Ako interpretovať následky hriechu

Ponúkame vám úryvok z knihy Pri stole v Betánii (Slovo medzi nami, 2017) od jezuitu Marka Ivana Rupnika, ktorý sme publikovali v časopise Zasvätený život.

Je veľmi nebezpečné vytvoriť si prevažne filozofický alebo psycho-sociologický svetonázor o človeku. Nezahŕňa totiž následky a dôsledky hriechu aj v teologickej a duchovnej rovine, ale je spracované prevažne opisným spôsobom, teda konštatujú sa iba fakty, ktoré zostávajú na pozadí ľudského ideálu. Tento ideál však provokuje dve protichodné reakcie: buď ide o prehnanú namyslenosť, ktorou sa necháme ovplyvniť, alebo o depresiu, znechutenie, pretože od daného ideálu sa príliš vzdialime. Vo formačnom procese veľmi často vzniká problém, ako brať do úvahy následky Adamovho hriechu, čo s nimi robiť, ako ich chápať a zvládať ich. Vidno síce snahu o ich analýzu, avšak akým kľúčom sa to robí? Kto vypracováva kritériá analýzy? A idú tieto analýzy ďalej, ako je obyčajné vysvetlenie mechanizmov, ktoré navzájom pôsobia pri niektorých javoch? A v akom horizonte sa tieto mechanizmy vysvetľujú? Často badať snahu, aby si človek všetko uvedomoval iba rozumovo. Pravdepodobne ide o proces, ktorý slúži na psychické uspokojenie, ale otázne je, či sa tým zväčší aj oheň, vďaka ktorému človek horí pre Boha a vďaka ktorému sa k nemu môže priblížiť, túžiť po ňom a volať ho vlastným menom. Badať aj snahu zavrieť oči pred krehkosťou a následkami hriechu človeka. Vidno aj snahu obísť ich, poukazujúc skôr na pozitívny ideál, ktorý je viac v súlade s tým, čo od človeka žiadame. Takto prichádza k vypracovaniu akéhosi antropologického gnosticizmu, ktorý neustále dokáže predkladať nové projekty. Tieto sa iba navonok zdajú byť vytvorené pre Adamovo potomstvo, hlboko zranené hriechom a schopné v ktorejkoľvek chvíli zmeniť každý ideál a každé predsavzatie. Niekedy sa zdá, že existuje aj bezvýchodiskový, dogmatický postoj, ktorý iba navonok deklaruje, že mu ide o vykúpenie človeka. Podľa tohto zmýšľania človek je už vykúpený, a tak sa stal definitívne a trvalo hrdinom, akýmsi nadčlovekom, supermanom bez toho, aby bola braná do úvahy skutočnosť, že ide o proces, o dynamiku. Lenže túto pravdu o človeku hriešnikovi možno úplne skryť do rúška duchovného a falošného náboženského idealizmu. Môžeme si tak naplniť myseľ a ústa náboženskou frazeológiou, ktorá udusí všetko, čo jej nezodpovedá a čo by ešte malo byť spasené, pretože neexistuje ochota uznať, že hriešnosť existuje. A potom aj preto, že nevedno, čo s touto skutočnosťou robiť.

Naše ohlasovanie, ale aj naša duchovná formácia by mali vychádzať z trojičného základu a mať svoje pevné miesto v Kristovi. A na našu ľudskosť, najmä na rozmer, ktorý bol poznačený následkami hriechu, by sa malo pozerať v Kristovom svetle, ktorého pôvodcom je Duch Svätý. To znamená, že existuje svetlo, ktoré nás môže osvietiť a pomôcť nám vidieť našu skutočnosť vo vzťahu ku Kristovi, ale aj vniesť do nás nový život, pretože vďaka nemu môžeme spoznať svoje nedostatky, choroby, to znamená, pozerať sa na ne tak, ako ich vidí Kristus a ako ich on vzal na seba, teda ako ich zmenil zo smrti na život. Do tohto celkového pohľadu nepatria tie formačné, pedagogické a pastoračné formy a metodológie, ktoré nie sú prepojené s touto duchovnou víziou, pretože sa stanú opravdivou prekážkou, budú od nej bočiť a nevyhnutne povedú k dualistickej vízii. Duchovná vízia však organicky zahŕňa všetky pomocné kroky a prvky a všetko to, čo človek stvoril (aj to, čo je bez náboženského horizontu), aby si tak pomohol k lepšiemu životu. Dôležitou otázkou je, ktoré je to pole, kde je možné dopracovať sa k syntéze, aké je to svetlo, v ktorom sa možno pozerať na organický vzťah medzi týmito skutočnosťami.

