktorí si urobili kurzy duchovného sprevádzania a už niekoľko rokov sprevádzajú.
Položím otázku inak. Čo sú tie červené kontrolky, že sprevádzajúci nie je ten správny človek na túto úlohu?
Zásadná chyba je, ak mu dáva rady a priamo hovorí, čo má robiť. Ďalšou kontrolkou je, ak sa človek začne cítiť neslobodný vo svojich vyjadreniach – ak má pocit, že by niečo „nemal“ cítiť alebo si myslieť.
Sprevádzajúci môže usmerňovať v teologickej či morálnej rovine, ale mal by si zachovať profesionálny odstup.
Nie je to kamarátstvo. Rozhovor by mal byť zameraný na sprevádzaného, nie na vzájomné zdieľanie skúseností sprevádzajúceho.
Ak vás sprevádzajúci zaťažuje svojimi problémami alebo skúsenosťami, nie je to správne. Alebo sa veľmi rýchlo pasuje do pozície toho, ku komu prehovára, a on presne vie, čo Boh chce od vás. Sú tam isté nebezpečenstvá a riziká.
Aké riziká?
Napríklad vety typu: „Boh mi povedal“ alebo „Vidím takýto obraz a toto máš urobiť“. S týmto ľudia niekedy ku mne prichádzajú na sprevádzanie, že im niekto iný určil smer. Ja ich vraciam k nim samým: „Čo to znamená pre vás? Skúsme hľadať vo vašom kontexte.“
Sprevádzajúci to musí vycítiť a následne prispôsobiť svoj prístup tak, aby sprevádzaného viac viedol k zrelosti a k zodpovednosti za seba samého.
Foto: Postoj/Andrej Lojan
Človek, ktorý sa rozhoduje, prichádza v krehkej životnej situácii. Spomínali ste duchovnú manipuláciu, ktorá je témou v mnohých kresťanských spoločenstvách. Ako sa prejavuje pri osobnom sprevádzaní?
Napríklad jednou z manipulácií môže byť citové naviazanie. Buď sprevádzajúci začne ťahať človeka do toho spoločenstva, alebo začne hovoriť, že určite máš povolanie alebo ťa tu potrebujeme.
Alebo ak si ten sprevádzajúci začne človeka nejako naväzovať na seba.
Ako vyzerá sprevádzanie pri rozhodovaní, ktoré nemanipuluje?
Vyslovene sa niekedy ľudia pýtajú: „A čo by ste mi vy poradili?“ Vždy by mal ten sprevádzajúci túto otázku otočiť tak, aby si človek odpovedal sám: „A čo by ste možno chceli počuť alebo čo by bola pre vás dobrá rada?“ Musí mať nástroj – otázky –, ako ho vrátiť seba, aby hľadal odpovede u seba.
Ale stáva sa, že sa ma ľudia pýtajú: „Aký názor má na to cirkev, čo by ste mi povedali?“ Tak vtedy poviem, že cirkev sa na to díva takto alebo učenie cirkvi je takéto. Znova sa však vrátim k tomu človeku a pýtam sa: „A čo to s vami robí? Ako vy s tým vnútorne ladíte? Alebo čo to pre vás znamená?“ Ja ho vlastne sprevádzam k tomu, aby on už v tom rozhovore viedol vnútorný dialóg s Bohom. A nie ja som tá, ktorá mu hovorí: „Toto je správne, toto Boh chce.“
Poviem: „Toto je v cirkevnom učení a čo to s vami robí? Ako vy na to odpovedáte? Čo sa teraz vo vnútri deje? Aký je tam pohyb?“
Spomeniem príklad, sú dvaja rozvedení ľudia, jeden z nich mal anulované manželstvo, druhý anuláciu nedostal. Je to človek, ktorého sprevádzam. Robí voľbu. Sú tam dosť jasné dôvody, cirkevný súd rozhodol, nebude to anulované.
