Výsada sláviť liturgiu

Celé stáročia sa v Cirkvi pripomína povinnosť veriacich zúčastniť sa na svätej omši každú nedeľu a prikázaný sviatok. Menej sa už však hovorí o tom, že mnohí veriaci, ktorí si túto povinnosť plnia, si robia v podstate len akoby čiarku do pomyselného „zošitka“ splnených povinností.

Pritom vôbec nevedia, že účasť na svätej omši nie je v prvom rade povinnosťou, ale právom (VSRM 18), niečím, na čo majú nárok. No oveľa radšej by som namiesto slovo právo použil slovo výsada, privilégium. Máme privilégium účasti na takej svätej omši, ktorá nám umožní prežívať ju vedome, činne a plne.

 

Smernice

Čo si predstavujete pod pojmom „vedomá, činná a plná účasť na slávení svätej omše“? Kým som sa pred 26 rokmi nezačal venovať hlbšiemu štúdiu liturgiky, akosi mi stačilo len niečo všeobecné: ísť na svätú omšu z vlastného rozhodnutia, usilovať sa na nej o sústredenosť na to, čo sa tam deje (vedome), vykonávať všetky liturgické úkony tak, ako sa odo mňa vyžadujú – vstávať, kľakať, odpovedať, spievať (činná), a prijať Eucharistiu (plná). Potom som však zistil, že to je len jedna stránka slávenia liturgie. Síce dôležitá, ale neuskutočniteľná, ak sa o to usilujem len sám. Nie, teraz mi nejde o to, že k tomu potrebujem aj Božiu milosť, inými slovami zaľúbenosť do Ježiša. Skôr o to, že takúto účasť môžem dosiahnuť len vtedy, ak sa aj ostatní účastníci svätej omše, každý primerane svojmu postaveniu, teda kňaz, lektor, kantor, ďalší členovia liturgickej služby, zbor a napokon všetci ostatní usilujú o to isté.

Všeobecné smernice Rímskeho misála (3. typické vydanie) k tomu hovoria nasledovné:

„Veľmi záleží na tom, aby sa slávenie omše, Pánovej večere, usporiadalo tak, žeby sa posvätní služobníci i veriaci zúčastnili na nej primerane svojmu postaveniu a plnšie získali ovocie, pre ktoré Kristus Pán ustanovil eucharistickú obetu svojho tela a krvi, a zveril ju ako pamiatku svojho umučenia a zmŕtvychvstania svojej milovanej neveste, Cirkvi“ (17).

„To sa vhodne uskutoční vtedy, keď sa bude prihliadať na povahu a okolnosti každého liturgického zhromaždenia a slávenie svätej omše sa usporiada tak, aby viedlo k vedomej, činnej a plnej účasti veriacich, totiž k účasti tela i duše: s vrúcnou vierou, nádejou a láskou, akú si želá Cirkev, akú si vyžaduje sama povaha slávenia, na akú kresťanský ľud na základe krstu má právo a k akej je sviatosťou krstu zaviazaný“ (18).

„Keďže sa však slávenie Eucharistie, ako aj celá liturgia koná viditeľnými znakmi, ktorými sa viera živí, upevňuje a vyjadruje, treba veľmi starostlivo povyberať a usporiadať tie Cirkvou predkladané výrazové formy a prvky, ktoré s prihliadnutím na osobné a miestne okolnosti účinnejšie napomáhajú aktívnu a plnú účasť veriacich a lepšie zodpovedajú ich duchovnému dobru“ (20). Zvýraznenie v týchto citátoch som doplnil, aby bolo zrejmé, na čo sa zameriam.

 

Ako usporiadať slávenie liturgie?

Vo všetkých troch citovaných textoch sa hovorí, že slávenie svätej omše treba usporiadať. Veľmi dobrou pomôckou na to je liturgický kalendár. Rozlišujeme v ňom férie, nepovinné spomienky, povinné spomienky, sviatky a slávnosti. Rozlišujeme liturgické obdobia. Ináč môže svätá omša vyzerať vo všedný deň, ináč vo sviatok a celkom ináč na slávnosť. Nie podstatou, ale odstupňovaním jej slávenia, čo si hneď ukážeme na príklade spevu ako neodmysliteľnej súčasti liturgie. Vo férie môže byť celá svätá omša recitovaná (okrem úvodného spevu a spevu na prijímanie spievaný už len responzóriový žalm a verš pred evanjeliom), na nepovinné spomienky spievané aj Skrze Krista…, na spomienky spievaný aj Otče náš a Svätý, svätý, svätý. Vo sviatok už spievané takmer všetko. A na slávnosť okrem slávnostného vstupu spievané aj evanjelium a slová premenenia (pozri VSRM 40). A mal by byť samozrejmý prvý kánon.

