Psalmus oculis sperantis (Ž 123)

Pútnická pieseň

1 Oči dvíham k tebe, čo na nebesiach prebývaš.

2 Ako oči sluhov hľadia na ruky svojich pánov,

ako oči služobnice hľadia na ruku svojej panej,

tak hľadia naše oči na PÁNA, nášho Boha,

kým sa (ne)zmiluje nad nami.

3 Zmiluj sa Pane nad nami, zmiluj sa nad nami,

lebo príliš nás nasýtili pohŕdaním,

4 lebo príliš je nasýtená naša duša

výsmechom boháčov a pohŕdaním pyšných.

 

Zbierka žalmov 120-134[1]

Zvyčajne sú žalmy 120-134 považované za špeciálnu zbierku pretože len tieto žalmy a nie iné, nesú názov šîr hamma´ālôt, „stupňové žalmy“. Tieto boli spievané podľa Mišny na dvanástich stupňoch, ktoré vystupovali z nádvoria žien do nádvoria Izraela v jeruzalemskom chráme. Niektorí autori ich nazývajú aj „piesne návratu“ z babylonského zajatia alebo „piesne výstupov“ z príležitosti púte do Jeruzalema. Podľa jednej z posledných štúdií od L. D. Crowa by sa nadpis mal preložiť „pieseň púte“, kvôli modifikácii redaktora z Jeruzalema, ktorý premenil mnohé ne-liturgické piesne na žaltár pre pútnikov v 4. storočí pr. Kr.. Optimistický tón plný nádeje je v protiklade so všeobecnou skúsenosťou sklamania v čase, kedy bol žalm upravovaný redaktorom.

Každý zo stupňových žalmov má svoju vlastnú pred-históriu. V každom z týchto žalmov, okrem veľkej rozdielnosti, poväčšine možno pozorovať jazyk jednoduchých ľudí predovšetým malých roľníkov, ktorí dennodenne bojujú s ťažkosťami každodenného života. Spoločné sú aj ďalšie charakteristiky, avšak pre náš malý úvod do žalmu postačia vyššie povedané.

 

Kontext

Žalm 123 je lyrikou, ktorú je potrebné čítať paralelne so žalmom 131, aj keď v tom druhom, tón prosby je ešte viac zvýraznený. Tento žalm, krátka lyrika zo súboru “piesní výstupov” bol stále hodnotený s veľkou sympatiou pre jeho jednoduchosť a pre zmes úcty a familiárnosti, ktorú predstavuje text ako vzor správania sa k Bohu. Základom je spiritualita chudobných PÁNA. Hlavný protagonista, zbožný a úprimný človek, hovorí v mene spoločenstva, ktoré sa stáva terčom výsmechu mocných, ľudí bez viery a lásky. Individualita a spoločenstvo sa miešajú v tejto prosbe dokonalým spôsobom. Stáva sa tak z tohto žalmu modlitba v prospech Izraela pokoreného a vysmievaného vo svojich snahách o znovuobnovenie Jeruzalema, chrámu a zbožnosti (porov. Neh 2).

Pravdepodobné historické pozadie by sa mohlo vzťahovať na návrat z exilu, keď pomalá a namáhavá obnova národného ohniska v Jeruzaleme bola postihnutá vnútornými nepokojmi, napätiami, atentátmi a nevraživosťou okolitých národov (porov. Neh 2,19; 3,36). Niektorí exegéti však zužujú optiku žalmu vo vnútri “sionistickej” komunity, ktorej tu máme ponúknutú fotokópiu. Z nej môžeme usúdiť sociálne nerovnosti, politické a ekonomické, ktoré robia stále viac boháčov i mocných neznesiteľnými. Prosba by teda vyšla od chudobných, ktorí vidiac rozbitú harmonickú jednotu spoločenstva synov Izraela, dvíhajú svoj hlas k jedinému a poslednému obrancovi, ktorého vlastnia, k Pánovi. Podmanivý je v tomto zmysle príklad druhého verša. Oči sluhov číhajú veľmi pozorne na ruky svojich pánov, aby dokázali uchopiť aj ten najmenší náznak ich vôle alebo ich dobroty. Toto správanie, prevzaté zo sveta orientálnych kráľovských dvorov sa uplatňuje na nádej chudobného a vydedenca. On vie, že ruky Pána, len čo sa dajú do pohybu, vytvoria spravodlivosť a slobodu, zničia namyslených mocných a pyšných boháčov.