Spýtam sa: „Čo to pre váš vzťah znamená? Takto to hovorí cirkev. Čo teraz cítite?“ „Mám hrozný hnev. Hnevám sa na situáciu, v ktorej som sa ocitol, ale aj na cirkev.“ V tom momente tomu človeku dovolím, aby to tak prežíval, neodsudzujem ho.
Potom prichádza otázka smerom ku mne: „A čo by ste mi poradili? Čo mám robiť? Mám sa s ním/ňou rozísť alebo ako máme žiť ten náš vzťah, aby bol v súlade s morálnymi kresťanskými hodnotami? Čo máme robiť?“ Stojí pred obrovskou dilemou. Odísť zo vzťahu, ukončiť ho alebo porušiť svoje morálne a duchovné hodnoty. Chápem túto obrovskú bolesť a morálnu dilemu. V hĺbke svojho vnútra, svedomia, v osobnom dialógu s Bohom hľadáme odpoveď pre svoj život.
Sú to niekedy veľmi náročné a bolestné chvíle aj pre mňa, zo strany sprevádzajúceho, vidieť zápasy, bolesť, stratu, dilemy…
Duchovný rozhovor je pre mňa priestor, kde pôsobí Boh. Do takéhoto rozhovoru vstupujem s vedomím, že som skôr nástrojom – a Boh je ten, koho počúvame a kto v tomto procese prehovára.
Nás katolíkov často vnímajú ako také ovce, lebo však my už vlastne všetko máme dané zhora. Máme katechizmus, máme desať Božích prikázaní, vieme, čo sú hriechy, čo sú čnosti. Mnoho ľudí nevie, že súčasťou kresťanstva je tento rozmer vnútorného rozlišovania, čo má byť v skutočnosti veľmi slobodný proces.
Áno, a zároveň je dôležité robiť rozhodnutia v živote, lebo nás to posúva tak v osobnom živote, ako aj vo vzťahu k Bohu.
My sa každým rozlišovaním, ak ho prežijeme správne, dostávame bližšie k nemu. Ten výraz Božia vôľa, to nie je niečo dané, čo mám nájsť a do čoho sa mám vtesnať, ale to je spolutvorba môjho života s Bohom.
Tu a teraz hľadám, pýtam sa, robím kroky a aj to rozhodnutie, ktoré sa mi možno časom ukáže, že nebolo dobré alebo na ten čas bolo dobré a dnes už chcem inak, tiež ukazuje, že niekde ma to malo posunúť. Niečo som mal pochopiť, uvidieť.
Čiže aj spätná reflexia rozhodnutí je dôležitá.
Foto: Postoj/Andrej Lojan
Nie každý možno má možnosť vyhľadať osobné sprevádzanie. Aké sú nástroje, ako si pomôcť sám?
Ešte zostala tretia doba, ktorú sme nepomenovali. Tá je viac rozumová a pokojná. Podľa tejto doby môže urobiť voľbu aj neveriaci človek.
Postaví si viac možností pred seba a píše si za a proti. Napríklad aké sú dôvody, keď sa rozhodnem pre túto možnosť. Píše si ich, rozmýšľa nad nimi, necháva si čas.
Dokonca sa to dá aj takým spôsobom, že sa pýtam, pri akej z tých možností sa mi objavujú aké emócie, ktorá je silná a dôležitá. Urobím si takú hierarchiu a na základe tohto sa rozhodnem.
Rozhodnem sa pre možnosť, kde prevažujú plusy?
Áno. Ak tu je napríklad viac za a tu je viac proti, tak mi je to jasné. Alebo sa môže stať, že tu je viac za, ale tu na druhej strane je jedno za také silné, že to preváži a rozhodnem sa pre toto. Čiže to je tá tretia voľba.
Aj pri tej druhej, aj prvej si to človek vie sám niekde rozlíšiť, ale niekde už potrebuje pomoc. Ak je zrelý a má nejakú duchovnú skúsenosť, tak je to možné.
