Abba Matta el Meskin: Medzi zmŕtvychvstaním a nanebovstúpením
Po zmŕtvychvstaní zostal Ježiš 40 dní so svojimi učeníkmi (Sk 1,3). Tento čas, ktorý prežil Kristus na zemi, s telom ktoré prešlo smrťou a hrobom, a s ktorým bol vzkriesený k životu, môžeme považovať za najväčší a najvznešenejší dar, aký poskytol našej ľudskej prirodzenosti. Lebo možnosť byť vzkriesený z mŕtvych a mať nový život v tele oslobodenom od utrpenia, smrti a porušiteľnosti, predtým nemohla ľudská prirodzenosť dosiahnuť. Ježiš bol prvý človek na zemi, čo mal takéto telo. Lebo vieme, že naša prirodzenosť sa stala smrteľnou po tom, ako sme zhrešili a čo hriech vypudil človeka z raja v ktorom žil s Bohom.
A i keď niektoré osoby ako Lazár, boli Božím rozkazom vzkriesení z mŕtvych, ich stav vzkriesenia bol taký, že aj tak potom znova zomreli. Možnosť vstať z mŕtvych a navždy žiť s Bohom, v tele ktorého sa ani smrť ani porušiteľnosť nedotkne, je najvyšší a neopísateľný dar Krista, ktorý nám poskytol keď Vstal s telom, ktoré prijal z človeka ako my, z Márie. Takto ktokoľvek verí v Kristovo zmŕtvychvstanie, následne má vieru aj vo vlastné
zmŕtvychvstanie, lebo Kristus dá všetko čo má, všetkým čo veria.
Ale, ako môžeme reálne dosiahnuť aby aj v nás prebýval Duch vzkriesenia, aby sme ho mali pevne v rukách, alebo lepšie povedané, aby sme si ho zachovali v srdci ako závdavok večného života? Alebo inými slovami, ako môžeme žiť teraz v Duchu vzkriesenia, ako vzkriesení z mŕtvych s Kristom, a mať dôveru, že ani smrť ani utrpenie, ani žiadna udalosť prítomného života nemá nad nami moc? Alebo ešte viac, ako môže nejaká osoba žiť už teraz vlastnú nesmrteľnosť?
Odpoveď na tieto otázky nie je v našej moci. Musíme sa obrátiť na evanjelium. Evanjelium podľa Jána 20,19-23. Všetko čo mohol Kristus urobiť pre svojich učeníkov, aby uverili v jeho zmŕtvychvstanie, bolo ukázať im ruky prepichnuté klincami a bok prebodnutý kopijou. Toto bolo viac než dostatočné, aj pre Tomáša, aby uverili v zmŕtvychvstanie. Ale to nestačilo, ani napriek ich viere, aby im udelil Ducha a moc vzkriesenia.
Aby sme mohli veriť v niečo, čo ide za hranice poznania, predstavivosti a skúsenosti – ako vzkriesenie z mŕtvych – musíme mať dôkaz, ale aby sme dostali to, čo prekračuje prirodzenosť a skúsenosť, čo je ďalej ako náš vnem
a logika, teda, aby sme dostali moc a prirodzenosť vzkriesenia, musí nám byť poskytnutý duchovný dar. Preto Kristus potom, ako ukázal učeníkom že je vzkriesený, vyšiel im v ústrety a dýchol na nich, aby im poskytol čo
presahuje ich prirodzenosť a možnosti: moc samotného vzkriesenia.
Nejde tu jednoducho len o vzkriesenie z mŕtvych, ale o vzkriesenie v Božom Duchu. A to je pre človeka nová prirodzenosť, ktorá ho pripravuje na nový duchovný život, na život v Božom Duchu, s Bohom, na život v ktorom hriech a smrť nemajú moc a v ktorom človek nie je podrobený nevedomosti a utrpeniu.
Dýchnutie Ducha Svätého na učeníkov nám pripomína dýchnutie Boha na Adama v prvom stvorení: „Vtedy Pán Boh utvoril človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života a človek sa stal živou bytosťou“ (Gn 2,7). V oboch prípadoch dýchnutie je aktom stvorenia a darcom života: prvé dýchnutie je fyzické stvorenie pre pozemský život limitovaný časom, druhé je duchovné stvorenie pre nebeský a večný život.
Adam dostal prvé dýchnutie a vďaka nemu sa stal zakladateľom celého ľudského rodu: z neho vzišiel celý sled ľudského života na zemi; toto dýchnutie si zachovalo svoju účinnosť v našej prirodzenosti až po dnešné dni. Učeníci, zjednotení vo viere, dostali ako Cirkev druhé dýchnutie od Krista, a takto sa stali pre Cirkev prameňom nového duchovného stvorenia, večného, nebeského života. Apoštol Pavol veľmi jasne porovnáva tieto dva životy: 1 Kor 15,45-49.
V tejto veci je Kristus pre človeka ako nový Otec, lebo ho znova splodil, skrze vlastného Ducha po jeho fyzickom narodení a dal mu nový život, ktorý sa stane stálym a naplno sa prejaví po alebo za pozemským životom.
Tento život začína po smrti vzkriesením, ale vzkriesenie začína mysticky už teraz, keď dostávame, po našom fyzickom narodení, nové narodenie z vody a z Ducha, ktoré Cirkev vzbudí v našom bytí v krste.
