Anatómia zasväteného života (II.)
(pokračovanie. 1. časť TU.)
2. Chceme ľuďom ponúkať povrchnosť?
Zranený vták nemôže lietať a rovnako ani vták, ktorý sa pevne drží konára stromu. Konáre, ktorých sa držíme my, sú naša povrchnosť. Máme priveľa povinností a nestíhame sa venovať skutočne dôležitým veciam, no potom riskujeme, že zmysel nášho života ostane nenaplnený, že sa uspokojíme s pomyselnými almužnami, ktoré len zdanlivo uspokoja naše svedomie. Aj medzi zasvätenými osobami sa niektoré formy modlitby stali úžitkovými a už viac nie sú vyjadrením autentického priateľstva. Modlíme sa unáhlene, len aby sme Pána uspokojili namiesto toho, aby sme mu trpezlivo naslúchali. Ani ratolesť nevenuje pozornosť ovociu, ktoré z nej vyrastie, ale predovšetkým zjednoteniu sa s viničom. Vinič prináša ovocie prostredníctvom ratolestí, nie naopak. Náš život má byť zameraný viac na jednotu s viničom než na dozrievanie úrody. To vinič dáva dozrieť plodom. Ratolesti sú iba prostriedkom, umožňujú viniču prúdiť ďalej.
Každý deň si vyberáme, či chceme žiť alebo len prežívať. Volíme si medzi samostatnosťou a závislosťou, výnimočnosťou a priemernosťou. Svätosť sa má prežívať s vášňou. Je to niečo, čo nám dá silu na začiatku dňa a dodá motiváciu, keď cesta začína byť príliš strmá. Vášeň je palivo, ktoré poháňa náš potenciál. Je to horiaci oheň v nás, ktorý sa pretaví do projektu. Meno, ktoré sa nám vryje do srdca. Krvácajúca rana blížneho, o ktorú sa staráme, akoby bola naša. Sú to túžby do budúcnosti. Práca, ktorú žijeme ako povolanie. Snaha o dôstojný život pre chudobných.
Niektorí zasvätení sa snažia vyhľadávať čo najviac času na stretnutie sa s Bohom v ústraní posvätného priestoru. Vyžaduje si to však úsilie, ktoré nám kradne drahocenný čas. Ten by mohol byť lepšie využitý na rozvoj medziľudských vzťahov a uspokojovanie nevyhnutných potrieb druhých. Vyhľadávame čas na modlitbu, aby sme sa stretli s Bohom, namiesto toho, aby sme si vychutnali Jeho prítomnosť v humanitárnej misii a oslávili ho aj takýmto spôsobom. Je vari Boh oddelený od ľudského sveta? Tento spôsob zmýšľania má ďaleko od Vtelenia – od Boha, ktorý sa stal človekom. Boh bude žiť tam, kam ho necháme vstúpiť. Sme povolaní svedčiť o Tom, v ktorom sa dejú všetky naše denné plány. Stretnime Ho skrze ľudskosť. Zjednocujme sa s Ním pri stretnutiach s ľuďmi, načúvajúc ich problémom. „Všetko, čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mt 25,40) Svätí nie sú dokonalí, ale sú hlboko ľudskí. Ak sa aj Boh stal človekom, aby zachránil túto zem, máme my nejakú inú možnosť? Modlitba nemá mať prednosť pred životom. Ten je prvoradý: radosť, oslava priateľstva, bolesť, hlad po chlebe a zmysle… tu sa rodia autentické prosby, chvály a adorácia.
Úlohou poľných ľalií je skrášliť zem. Úlohou človeka je stať sa ľudskejším, rásť vo vnímavosti a láskavosti, aby sa v ňom prebudilo to najlepšie. Byť ľudskejší znamená živiť to Božské v nás. Iba tam nájdeme to najautentickejšie potvrdenie nás samých. Nič nás nemôže odlúčiť od Boha a jeho lásky. Láska a prijímanie lásky robia náš život ľudskejším. Ľudskými sme vtedy, keď nám iní zlomia srdce, ale aj vtedy, keď prijímame ľudskosť ostatných a tešíme sa z nej.