Ako vieme rozlíšiť, či inšpirácia, ktorú v sebe cítime, je dobrá?
Svätý Ignác ešte odporúča: nechaj si čas na potvrdenie voľby. Čiže rozhodnem sa, v modlitbe to Bohu predložím alebo to niekde oznámim a poviem, že ešte potrebujem čas si to premyslieť alebo nechať to dosadnúť. A tam možno človek začne cítiť veľký nepokoj alebo sa začne diať, že Boh koná cez udalosti života a začnú mu doň vstupovať veci, ktoré mu ukazujú presný opak toho, ako sa rozhodol.
Rozhodol sa, že pôjde bývať do Bratislavy, a nevie si tu nájsť prácu ani ubytovanie, nič. A ukazuje sa mu to, naopak, celé v Žiline. Tak znova si to celé prehodnotí, ide k rozlišovaniu.
Jednej panej, keď urobila voľbu a nechala si čas na potvrdenie, sa život nádherne začal akoby sám skladať v prospech voľby, ktorú urobila. Rozhodnutie sa ukázalo ako dobré aj na základe vonkajších udalostí, ktoré do seba začali zapadať a dávali spolu veľký zmysel.
Čiže nejsť proti hmatateľným ukazovateľom?
Áno. Alebo sa udeje to, že sa rozhodne odísť do seminára a tam v tej realite spozná, že toto nie je to, čo chcel. Že žil v nejakej ilúzii, realita mu to ukáže. Tak znova to tam prehodnotí a rozhodne sa, ako to chce.
Čiže to potvrdenie voľby je jedným zo znakov. A ďalším veľmi silným sprievodným znakom je pokoj a nepokoj. Alebo sa môže ukázať aj to, že okolie zareaguje nejako a ja to nezvládam. Nechcem to tak mať, tak sa rozhodnem inak.
Čo však nie je dobrá motivácia.
No nie je. Väčšinou ten nepokoj prichádza z vnútra, že cítim, že som tam nevidel nejaké veci, alebo sa ukázali až po tej voľbe.
Buď som tam nemal dobré motivácie, alebo som nevidel nejaké veci, alebo ma prenikol obrovský strach, alebo naozaj zisťujem, že nemám na niečo kompetenciu. Rozhodol som sa pre nejakú vysokú školu a zisťujem, že vôbec ma to nebaví, že to nie je to, čo som chcel.
Hovoríme o generácii mladých, ktorá má problém sa rozhodnúť vo vážnych veciach. Majú všetky nástroje, aj tie psychologické, majú terapeutov, majú čas na sebapoznanie, no napriek tomu nevedia urobiť posun vo svojom živote.
Mám túto skúsenosť aj so svojimi klientmi. Neviem, či tam nie je aj strach, lebo vidia všetky riziká.
Alebo aj to, či tam nie je ten strach, že to nedopadne správne, tak radšej nech to nedopadne nijako. Idem teda aj s rizikom, že ak nie, tak to skúsim inak potom.
Niekedy je dobré urobiť rozhodnutie. Aj keď možno nebude úplne správne, ale v tej chvíli by človek mal vedieť, že áno, chcem to a idem do toho. Že je to pre mňa teraz správne a mám tam ten vnútorný súhlas.
A niektorí majú pocit, že vôbec netušia, čo by mali robiť, alebo aj vedia, ale nevedia si nájsť napríklad partnera, s ktorým by chceli prežiť svoj život.
Neviem, ešte by som sa na to pozrela trošku cez jeho vnútorné procesy. Čo sa tam deje, ako to má s blízkosťou, s otvorenosťou. Viac tém by som pootvárala, čo sa tam deje.
Jednou z prvých tém je, že treba vyjsť do toho života, ukázať sa, byť viditeľný. Zdieľať ten život, mať záľuby, nejako fungovať.
Niekedy sú to skupiny ľudí, ktoré sa už cielene stretávajú medzi sebou, napríklad tí, ktorí hľadajú partnera, nemusí to na nich pôsobiť dobre.
