Anatómia zasväteného života (IV.)
(pokračovanie. 1. , 2. a 3. časť)
4. Jednoduchosť znamená ľudskosť
Skúsenosť so stretnutím s núdznymi nás poľudšťuje. Pôsobí ako lampa, ktorá svieti, aj keď všetko ostatné zhasne. Máme byť obrazom Boha, ktorý chce prichádzať medzi ľudí. Pri stolovaní Ježiš nebral ohľad na sociálne triedy, ktoré ľudí rozdeľujú a znemožňujú im vytvoriť spoločenstvo. Evanjelium nám pripomína, že Ježiš sedával „uprostred nich“. Nie vyššie, aby im bol nadradený. Nie bokom, aby ich súdil. Uprostred, ako rovnocenný brat. Kto si myslí, že sa dostane bližšie k Bohu, ak sa díva na ostatných zvrchu, nepochopil zmysel Ježišovho vtelenia. Kristus nie je tým, čo o ňom hovoríme, ale tým, čo ostáva žiť v nás aj po jeho odchode.
„A slovo sa telom stalo“ tieto slová nám pomôžu odhaliť znaky spirituality, ktorá nám prúdi v žilách. Vo svete sú populárne tri slovesá, ktoré ľudskému pokoleniu prinášajú nešťastie. Sú to tieto: vyvyšovať sa, vlastniť a rozkazovať. Ježiš ich nahrádza tromi, ktoré prinášajú požehnanie: ponížiť sa, darovať a slúžiť. V ňom sa spája dohromady moc a služba. Je to kontrast medzi všemohúcim Bohom a Ježišom pri nohách svojich učeníkov. Učiteľ stiera tento priepastný rozdiel. Jeho moc sa prejavuje v láske, ktorá slúži druhým. Vyčerpaný a opásaný zásterou nás vyzýva: „robte aj vy podobne“. Sme naozajstnými Ježišovými nasledovníkmi, alebo sa na nich iba hráme?
Aj dnes nás Ježiš očaruje svojou radikálnosťou, pretože odmieta bežný spôsob uvažovania o moci. Vnímanie hierarchie sa pod vplyvom pozemského sveta presunulo od brata slúžiacemu bratovi k nadvláde jedného nad druhým. Službu blížnemu nahradila túžba po výhodnom postavení. Niektorí sa svojou gloriolou snažia druhých presvedčiť o nespochybniteľnosti moci, ktorú dostali, aby si naďalej mohli užívať pocit privilegovanosti. Toto svetské zmýšľanie je typické pre klerikalizmus. Evanjelium nám však pripomína, aby sme „boli vo svete, ale neboli z tohto sveta“. Znamená to posun od vynucovania si autority využívaním druhých ľudí k autorite, ktorá slúži druhým. Vyžaduje si to prejsť od výlučného vlastnenia moci k splnomocneniu, bez zakrývania vlastných chýb a používania cnostného jazyka. Posol má autoritu vtedy, keď sa stotožňuje s myšlienkou, ktorú prináša.
Na to, aby sme sa správali klerikálne a cítili sa nadradení ostatným, nemusíme byť ani rehoľníkmi. Klerikalizmus prežíva aj v dnešnej aristokracii. Prináša aristokratický pohľad na život: túžba byť nadradený Božiemu ľudu. To, že sme súčasťou tohto ľudu, by nás malo povzbudzovať k tomu, aby sme prejavili našu pravú identitu: identitu ľudských bytostí a kresťanov. V skutočnosti je jadrom našej identity to, čo nás približuje k ostatným, to ľudské, kresťanské v nás. Nie to, čo nás od nich oddeľuje. Cirkev vzniká tým, že sa Boží ľud spojí. Klerikálny rehoľník sa odmieta pripojiť k ostatným. No Ježiš obetoval aj seba samého, uponížil sa, aby sa mohol stať súčasťou svojho ľudu. Klerikalizmus z nás vytvára elitu, ktorá nezapadá medzi ostatných. Toto je veľmi pomýlené chápanie moci.