Samozrejmý by mal byť výber piesní. Nedávno som zachytil na internete diskusiu o tom, že kantor spieval v Pôstnom období pieseň Tu skrúšení v prach padáme. Vyčítali mu, že to predsa nie je pieseň na Pôst. Ale svojím obsahom je. Dokonca ju na Pôst odporúča aj Direktórium pre kantorov. Viete, ako úžasne môže táto pieseň utvoriť zo zhromaždeného ľudu spoločenstvo (VSRM 46), najmä keď jej výber účastníkov prekvapí? A vhodná krátka katechéza o jej slovách a dôvodoch výberu pred svätou omšou môže účastníkov len povzbudiť.

Rôznu formu môže mať aj úkon kajúcnosti. Rímsky misál ponúka dosť variantov pre jeho pestrosť. A najmä pri sláveniach liturgie v malých spoločenstvách (čo je prípadom mnohých komunít zasväteného života) môže byť aj úplne vlastný, najlepšie vychádzajúci z textov liturgie alebo z aktuálnej situácie spoločenstva. Nikdy nie improvizovaný, ale vždy starostlivo písomne pripravený. A vždy ma nesmierne poteší, keď – najmä vo Veľkonočnom období – ho kňaz nahradí požehnaním vody a pokropením vodou na pamiatku krstu (VSRM 51). A teším sa na rok, keď konečne zažijem, ako kňaz počas Veľkonočného trojdnia vysvetľuje veriacim, že aj prostrácia na Veľký piatok či tma na začiatku Veľkonočnej vigílie je určitou formou úkonu kajúcnosti…

 

Radšej viac ako menej

Nebojte sa, nebudem preberať celú svätú omšu. Ale veľmi by som chcel zdôrazniť, že každý má právo pri každej svätej omši, kde to predpisujú rubriky, spievať Sláva Bohu na výsostiach. Ešte je totiž dosť zakorenené dávne delenie najmä nedeľných svätých omší na tzv. malé a veľkú. Ale toto už dávno neplatí. To neznamená, že niektorá svätá omša v nedeľu nemôže byť slávnostnejšia, najmä ak ju slávi miestny farár za svoju farnosť, čo je, mimochodom, jeho povinnosť každú nedeľu. Nikdy sa to však nesmie dosahovať tým, že ostatné sa oberú o slávnostný ráz. Skôr treba nejaký slávnostný prvok pridať k tej farskej – napríklad kadidlo, prvý kánon, spev zboru…

Vždy ma poteší ticho po výzve kňaza Modlime sa. Je to totiž jedna z mála chvíľ, keď sa počas svätej omše môžem osobne modliť aj ináč, ako odpovedaním určenými slovami alebo počúvaním. Lebo Kódex kánonického práva jasne hovorí: „Pri eucharistickom slávení nie je diakonom a laikom dovolené vyslovovať modlitby, zvlášť nie eucharistickú modlitbu, alebo robiť úkony, ktoré sú vlastné sláviacemu kňazovi“ (kán. 907). A som rád, že rubriky slávenia svätej omše mi dávajú právo na ticho aj v iných chvíľach – okrem už spomenutej výzvy Modlime sa môže byť napríklad po čítaniach, po homílii, po skončení svätého prijímania (VSRM 45). Aj to umožňuje bohatosť variantov slávenia svätej omše. Samozrejme, znova je dôležitá katechéza – pripraviť účastníkov liturgie na aktívne prežívanie času ticha, nielen na jeho pasívne „strpenie“. V opačnom prípade môže byť ticho vnímané ako „porucha“ alebo ešte horšie – ako zbytočné naťahovanie.