Zasvätení ľudia hľadajú Boha. Ale na akých cestách Ho hľadajú? Ich poslaním je „byť podobnými obrazu jeho Syna“ (Rim 8, 29). Božskými sa stávame vtedy, keď sme ľudskí. Niektorí ľudia sú hlboko veriaci a zároveň vedia byť hlboko neľudskí. Byť dobrým rehoľníkom nestačí. Treba byť predovšetkým dobrým človekom. A to neznamená, že sa nám vo všetkom bude dariť, ale že sa budeme snažiť čeliť všetkému čo najlepším spôsobom. Byť hrdinom je jednoduchšie než byť dobrým človekom. Hrdinami sme len jedenkrát a za špecifických okolností. Dobrými ľuďmi by sme mali byť stále, aj keď sme obklopení všednosťou každodennosti a nekonáme žiadne hrdinské činy. Zasvätený človek robí obyčajné veci neobyčajným spôsobom. To je rozdiel medzi veľkosťou a priemernosťou. Zamerajme sa na náš každodenný život. Hľadajme útechu v našich skromných osobných skúsenostiach.
Naša hodnota závisí od úrovne našich vedomostí, zručností, skúseností a od spôsobu nášho života. Rozdiel medzi veľkosťou a priemernosťou spočíva v tom, ako žijeme a ako žitie prežívame. Ľudí máme radi pre ich vlastnosti: že sú láskaví, pokorní, citliví, že sa o nás zaujímajú, pomáhajú nám… toto sú dobrí ľudia. Osobne si veľmi vážim takýchto ľudí. Obdivujem tých, ktorí veľa vedia a majú bohaté skúsenosti. Keď strácame nadšenie, oberáme sa o najlepšiu vec, ktorú máme: náš spôsob prežívania, strácame ducha. Meníme sa z výnimočných na priemerných. Strácame Boží život, prítomnosť Ducha v nás. Život je stav mysle. Našou úlohou je pomôcť ostatným, aby neklesali na duchu. Prevezmime zodpovednosť aj za vlastné duševné rozpoloženie. Práve tým sa odlišuje negatívne naladený človek od pozitívneho. Dbajme na to, aby sme sa každé ráno zobúdzali s jasným cieľom a aby sme zaspávali s nádejou.
Pápež František nás pobáda k tomu, aby sa jadrom našej viery stala ľudskosť, a nie svätosť, pretože ľudskosť je stelesnením svätosti. Do stredu kladie dobrotu a utrpenie biednych. Pápež nasleduje radikálneho Ježiša, ktorý hlása nový spôsob života a spolunažívania a približuje nám nebeské kráľovstvo. Ježiš dáva do centra našej pozornosti život, medziľudské vzťahy, dobrosrdečnosť a milosrdenstvo (ako sa píše v blahoslavenstvách). Na to, aby sme toho boli schopní, potrebujeme mať hlbokú skúsenosť s Bohom prostredníctvom moci modlitby.
Niekedy Božím kráľovstvom máme na mysli dobrú pastoračnú činnosť a premieňanie osôb, štruktúr a inštitúcií nás až tak nezaujíma. Hovoriť o Božom kráľovstve však znamená hovoriť o spoločnosti, v ktorej je plnosť ľudskosti (dobroty), krása, radosť a šťastie. Ježiš rád vstával zavčasu, aby bol osamote s Otcom, no stoloval radšej spolu s ostatnými. Jeho srde bolo otvorené pre tých, ktorí sa cítili stratení. Nestrpel farizejov a ich tvrdé srdcia. Záležalo mu na konkrétnych osobách (D. Aleixandre). Ježiš je obrazom ľudskej bytosti, o ktorej sníva Božie srdce.
Ak má byť Božie slovo hodnoverné, potrebuje ľudské telá, svedkov, mučeníkov, do ktorých by sa mohlo prevteliť. Potrebuje, aby naše komunity dýchali evanjeliom, žili ho v modlitbe a v bratskom stretávaní. Modlitba je stretnutím s Bohom, so sebou samým, so životom. Modlitbou získavame prorockého ducha a ducha misie. Nemôžeme žiť iba zo skutkov a výsledkov. Stali by sme sa sebeckí a menej schopní prijímať a deliť sa s druhými. Boli by sme ako požiarnici náhliaci sa uhasiť požiar, ktorí až na mieste zistia, že ich nádoby na vodu sú prázdne.
Rozjímavá modlitba nám pomôže zosúladiť naše myšlienky, pocity a skutky. Vďaka nej sa naučíme prežívať prítomnú chvíľu naplno. Počas modlitby je potrebná naša plná sústredenosť a prežívanie celým srdcom. Bez plného sústredenia by ani náš život nemal zmysel. Význam toho, čo robíme, odhalíme až vtedy, keď to budeme žiť do hĺbky. Uvedomovanie si každej chvíle nás približuje k realite a pomáha nám lepšie prežívať prítomnosť. Vstúpiť do vlastného vnútra znamená rásť v ľudskosti a vnímavosti voči skutočným hodnotám. Modlitba je odrazový mostík k tomu, čo je hlboko ľudské. Vďaka nej sa vyhneme povrchnosti. Nesmieme sa uspokojiť len s tým, že otvoríme dvere a vyjdeme von. Otvárajme aj okná a nechajme Boží vzduch prúdiť dnu.
