Anatómia zasväteného života (III.)

(pokračovanie. 1. časť a 2. časť)

3. Tlkot Božieho srdca v srdciach ľudí

Nájsť poklad neznamená vlastniť ho. Ak sme ho objavili, neupadajme do naivity v domnienke, že nám patrí. Naším pokladom je žiť v harmónii s Božím srdcom tak, že ho objavujeme v srdciach ľudí. Ten najvzácnejší poklad je často ukrytý v srdciach druhých. Dívajme sa na svet s otvorenými očami. Počiatky ľudskosti vieme nájsť v každej ľudskej bytosti či udalosti. Keď sa nám ju podarí objaviť, spolu so starozákonným Jakubom potom zvoláme:

„Ozaj, Pán je na tomto mieste a ja som o tom nevedel!“ (Gn 28,16). Život netvoria veľké idey, ale konkrétne udalosti.

Boh nie je vo svete ukrytý hmatateľným spôsobom. Nachádzame ho citlivosťou našej viery. Keď sa dívame na život, udalosti a ľudí očami veriaceho človeka, objavíme v nich ukryté evanjelium. Netrápme sa toľko nad formou evanjelizácie, snažme sa zachytiť to, čo je ľudské, čo je podľa evanjelia a ukázať to ostatným. Aj tí najchudobnejší – a predovšetkým oni – v sebe ukrývajú poklad. Našou úlohou je odhaľovať evanjelium ukryté všade okolo nás.

Podobenstvá z evanjelia nielenže podávajú tajuplné veci jednoduchým jazykom, ale zároveň nás vedú k tomu, aby sme v jednoduchých veciach rozpoznávali tajomstvo, hĺbku, ktorá vychádza na povrch. Podobenstvá hovoria o každodennom živote a zdôrazňujú prirodzenú prítomnosť Otca. Ak by sme venovali náležitú pozornosť každodenným udalostiam, boli by sme prekvapení neustálou prítomnosťou Boha v našich životoch.

Poznávanie vlastnej slabosti je bezpečná cesta k ľudskému rastu a svätosti. Ani ustrica nedokáže bezbolestne vytvoriť perlu. Bolesť nám pomáha precítiť život naplno, ale môže sa stať aj stredobodom nášho malého sveta. Choroba je školou ľudskosti. Učíme sa byť súcitnejší, chápavejší a tolerantnejší. Pohľad na trpiaceho človeka sa nás hlboko dotýka. Prebudí sa v nás dojatie a zapáli vášeň pre život. Táto vášeň prebúdza našu schopnosť milovať: badať ju v každom našom pohľade, prejavenej emócii a nadšení zo života. Boh nás neučí pravde, ale vášnivej láske k človeku. Hodina strávená pri zranenom blížnom nám pomôže spoznať srdce Boha lepšie ako čítanie kníh a objavovanie významu slov v nich ukrytých. Mať skúsenosť so životom znamená odovzdávať ho ďalej.

Realitu nezmeníme, ale môžeme ju poznávať, vážiť si ju a s vďačnosťou ju prijať. Momentálne žijem v študentskej atmosfére so sto osemdesiatimi mladými kňazmi. Pre mňa však tento domov nie je iba miestom práce a formácie. Je to miesto, kde zažívame chvíle plné radosti, bratskej náklonnosti, rôznych emócií, túžob, a povzbudzovania sa vo viere. Pohľad viery nás vedie k rôznym stretnutiam, zážitkom a novým spôsobom života. Skrátka, vedie nás k žitiu tajuplného života. Sme pozvaní k tomu, aby sme toto tajomstvo objavovali a vychutnávali si ho každý deň aj v tých najmenších detailoch. Všetko, čo je ľudské, v sebe nesie kvas ľudskosti, ktorý prekvasí celé ľudské bytie.