Máme mobily, sociálne siete, málokto dnes vie byť v tichu. Ľudia sú vyčerpaní. Ako si v tejto hlučnej dobe nájsť priestor a skutočne zachytiť to, k čomu nás Boh inšpiruje?
Toto je veľmi dôležitý rozmer. Ja by som povedala, že ani neprídeme na dobré rozhodnutia a voľby, kým si nenájdeme čas ticha. My potrebujeme zvedomovať svoje vnútro.
Priestor ticha a samoty, čas so sebou a ešte aj s Bohom si dať ako jednu z priorít, nájsť si niekde ten čas. Vyslovene ísť za tým. Lebo to je aj priestor, kde si kultivujeme svedomie, kde si cibríme ten sluch mu načúvať viac.
Ďalší taký priestor je mať aj rozmer kultúry a estetiky. Mať čas na prechádzky v prírode alebo pozrieť si niečo hodnotné, vypočuť si hudbu. To tiež scitlivuje naše svedomie a vnútro. Tam sa dostávame do kontaktu so sebou.
Potom priestor osobnej modlitby. Hovoriť Bohu, čo cítim, pomenovať mu to a načúvať, byť v kontakte so sebou.
Mobil, telka. Neustále rozprávame, telefonujeme, esemeskujeme. Sme odpojení od seba. A preto si myslím, že my máme schopnosť robiť rozhodnutia a rozumieť im, tie voľby máme kdesi v sebe, len nemáme na ne priestor.
Potom sú veľmi dôležité aj hlboké rozhovory, priateľské, kde máme možnosť povedať niečo zo seba, počuť sa v ušiach druhého.
Takisto to môže byť priestor sprevádzania, kde sa môžem dotknúť svojej hĺbky. Denník je tiež jednou z foriem.
A ešte svätý Ignác odporúča jednu modlitbu. Volá sa examen alebo spytovanie svedomia. Je to krátkych pätnásť minút večer, zastaviť sa a spočinúť pod láskyplným Božím pohľadom bez posudzovania sa. S láskou nahliadať na ten deň, na dary toho dňa a učiť sa vnímavosti.
Spýtať sa seba, čo vnímam, čo vidím, kde v tom, čo žijem, vnímam Boha alebo kde sa mi prihovára niečo dôležité. Môže to byť aj to ticho alebo vedomie, že som sa dnes stretol s kolegom a cítil som blízkosť alebo mi povedal niečo dôležité.
Nájsť si v modlitbe na toto priestor, učiť sa vnímať hĺbku života a podstatu.
Ignác dáva konkrétne návody na modlitby. O kontemplácii hovorí ako o modlitbe, kde si človek zoberie úryvok z evanjelia, pozoruje Ježiša – ako rozmýšľa, čo cíti, čo hovorí – a nechá to cez seba prechádzať.
Kontemplácia je potom darom, keď človeka prenikne pocit pokoja alebo ho osloví Ježišovo slovo. Sú to silné zážitky. Ignác tam používa všetkých päť vnútorných zmyslov. Ak človek kontempluje, zvnútra ho to premieňa. Naučí sa rozmýšľať a cítiť ako Kristus. Človek, ktorý robí voľby, by mal byť viac v kontakte s týmto Božím hlasom v modlitbe.
Prichádzajú nám signály aj od ľudí a z ich reakcií?
Áno. Je vypovedaných veľmi veľa slov, ale zdieľame si aj tú hĺbku vzájomne. Treba na to scitlivieť v dialógoch. Čo mi vlastne hovoríš, keď mi toto hovoríš? Ako sa ja pri tebe cítim? Čo je posolstvo nášho stretnutia a kde v ňom je Boh? Ako sa mi Boh cez teba prihovára?
Čiže ono to nie je iba o rozlišovaní vo veľkých veciach, ale od rána do večera v podstate čítať tie záchvevy dňa, kde zasahuje Boh?