Iba duchovný rozmer dokáže zjednotiť toľké veci vo svetle posledného zmyslu života človeka. Iba v tomto prístupe zostáva vždy jasný zmysel človeka ako účasť na Kristovi a jeho prostredníctvom účasť na láske trojjediného Boha. V opačnom prípade sa veľmi ľahko môže stať, že sa vytvoria čiastočné presvedčenia a pohľady, ktoré však dokážu celého človeka „pohltiť“. Vo formačnej rovine takýto prístup môže človeka nielen zmiasť, keďže ide o ilúzie, ale doslova podviesť ho a vyvolať v ňom veľký pocit sklamania. Veľmi často sa totiž stáva, že trendy v kultúre majú taký radikálny vplyv na našu teologicko-duchovnú reflexiu, že vo formačnom procese prichádza k veľmi riskantným kompromisom. Napríklad veľmi ľahko možno stretnúť niekoho, kto tvrdí, že človek musí dospieť k stavu, v ktorom vo svojom bežnom živote nie je absolútne ničím podmienený, aby sa mohol v úplnom pokoji, teda v absencii utrpenia rozhodnúť o svojom živote, o svojom povolaní. Je jasné, že keď sa v živote objavia problémy, ťažkosti, kríže, veľmi ľahko sa objaví myšlienka, že si treba vytvoriť odstup od svojej životnej cesty, oslobodiť sa od všetkého a všetkých, začať žiť životom podľa terajších subjektívnych predstáv, uzatvárajúc, že pravdepodobne človek bol ovplyvnený v čase, keď robil základné rozhodnutia.

Lenže duchovný prístup sa pohybuje v iných rovinách. Človek je povolaný vidieť a zistiť prostredníctvom vlastných dejín (tých pravých, a nie tých, po ktorých človek túži), ako Boh v ňom pôsobí, ako ho povoláva k priateľstvu a ako ho zjednocuje s Kristom. Ide teda o kontemplatívny prístup, v ktorom sa človek usiluje objaviť Svätého Ducha, ktorý v ňom pôsobí. V tomto zmysle nemožno začať od formálnych ideálov rôznych životných stavov, povolaní, poslania, diel, zamestnania, ale začať od konkrétneho človeka, v dialógu s týmito uvedenými skutočnosťami, usilujúc sa nájsť cestu, na ktorej je možné uskutočniť priateľstvo s Kristom, ktorý nás volá, vie nás osloviť a chce, aby sme mali podiel na živote, čo sa nikdy nepominie. Samozrejme, takýto prístup počíta aj s ekleziologickým, spoločenským rozmerom, so solidárnym prístupom k celému ľudskému rodu, s reálnym a objektívnym pohľadom, ktorý sa vyhýba každej ilúzii o veľkej zmene ľudí, ľudstva vo všeobecnosti, ale chápe, že hriech a jeho následky (teda smrteľnosť, zraniteľnosť, obavy a strach, úzkosti) sa rozplynú iba vo veľkonočnom trojdní Ježiša Krista a každého jeho učeníka. Ak má byť formácia skutočne duchovnou cestou, má sa konať spoločne, v spolupráci s inými, aby človek cítil, že je súčasťou iných. Takto sa všetko chápe kľúčom lásky, čiže účasťou na láske, ktorá čoraz viac nadobúda podobu Božej lásky. Formácia je teda dynamický proces, v ktorom ciele a etapy nemožno určiť formálne, ale skôr si treba všímať tie prvky, na základe ktorých možno rozpoznať a vidieť, či daná osoba vyzrieva vo viere. Z toho dôvodu majú svoje opodstatnenie a svoj zmysel „prerušenia“, prestávky, zastavenia, ktorých časové rozpätie môže byť niekedy aj dlhšie. Do očí bije skutočnosť, že Ježiš (napriek tomu, že miloval Lazára a jeho sestry) čaká, zvažuje. Avšak keď vidíme, že o niekoľko dní neskôr plakal pri Lazárovom hrobe, toto čakanie nebolo nejakým žartom, niečím, čo sa ho vôbec nedotklo. Láska sa nemôže nedotknúť toho, kto miluje, nemôže zostať pasívna, naopak. Sugeruje to aj grécky pojem v 5. verši – Ježiš ich „mal rád“ (egápa). To znamená, že ich miloval nie iba citovo, ale že bol v „láske aktívny“. Milovať znamená angažovať sa, vedieť sa pozerať s perspektívou, poznať duchovný zmysel času. „Hriech je náhlenie sa,“ hovorí istý púštny otec mladému mníchovi, ktorý sa ho pýta, čo je to hriech. Naša súčasná kultúra je v každom detaile poznačená zhonom, netrpezlivosťou a všetko treba urobiť čo najlepšie a čím skôr, teda hneď. Ale ak sa vo formácii neberie do úvahy čas na osobné vyzrievanie, nie je rešpektované tempo dlhodobej integrácie, prichádza k prepáleniu jednotlivých etáp, k sebaklamu a sklamaniu. Duch Svätý má svoj rytmus cesty a jeho súčasťou je aj bolesť, samota a zlyhanie, ktoré majú svoj priebeh. Keď v nich človek vyzreje, vedú k múdrosti a na základe reflexie a modlitby vedú k pokore. Kristovo čakanie jasne hovorí, že jeho správanie netreba chápať ako gesto „pohotovosti“, pretože on nie je mechanik, opravár. V Lazárovom prípade totiž ide o znovuzrodenie nového človeka. Kristus ide k Lazárovi, aby ho prebudil k novému životu, Židia zas idú k nemu, aby mu preukázali svoju solidárnosť v smrti.

Marko Ivan Rupnik, SJ

Publikované v časopise Zasvätený život 01/2018.