Ak sa naša modlitba zredukuje na recitovanie slov, hrozí nám nebezpečenstvo, že upadneme do povrchnosti. Namiesto ľudí modlitby sa z nás stanú len modliaci sa ľudia. Podporovať umelé formy zbožnosti je akoby sme zalievali umelé kvety v záhrade vlastnej existencie. Nemýľme si vieru so zbožnosťou či morálnou dokonalosťou. Cieľom nie je stať sa zbožnejšími, horlivejšími alebo dokonalejšími, ale upevniť sa vo viere a nájsť v nej hlboký zmysel, na ktorom môžeme budovať naše poslanie aj celý náš život. Máme byť Božími mužmi a Božími ženami, no nie len preto, že sa veľa modlíme, ale najmä preto, že myslíme a konáme v súlade s Božou vôľou.
Ak naše formálne prejavy zbožnosti nie sú výsledkom našej hlbokej osobnej modlitby, stávajú sa len skutkami tela, bez duše. Vytvárajú v nás emocionálne vákuum, ktoré sa potom snažíme zaplniť láskou k ľuďom alebo veciam. Kvôli tejto prázdnote budeme túžiť po tom, aby nás iní uznávali, schvaľovali naše konanie, počúvali naše sťažnosti a pripomínali nám vlastnú hodnotu. V rozjímavej modlitbe Ježiš zušľachťuje naše túžby, pocity a náklonnosti, až kým nebudú podobné túžbam, pocitom a náklonnostiam jeho srdca. „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš (Flp 2,5).“ Ježiš túži byť v súlade s Otcom. Čím viac sa podobáme Bohu, tým je naše srdce širšie, aby dokázalo obsiahnuť všetko ľudské.
Modlitba neznamená vyhľadávanie akéhosi duševného rozpoloženia, je to prejav viery. Nemodlíme sa len preto, aby sme premýšľali o Bohu alebo aby sme ho cítili, ale hlavne preto, aby sme prejavili lásku ľudskému Bohu, ktorý sa nám dal spoznať v Kristovi Ježišovi. Keď chceme nášho ducha udržať pri živote, potrebujeme prijímať vitamíny. Nebude nám na to stačiť len akési ochucovadlo, ktorým uspokojíme naše chuťové poháriky. Modlitba je Tábor nášho života, vrch nášho premenenia. Žiť znamená nechať sa premieňať a svätosť je výsledkom mnohých takýchto premien. Rozjímanie nad Slovom postupne premieňa naše myšlienky, spôsob uvažovania, motiváciu a pocity na Ježišove prežívanie podľa Božej vôle. Modlitba premieňa srdce človeka. Návyk modlitby nás vedie k tomu, aby sme nežili len podľa seba a pre seba, ale aby naše skutky vychádzali z Boha pre dobro našich bratov a sestier, s nimi a pre nich. Pripodobňuje náš pohľad Božiemu pohľadu: „A Boh videl, že je to dobré“ (Gn 1,10). Dívať sa na druhých a vidieť v nich dobro znamená mať čisté srdce.
Keď Matka Tereza videla núdzneho človeka, cítila náhly popud láskavosti, ktorý ju pozýval k tomu, aby mu pomohla. Takéto pohnútky sa môžu stať samozrejmosťou, ba životným štýlom motivovaným modlitbou, ktorá nás pozýva k tomu, aby sme v chudobných videli Ježiša. Život s chudobnými nás pozýva k neustálej vnútornej premene. Aj Matka Tereza musela zanechať istoty, ktoré jej ponúkal kláštor. Nie sme Božím ľudom preto, že sa veľa modlíme, ale preto, že v našom zmýšľaní, rozprávaní a konaní je badať vteleného Krista. Buďme teda v harmónii s Božím kráľovstvom. V evanjeliu vidíme, že kdekoľvek prišiel Ježiš, prišlo s ním aj Jeho kráľovstvo. A to nech je aj našou úlohou: rozmnožovať medzi ľuďmi skúsenosť s ľudskosťou, ktorá stelesňuje príchod Kráľovstva skrze nás.
(pokračovanie nabudúce)
otec Carlos del Valle, SVD
Foto: Františka Čačková, OSF