 

Štruktúra

Prosba osobná (v.1-2a) a prosba spoločenstva (v.2b-4) sú podporované dôverou a vyjadrujú ten istý pocit. Takto sa vzývanie jednotlivca stáva hlasom spoločenstva. Žalm je komponovaný troma časťami, silne prepletenými medzi sebou. Srdcom žalmu je trojité “zmilovať sa”. Žalmista nám najprv “nafotil” gesto a niť napätia, keď všetko pozastavil v očakávaní spojkou kým. Sloveso, ktoré drží spojku kým, pripravuje druhú časť, kde dominuje koreň slovesa ḥnn, zmilovať sa. Ono pripravuje ďalšie sloveso s koreňom sb´, byť plný – mať dosť – byť nasýtený, držané spojkou lebo.

I.

Moje oči na teba

ako oči sluhov na ruku (svojich) pánov

ako oči služobnice na ruku (svojej) panej

naše oči na teba, PANE

kým

II.

sa (ne)zmiluje nad nami

zmiluj sa nad nami

zmiluj sa nad nami

lebo

III.

príliš nás  nasýtili pohŕdaním

príliš je nasýtená naša duša pohŕdaním

 

Symbolika

Symboliku žalmu nájdeme jednoducho v tkzv. somatickej paradigme. Je potrebné pripomenúť, že pre semitu telo je prameňom a princípom ľudských vzťahov, či už medziľudských alebo s prírodou a okolitým svetom. Oči sú v žalme prvým prvkom kontaktu s okolím. Dvíhajú sa k nebu, aby stretli dobrotivý Boží pohľad. Oči zdvihnuté k pánovi hovoria o pokore a závislosti, hovoria o pohotovej poslušnosti, ale aj o istote. Oči sa sú stále upriamené prostredníctvom psychologického vzťahu na ruky. Ruky pánov odovzdávajú príkazy. Na druhej strane Božie ruky sú vyjadrením jeho sily, “veď v jeho ruke je duša všetkých bytostí aj duch každého tela” (Jób 12,10).

Pozícia podradeného, teda prosiaceho, sa dvíha k Bohu, ktorý sa skláňa nad veriacim. Práve sloveso ḥnn, zmilovať sa, vo svojej etymológii znamená “skloniť sa, nahnúť sa, natiahnuť sa”. Nachádzame sa teda pred skláňaním sa Boha plného lásky. Toto gesto sa stane koreňom oslobodenia, pretože človek nad ktorým sa sklonil Boh, môže vstať ako oslávený a víťaz. Boh predtým vzpriamený a “necitlivý” vo svojom nebi, zmenil svoju pozíciu a sklonil sa, obrátil sa k očiam človeka, ktoré boli upriamené na neho.

V žalme môžeme pozorovať ďalší symbol v pojme nasýtenosť. Nachádza sa v dvoch odlišných odtieňoch. Je tu nasýtenosť prosiaceho plná chudoby, pohŕdania, hanby a výsmechu. Pomáha nám to pochopiť príslovka “príliš”, ktorá poukazuje na explóziu bezmocnosti a beznádeje. Iná je potom nasýtenosť z prepychu a moci, ktorá predstavuje potešenie zvrhlíkov, pyšných a plných seba. Oni sú naplnení, uspokojení, obkolesení svojím bohatstvom a pripravení pokoriť druhých.

 

Interpretácia

v. 1-2

Prvé dva verše sú postavené na motíve očí a rúk. Oči zdvihnuté k nebu sú modlitbou, mostom komunikácie medzi konečným a nekonečným. Oči namerované k nebu znamenajú tiež pokorné vedomie závislosti na Pánovi, ale predovšetkým istotu jeho pomoci. V kontexte zbierky (120-134), toto vyjadrenie slúži ako potvrdenie významu púte. Veriaci sú pred bránami mesta (122,2) a ich prvé slovo je prosbou o milosť (v.1). Ďalej tu máme silný paralelizmus medzi mužským a ženským, so striedaním singuláru a plurálu (sluhovia-pánovia/služobnica-pani) (v.2). Centrálna metafora obsahuje ruku Pána, ktorá podľa Biblie tvorí, požehnáva, ochraňuje, stavia. Zámerne sa objaví spomalenie rytmu spojkou „kým“, ktoré poukazuje na pocity očakávania.