Pre Ježiša je služba jediný spôsob, ako budovať rovnocenný a rešpektujúci vzťah s druhým človekom. „Vy všetci ste bratmi“ (Mt 23,8). To znamená, že musíme zísť z piedestálu, aby sme mohli vytvárať spoločenstvo s ostatnými ľuďmi. Nasledovať Ježiša znamená vymeniť hierarchiu pyramídy za kruh. Byť zasvätenými znamená byť odborníkmi na vytváranie spoločenstva. Zjednocujeme sa, aby sme vytvorili bratské spoločenstvo. Nie sme modlitebnou skupinkou alebo evanjelizačným tímom. Zmysel nášho života závisí od toho, v akej miere sa spájame s ostatnými v spoločenstvách, pri spoločných stretnutiach, pri vzájomnej spolupráci na projektoch. Náš brat má byť pre nás prvoradý. Tento dar zdieľame spolu v komunitách a vkladáme ho aj do našej osobnej misie. Vtelenie dáva všetkému v našom živote zmysel, aj naše rehoľné povolanie vychádza z povolania k bratstvu. Bratstvo môžeme šíriť aj v službe chudobným. V láske a službe sa skrýva viac ľudskej dôstojnosti než v dominancii a držaní si odstupu. Ak je nám takto zaťažko žiť, je to preto, že naše srdce ešte neprešlo úplnou evanjelizáciou.
V príbehu o pomazaní olejom z Betánie (Lk 7, 36-50) mal byť centrom pozornosti Šimon, zbožný hostiteľ, a napriek tomu je v centre diania žena. Ježiš dáva hlavných účastníkov na posledné miesto (ženy neberie ako druhoradé). Šimon si myslí, že je Ježišovým veriteľom, a pritom je jeho dlžníkom. Neprejavuje mu vďaku. Na druhej strane, táto žena túži po prijatí od Božieho muža. Radosť zo stretnutia v nej prebúdza láskavosť. Šimonova chyba spočíva v tom, že sa na ňu díva kritickým pohľadom. Jedinou vetou (verš 39) vyjadruje až dve odsudzujúce myšlienky. Premýšľa o tom, či Ježiš náhodou nie je falošný prorok. Zavrhuje ženu, na ktorú sa díva skrze jej vinu. Farizej sa díva na hriech očami plnými opovrhnutia. Ježiš sa naopak díva na bolesť, slabosť a naše potreby s prijímajúcim pohľadom plným lásky. Pre Šimona je hľadieť a odsudzovať jedno a to isté. Pre Ježiša je to isté hľadieť a milovať. Je na strane ženy, ktorá veľmi miluje. Láska robí človeka ľudskejším.
Ježiš stojí aj pri tých najposlednejších z nás, ktorí si v očiach ostatných možno nezaslúžia jeho lásku. Boh si váži našu autentickosť, keď vkladáme srdce do každej činnosti, ktorú robíme. Ako tá vdova, čo dala celé svoje živobytie. Každý čin vykonaný z hĺbky srdca nás približuje k Bohu. Hodnotu vecí neurčujú peniaze, ale ľudskosť, ktorú do nich vložíme. Peniaze, rovnako ako drogy, nám neprinesú šťastie, ale vytvárajú závislosť. Evanjelium v nás nemá vzbudzovať otázku: Čo mám robiť so svojimi peniazmi? Ale predovšetkým: Čo so mnou robia moje peniaze, pomáhajú mi byť ľudskejším?