Áno, vidieť tie vrstvy. Tu žijeme to fyzické, čo potrebujeme zariadiť a vybaviť. A potom je dobré vnímať, že naše stretnutie nebolo len o nejakej porade, ale stretli sme sa ako ľudia.
Vieme tomu dať aj ten tretí rozmer – čo mi Boh cez toto hovorí, ako ma napĺňa, kam ma posúva alebo čo som pochopil o sebe.
Nemusia to byť hlboké filozofické tézy, stačí malý impulz alebo atmosféra. Žiť ten život hlbšie.
Foto: Postoj/Andrej Lojan
Mnohí ľudia už prišli do bodu vnútornej paniky. Majú pocit, že vôbec nevedia, kam sa hýbu, že už strašne veľa pokazili. Majú sa rozhodovať v takýchto chvíľach nepokoja?
Svätý Ignác z Loyoly odporúča nerobiť vážne rozhodnutia a voľby v čase neútechy ani nemeniť tie, ktoré vznikli v čase pokoja. To je presne toto. Neútecha je, keď som v nepokoji – vnútorne rozorvaný, prežívam vnútornú prázdnotu, stratu viery alebo pochybnosti, je mi veľmi zle alebo sa neviem napojiť na Boha, mám pocit odlúčenia od dobra.
Neútechou môže byť napríklad životná fáza, kde nie som spokojný s tým, ako som žil, mám hnev na seba, som nezmierený s minulosťou – som v konflikte a nepokoji. Tam by som viac pracovala s prijatím minulosti, ak človek nemusí urobiť voľbu hneď.
Niekedy robiť voľby pod tlakom tiež nie je správne, je to dynamika neútechy. Tlak na voľbu nie je dobrý spôsob, aj vtedy treba počkať, dopriať si čas. Voľba by sa nemala robiť pod tlakom, ak nejde o násilie alebo nebezpečenstvo smrti. Tu hovorím o voľbách, kde môžete premýšľať.
Ako si vytvoriť podmienky, aby sa človek neskôr mohol slobodne rozhodnúť?
Mal by tam byť bod indiferencie – že stojím v pokoji, zmierený s minulosťou. Alebo minimálne už z nej nemám hnev a viem stáť s otvorenejším pohľadom.
Mám možnosť voľby z viacerých možností a slobodu od rozhodnutí. Tu to väčšinou škrípe.
Človek potrebuje byť ukotvený v slobode. Niekedy cítim, že týmto smerom už nechcem ísť, napríklad potrebujem odísť z tohto vzťahu, lebo mi to škodí a dlhodobo nedáva zmysel.
Alebo potrebujem urobiť voľbu smerom von z práce, lebo som vyčerpaný, ale možno medzitým potrebujem čas, kým sa to upokojí a voľba dozrie. Dám si možnosť neslúžiť, mať sabatický rok. Nechám si priestor na pokojnú voľbu.
Keď už ide o psychické alebo fyzické zdravie, nie je to hlavný znak, že človek má z takejto situácie odchádzať?
Určite. To sú tie znaky. Zdravie, psychické stavy, ubližovanie, manipulácie.
Pre niekoho je hodnotnejšie dobré meno alebo status ako žiť svoj život. Ale niekde sa to odrazí na zdraví a vtedy vznikne otázka: stojí mi to za to? Čo si volím viac – status alebo zdravie?
Je tu aj otázka zmyslu, či mi to ešte dáva zmysel. Človek zreje aj vo viere, buď ju stráca, alebo nadobúda, a tým sa menia aj rozhodnutia. To je silný znak. Napríklad človek pracujúci v korporáte odchádza do pomáhajúcej profesie, lebo mu to dáva väčší zmysel.
Zažila som situáciu, keď som cítila silnú inšpiráciu zaviesť konkrétny návyk do života. Prešiel týždeň, ja som to nezaviedla a tá inšpirácia sa rozplynula. Čo v takýchto prípadoch?