V prvom rade cieľom pozornosti sluhov nie je strach, kvôli príkazu, zo servilizmu, ale pretože očakávajú dobrodenie, dar. Nie sú v strachu pred rukou, ktorá ich udrie, ale v nádeji ruky, ktorá prináša milosť. Fakt, ktorý nám dáva možnosť takto interpretovať text je, že slová sluha ´bd a slúžka gebîrah sa vyskytujú v Biblii v ich najvznešenejšom význame.

Slovom „kým“ sa presúvame k Božej odpovedi, ktorá sa nachádza v slovese Božieho milosrdného konania. Ruky PÁNA sa pohybujú, aby vyliali iba milosť. Modliaci sa vie, že len od neho môže očakávať zmilovanie, teda lásku, ktorá premieňa.

v. 3-4

Pútnik odchádza  zo svojho prostredia, kde sa nedá žiť kvôli pohŕdaniu a výsmechu. Prichádza ako pokorný sluha počúvať slová milosti a milosrdenstva od Pána všetkých pánov zeme. Boží priatelia viac ako ktokoľvek iný, sú vystavení pohŕdaniu pohanov, ktorí nepoznajú tajomstvo Božieho konania. Túto kategóriu môžeme preložiť z hebrejčiny slovom „uspokojení, bezstarostní“ a teda môžu byť indiferentný voči Bohu a  k blížnym. Avšak je tu aj výsmech „pyšných a namyslených“ z vlastného ľudu.  To je tragický údel spravodlivých zo židovskej komunity, ktorí sú ponižovaní svojimi krajanmi. Nasýtenosť je totálna. Dosiahne svoj vrchol, ktoré je naznačené v texte slovom „príliš“.

Keďže násilie mocných presiahlo hranice, Boh už nemôže oddialiť svoje konanie a modliaci sa, žije v očakávaní tejto istoty. Tmavý horizont sa vyjasňuje a oči pozorujú zjavenie sa ruky, ktorá oslobodzuje.

 

Ako sa modliť Źalm 123

Aplikácie a aktualizácie žalmu boli rôzne a bez prerušenia obnovované v dejinách Izraela a skompletizované s nasledujúcim žalmom obdŕžanej slobody, Ž 124. Mnoho aplikácií sa dá nájsť aj v živote Cirkvi už od jej počiatkov. S pokorou a veľkou dôverou sa Cirkev modlí tento žalm predovšetkým v čase Pôstu. Prosí o zmilovanie a odpustenie pre tých, ktorí konajú pokánie na duchovnej ceste k Veľkej noci.

Zasvätené osoby privádza tento žalm k novému odhodlaniu plniť Božiu vôľu. Jej plnením, naplnením sľubu poslušnosti, nachádzame Božie milosrdenstvo a ruku, ktorá nás dvíha, požehnáva a posilňuje v akýchkoľvek ťažkostiach. Aj ako komunita, rehoľa, kongregácia v tomto žalme vyznávame, že sme pripravení plniť spoločne vôľu Pána v jej najmenších náznakoch.

Žalm sa po celý rok modlíme v treťom týždni, v pondelok na vešpery. Po názve sa v breviári vyskytuje verš z Mt 20,30: „Pane, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami.“ S upriameným zrakom na Krista a s pocitmi úplnej odovzdanosti sa modlime ako slepci, ktorí vyslovovali tieto slová po cestách Palestíny. Veď radosť zo stretnutia nás nesie s vytrvalosťou v ústrety jeho milosrdenstvu. On neočakáva nič iné. Príde nám v ústrety a povie nám: “Nech sa ti stane, ako si uveril“ (porov. Mt 9,29).

 

Juraj Pigula