Svet pomáha zúrodňovať ten, kto podobne ako svätý Jozef dokáže snívať, počúvať, chrániť a spravovať. Ten, kto sa dokáže pozerať na minulosť s odpustením a vďačnosťou, na prítomnosť s radosťou a nadšením a na budúcnosť s optimizmom a nádejou. Takíto ľudia sa usilujú žiť podľa toho, čo je najdôležitejšie: viery, čo dôveruje; lásky, ktorá prijíma a nádeje, ktorá buduje. Sú to ľudia, ktorí podopierajú ostatných, nesú ich bolesti a zranenia. Milujú ich bez ohľadu na obavy či námahu. Prijímajú život so všetkým, čo prináša. Kráčajú srdcom po zemi a hlavou v nebi. Hodnota nášho života vlastne do veľkej miery závisí od toho, nakoľko napĺňame potreby tých druhých. Vtedy sme ľudskí, keď sa zaujímame o životy iných. Ak nevidíme druhú osobu, jej potreby a slzy, je to preto, že sami trpíme kardiosklerózou, tvrdosťou srdca, ktorá pre Ježiša predstavuje tú najhoršiu z chorôb. Z ľudí vytvára úradníkov a byrokratov, neschopných chápať srdcom.

Kresťanská láska sa v praxi prejavuje starostlivosťou o druhých. Napríklad taká matka pomáha šíriť Božie kráľovstvo tým, že sa stará o seba, o iných a o svet. Tým, že sa staráme o niekoho iného, prejavujeme väčšiu autentickosť našej viery, než by sme to dokázali modlitbami. Dôkazom toho sú aj rehole žijúce priamo medzi ľuďmi, napríklad v nemocniciach, na školách, v sirotincoch… vytvárajú miesta plné pohostinnosti a prijatia, splynutia s chudobnými. V podobenstve o Samaritánovi sa láska a starostlivosť spájajú s vyslaním na misiu: „Choď a rob aj ty podobne“. Toto podobenstvo nás vyzýva, aby sme sa na svet pozerali odlišnými očami, aby sa v nás starostlivosťou o druhých rozhorel plamienok lásky a aby sme zakúsili bezpodmienečnú a nezištnú lásku, ktorá dokáže liečiť.

Ježiš nám ukázal ten najľudskejší spôsob života. V ňom nám Boh naznačil, ako máme prežívať našu ľudskosť. Z pohľadu Ježiša je šťastný ten, kto je chudobný, nie bohatý. Ten, kto dáva, nie ten, kto berie a zhromažďuje. Prenasledovaný, nie prenasledovateľ. Mierny, nie najsilnejší. On nás pozýva objaviť v troche chleba a vína, ktoré požehnáva a rozdáva, náznak toho, o čom by mal byť náš život: evanjelium „nákazlivé“ svojou oddanosťou a službou.

Náboženstvo sa sústreďuje na dosiahnutie ďalšieho života, evanjelium sa zas usiluje o to, aby bol tento život ľudský: „prišiel som, aby mali život a aby ho mali hojnejšie“ (Jn 10,10). Ježiša zaujímajú tri veci: zdravie, zdieľanie spoločného pokrmu a medziľudské vzťahy, ktoré nám napomáhajú byť lepšími ľuďmi.

Vtelený Boh má ľudskú tvár. Je ním Ježiš, muž chudobný a slabý, zažívajúci bolesť, strach, odmietnutie, pokušenie, radosť i priateľstvo. Nie je ľahké vidieť v chudobnej ľudskej bytosti Božieho Syna. Keď však hovoríme, že Boh sa stal človekom, máme tým na mysli, že ho nachádzame v ľudstve. Viera nedokáže existovať bez ľudskosti, bez tej by ani náš život nemal zmysel. Ak budeme iba duchovnými konzumentmi a na svoj život sa budeme pozerať len z pohľadu diváka; náš životný príbeh začneme písať vo vzduchoprázdne, oddelený od príbehov ostatných. No ak si budeme naplno uvedomovať všetko, čo sa deje okolo nás, objavíme hlboký zmysel v našom každodennom živote. Bez toho budeme od iluzórneho Boha aj naďalej žiadať veľké znamenia a prehliadať jednoduché náznaky, ktoré nám ponúka reálny Boh. Ten je ako kvas, ktorý nás vedie k tomu, aby sme sa stali ľudskejšími.

(pokračovanie nabudúce)

otec Carlos del Valle, SVD
Ilustračné foto: canva