Pomáha reflexia. Vrátiť sa k tomu, čo sa dialo. Rozhodol som sa, ale nerobil som to. Prečo? Jeden zo znakov je reflektovať svoje voľby. Je to potvrdenie aj reflexia. Prečo to nerobím, keď som sa pre to rozhodoval?
Keď tam niečo objavím, môžem s tým pracovať. Môže sa ukázať, že to vlastne nechcem alebo že mi v tom bránia iné veci. Potom to treba prehodnotiť.
Niektorí to robia tak, že si dajú časové ultimátum. Napríklad: „Ak sa mi do decembra táto vec nejako neukáže, tak ju púšťam.“ Je to správne?
To by som zaradila k tej tretej, rozumovej voľbe. Napríklad ak potrebujem urobiť rozhodnutie do dvoch rokov, lebo potom už nebudem mať prácu. Je to nástroj, ale nie vždy dobrý.
Dávať Bohu ultimáta v štýle: „Ukáž mi dovtedy, či to je ono, a budem to brať ako znamenie.“ Alebo že otvorím Bibliu, a čo tam bude, podľa toho sa zariadim.
To je blbosť a zbavovanie sa zodpovednosti. Môže sa občas stať, že Boh niečo ukáže, ale skôr by to malo otvoriť dialóg: „Bože, pomôž mi, skús ma nasmerovať.“ Je to o prosbe, nie o tom, robiť Boha zodpovedným za moje rozhodnutie.
To ultimátum je lepšie dať samému sebe – že do toho času sa rozhodnem, lebo som nerozhodný typ. Ak sa neukáže nič zásadnejšie, pôjdem touto cestou a skúsim vykročiť.
Ultimáta sú riziko, lebo vytvárajú tlak, ale niekde je ten tlak dobrý. Treba rozlíšiť motiváciu. Sprevádzajúci by to mal uvidieť.
Ako človek zistí, či v duchovnom živote potrebuje sprevádzanie?
Každému veriacemu by som odporučila aspoň raz za život na nejaký čas v nejakej etape života mať dobrého a múdreho sprevádzajúceho, pretože v zrkadle jeho otázok, spätných reakcií na to, čo hovorím, v priestore bezpečia, prijatia a v prítomnosti Boha, ktorý je hlavným aktérom pri každom sprevádzaní, môžem sa zorientovať v sebe, vo vlastnom živote, vo viere a priblížiť sa k Bohu. A je to dôležité preto, lebo nie ten človek mi hovorí, čo mám robiť, ale vedie ma k tomu, aby som to objavoval sám.
Ďalej vtedy, ak cítim, že si neviem pomôcť sám, že sa dlhodobo točím a cyklím v nejakom probléme alebo v neschopnosti urobiť voľbu. Nemusíme mať sprevádzanie celý život. Môže to byť v rámci rozhodovania alebo keď chce človek v duchovnej sfére dozrieť.
Alebo ak sa potrebujem zorientovať v kresťanskom živote a posilniť svoju vieru. Alebo sa len potrebujem utiahnuť a stíšiť, tak v tichu duchovných cvičení sa na niekoľko dní stiahnem do ticha a samoty – napríklad v exercičnom dome – a v rámci nich mám aj individuálne sprevádzanie, kde sa môžem hlbšie pozrieť na seba a svoj život a usporiadať si ho.
Sú aj sprevádzania v rámci každodenných duchovných cvičení, ktoré trvajú rok či dva. Deje sa to vtedy, keď ľudia chcú niečo zmeniť alebo sa osobne posunúť. Stretávajú sa so sprevádzajúcim raz za týždeň a v ostatné dni majú na každý deň vyhradený čas na osobnú meditáciu asi jednu hodinu denne. Podobne sú aj online duchovné cvičenia počas adventu a pôstu. Mnohé z týchto ponúk sú zverejnené na internete.
Zuzana Hanusová/Postoj