Chudobní sú neznámymi hrdinami tragických príbehov, ktorým sa v tomto svete nedá vyhnúť. A my, rehoľníci, sme často len nezainteresovanými pozorovateľmi. Ak bohatým ide o hromadenie bohatstva, chudobní túžia po prijatí, po spoločnosti priateľov, po streche nad hlavou, po pocite blízkosti. Keď sa priblížime chudobným, pomôže nám to priblížiť sa aj k Božej prirodzenosti, pretože chudobní sú obrazom Boha. No skôr, než začneme riešiť ich problémy, skúsme sa chvíľu len radovať z autentického Boha, ktorý je medzi nimi. Ježiš sa prejavuje v každodennosti bežného života. Keď sme zvyknutí žiť v hojnosti, ťažko sa nám podarí objaviť dôstojného Boha v chudobných. No keď sme pripravení učiť sa od chudobných, dokážeme aj v tých najbiednejších objaviť poklad, zázrak ukrytý v autentickej ľudskosti.
Niektorí ľudia nekonajú dobro z lásky k ľuďom, ale preto, že sú otrokmi vlastnej predstavy o sebe a majú potrebu cítiť sa nadradení ostatným. Aj kritické poznámky, ktoré adresujeme druhým, majú korene v našej túžbe povyšovať sa nad ostatnými. Nemôžeme byť viac spasiteľmi než sluhami. Urobme krok od našich rehoľných životov plných túžby po moci a márnostiach k životu plnému služby a lásky voči obetiam okolností. Za seba môžem povedať, že som šiel do Latinskej Ameriky ako učiteľ a vrátil som sa ako žiak. Sedel som pri nohách svojich najjednoduchších „učiteľov“. Bez pokory a jednoduchosti strácame túžbu vykročiť k chudobným. Vyhľadávame vlastné pohodlie. A ak nám predsa len ostane nejaká chuť vydať sa za chudobnými, konáme tak skôr z výčitiek svedomia a „z výšky“, ako keď dávame almužnu, a nie zo solidarity toho, kto zdieľa svoj život a necháva sa druhými premeniť. No takto v nás nerozpoznajú skutočných poslov Božieho kráľovstva.
Život má zmysel, len ak sa v ňom darujeme pre dobro druhých. Našou úlohou je darovať náš život v službe druhým. Čím viac sa dávame druhým, tým viac sa ich životy vnárajú do tých našich. Pre jednoduchých (a práve vďaka nim) sa stávame ľudskejšími. Pre hladných sa stávame chlebom. Rehoľníci, slúžte ľuďom a uzdravujte ich. Liečenie je ako ustrica, ktorá vytvorí nádhernú perlu. Miera našej námahy vyjadruje množstvo našej vtelenej lásky. Čím viac sa do toho vložíme, tým krajší bude výsledok. Keď Pán príde, nájde sluhov bdieť. Ježiš im vraví: „Veru hovorím vám, opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať.“ (Lk 12,37). Je pre nás ťažké predstaviť si Ježiša ako si viaže zásteru okolo bedier? Prítomnosť a služba spojené do láskyplného objatia. To sú rehoľníci, ktorí si uväzujú zásteru a vyhŕňajú rukávy, na nič sa nehrajú, nič nepredstierajú, starajú sa o chudobných, sú im oporou a nevyžadujú dodržiavanie svojich práv, no odpovedajú na potreby blížneho. Druhým máme čo povedať, len ak žijeme v službe, lebo iba láska im môže niečo povedať. Farizeji dávajú do centra vzťahu s Bohom ľudskú hriešnosť. Prvý pohľad Ježiša sa však nesústredí na hriech, ale na utrpenie a potreby danej osoby. V evanjeliu nám chudobný a malomocný pripadajú „hriešnejší“ než my. My sme skôr uväznení vo vlastných limitoch než vinní. Texty, ktoré hovoria o Bohu, sú plné sĺz, nie viny. Odpustená vina prestáva existovať. Pán nám ponúka odpustenie, nie iba podmienečné prepustenie.
(pokračovanie nabudúce)
otec Carlos del Valle, SVD
Foto: Františka Čačková, OSF