 

Postoje a Amen

Spomeniem už len dve veci, ktoré môže prispieť k tomu, aby každá svätá omša bola slávnosťou. Prvou je dostatok času na zaujatie postojov. Na ich dôstojné zaujatie. Tento problém sa osobitne prejavil po zmene postojov pre svätej omši pred niekoľkými rokmi. Po premenení mnohí ľudia ostali kľačať, dnes všetci vstávame. Ale nemáme na to čas – keďže kňaz si kľaká len na jedno koleno, rýchlejšie vstane a hneď prednáša výzvu. A práve tu by bolo skvelé, keby sa pozrel na ľudí a počkal, kým všetci vstanú. Toto sa týka všetkých momentov, keď pri svätej omši meníme polohu tela. Keď napríklad lektor prichádza k ambone po modlitbe dňa, počká, kým si všetci sadnú a až potom začne čítať. Keď sa dospieva pieseň sprevádzajúca prinášanie obetných darov, kňaz počká, kým všetci vstanú a až potom vyzýva k modlitbe. Pri znaku pokoja kantor počká, kým si ho odovzdáme, až potom začne spievať Baránok Boží…

A poslednou vecou, ktorú tu chcem spomenúť ako právo každého účastníka svätej omše, je Amen. Je ich niekoľko, no dotknem sa len dvoch. Eucharistická modlitba končí doxológiou. Keď si uvedomíme dialogický charakter svätej omše, tak Amen po tejto modlitbe je to najvýznamnejšie v celej liturgii. Je to Amen potvrdzujúce náš súhlas s celým vďakyvzdávaním. Je to Amen, ktorým hovoríme Bohu, že skutočne „skrze Krista…“ stojíme pred ním nie s vlastnými zásluhami, ale s vykupiteľským dielom Ježiša Krista. Je to Amen, ktorým si v istom zmysle Ježišovo dielo privlastňujeme a len s ním sa odvažujeme predstúpiť pred Boha. Týmto Amen dávame Bohu odpoveď, na ktorú čakal od stvorenia sveta – odpovedáme ním Bohu na jeho lásku, hovoríme mu: „Milujem ťa. Nie sám, ale skrze Krista…“Práve preto má byť takmer vždy spievané a aspoň v nedele trojité, na slávnosti slávnostné.

A druhé Amen je síce oveľa tichšie, ale nie menej významné – je to Amen pri svätom prijímaní. Kňaz ukazuje prijímajúcemu Kristovo telo a ohlasuje mu, čo či vlastne koho to ide prijímať. A prijímajúci odpovedá Amen na znak vedomého prijímania. Zároveň je toto Amen pokračovaním dialógu s Otcom – po eucharistickej modlitbe sme svojím Amen oslavovali Otca, teraz nám Otec dáva svojho Syna a svojím Amen prijímame toto posväcovanie Otcom. Aj o tom hovorí konštitúcia Sacrosanctum concilium: „Z liturgie, zvlášť z Eucharistie, ako z prameňa prúdi do nás milosť a ňou sa s najväčšou účinnosťou dosahuje posvätenie ľudí a oslava Boha v Kristovi, ku ktorému ako k svojmu cieľu smerujú všetky ostatné činnosti Cirkvi“ (10). Týmto Amen prijímame Otcovu lásku, ktorý nám dáva svojho Syna. Dialóg lásky pokračuje…

 

Práca pre všetkých

Spomínaná konštitúcia v bode 11 pokračuje: „Aby sa dosiahla táto plná účinnosť, musia veriaci pristupovať k posvätnej liturgii so správne disponovaným duchom, zosúladiť svoju myseľ s tým, čo hovoria, a spolupracovať s Božou milosťou, aby ju neprijímali nadarmo. Preto duchovní pastieri musia dbať, aby sa pri liturgických úkonoch nielen zachovávali predpisy o platnom a dovolenom slávení, ale aby sa veriaci zúčastňovali na nich vedome, aktívne a s úžitkom.“

Viem, že som načrtol v tomto texte určitý ideál. Je nedosiahnuteľný bez mimoriadneho úsilia všetkých účastníkov liturgie – veriacich aj duchovných pastierov. Pričom na jeho dosiahnutie je potrebné uveriť, že „liturgia je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila“ (SC 10). A z tejto viery by mali vyplývať katechézy, ktoré by liturgiu priblížili jej účastníkom tak, aby ju skutočne prežívali naplno. Tie katechézy sú potrebné tak pre laikov, ako aj pre kňazov. Viem si predstaviť, že by prebiehali celý rok každý deň 5 minút pred svätou omšou. A že po roku takých katechéz by slávenie svätej omše vo farnosti (ale aj v každej komunite zasväteného života) vyzeralo oveľa slávnostnejšie. A bolo by plodnejšie, s väčším úžitkom pre všetkých zúčastnených.

 

Marián Kováčik