My sme zakúsili obe narodenia a žijú v nás oba životy. Život v živote. Ten duchovný začal po tom fyzickom, ale fyzický život v nás ubúda a ustupuje po troške druhému životu: „Preto neochabujme. Naopak, hoci náš vonkajší
človek chradne, náš vnútorný človek sa obnovuje zo dňa na deň“ (2 Kor 4,16). Treba ale podčiarknuť, že zatiaľ čo fyzický život sa nevyhnutne a automaticky kazí, či sa nám to páči alebo nie, duchovný život, alebo prirodzenosť vzkriesenia, v nás skrze našu vôľu a našu túžbu získava moc. Toto je dôvod, pre ktorý Kristus, keď dýchol Ducha Svätého na svojich učeníkov, aby ich obliekol do prirodzenosti a moci vzkriesenia, povedal: „Prijmite Svätého Ducha.“ (Jn 20,22) Sloveso „prijmite“ tu vyjadruje závislosť od stupňa prípravy a túžby osoby. Kristus neposkytuje Ducha Svätého našej osobe automatickým alebo mechanickým spôsobom: naša ľudská prirodzenosť dostáva dar večného života a prirodzenosť vzkriesenia na základe veľkosti námahy, túžby a vôle vyjadrenej všejednotou duše, srdca a mysle.
Prvé dýchnutie vo chvíli fyzického stvorenia bolo ľudskou prirodzenosťou prijaté bez akejkoľvek odpovede: bolo nám darované všeobecne a takto sa ľudský život stal oprávneným vlastníctvom nás všetkých čo máme telo. Druhé dýchnutie, vo chvíli duchovného stvorenia, dostali v radosti len učeníci, medzi tisíckami a tisíckami osôb ľudskej rasy. Preto sú učeníci považovaní za prvotiny Ducha. Ale všimnite si, že evanjelium hovorí: „Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, že videli Pána.“ (Jn 20,20) Hľa radosť viery zo zmŕtvychvstania Krista, ktorá pripravila učeníkov prijať dych Ducha vzkriesenia. Takto Duch a z toho vyplývajúca vzkriesená
ľudská prirodzenosť nie sú poskytnuté všeobecne každému človeku, či po tom túži alebo nie. Tí čo veria a radujú sa zo zmŕtvychvstania Pána, sú tí, čo sú volaní prijať Ducha vzkriesenia. Radosť je vždy najväčším dôkazom
ochoty vôle, či už ide o vôľu vstať z mŕtvych alebo o vôľu žiť s Kristom: Táto vôľa nie je nikdy len jednoduchou túžbou, snom, či argumentom na meditáciu, naopak, je to námaha, usilovanie sa a konkrétny záväzok. „Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych, hľadajte, čo je hore, kde Kristus sedí na pravici Boha!“ (Kol 3,1)
Ak sa veci majú takto, naše každodenné modlitby k Otcovi, námahy a naša radosť, sú autentickými prejavmi nášho postoja k zmŕtvychvstaniu. Toto znamená, že musíme každý deň, vlastne každú hodinu, prispôsobovať veci
z ktorých sa naša vôľa raduje tomu, čo si vyžaduje život s Kristom. Toto je žiť život vzkriesený. Takýmto spôsobom by sme mohli skutočne prijať dych Ducha Svätého so zreteľom na neustálu obnovu našej prirodzenosti. Teraz povstane otázka: ako môžeme teraz začať žiť život „po-zmŕtvychvstaní“, večný život s Bohom, kým ešte žijeme v tele stlačenom váhou hriechu? Či nie je isté a nevyhnutné, že smrť kraľuje nad telom skrze hriech? Odpoveď máme v evanjeliu: Kristus hneď ako dýchol na učeníkov plných radosti Ducha vzkriesenia, povedal: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané.“ (Jn 20,23) Tu prvýkrát v ľudskej histórii skončí hriech v moci človeka, ktorý kedysi sám padol do moci hriechu. Dych Ducha poskytnutý Kristom svojim učeníkom, tu má jasne moc obnoviť hlbokú prirodzenosť ľudstva. Sme svedkami radikálneho
a zázračného prevratu v živote človeka.
Táto nová moc, ktorú sme dostali z dychu Ducha Svätého, ktorý vyšiel z Kristových úst, zjavuje istým a jasným spôsobom, že učeníci reálne prijali zmŕtvychvstanie, i keď mysticky a neviditeľne: veď, ako môže odpustiť hriech ten čo je mŕtvy a v moci smrti? Ak učeníci prijali moc odpúšťať ľuďom hriechy, bez pochýb to znamená, že vďaka dychu Ducha Svätého, ktorého dostali z úst Krista – zničili moc, ktorú mal nad nimi hriech a takto porazili moc samotnej smrti, čo znamená, že sú vzkriesení z mŕtvych, duchovne a na celej čiare víťazi. A to nie je všetko: vďaka tomuto Svätému Duchu, ktorý v nich začal prebývať sa stali schopnými zničiť moc, ktorú mal hriech aj nad inými a následne, moc smrti. Čo znamená, že vďaka ich vzkrieseniu v Kristovi, boli schopní odovzdať Ducha vzkriesenia všetkým ostatným, ktorí toho boli hodni: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané.“ (Jn 20,23)
Matta el Meskin, Comunione nell’amore, edizioni Qiqajon 1986
do slovenčiny preložila benediktínska mníška, Horné Orešany
Foto: Daniel Imriška, SDB