Anka Kolesárová – silná vo svojej ženskej krehkosti
Už niekoľko mesiacov máme prvú slovenskú blahoslavenú laičku, mladé dievča, ktoré ukrývalo v srdci nádherný poklad, ktorým sa môžeme obohatiť. Zajtra 20. novembra je jej ľubovoľná spomienka. Z neba chce pomáhať nám na zemi. Ako?
Pozrime sa najprv na príbeh Anky Kolesárovej z pozície muža, ktorého identitu nepoznáme – vojaka, ktorý dvoma ranami zo samopalu usmrtil život šestnásťročnej. Vieme, že bol Soviet a bol opitý. Bol muž, nevieme, či mal deti alebo bol slobodný. Bol muž, či mal žijúcich rodičov, to tiež nevieme. Ale bol to muž.
S mužom sa odjakživa spája sila. Sprevádza ho od malička, keď túži mať svaly ako jeho tatko. Prebúdza sa v ňom súťaživosť a súperenie, lebo túži dokázať sebe i svetu okolo, že chce vyhrávať a byť obdivovaný. Hľadá vzory – chce pomáhať a zachraňovať ako Batman a strieľať góly ako Neymar. Svoju silu potrebuje porovnávať s kamarátmi i nepriateľmi a spoznáva zákon silnejšieho. Vojak z Ankinho príbehu ostáva i naďalej utajeným mužom. No mal to, čo dostal každý muž – silu.
Keď sa 22. novembra 1944 v tú „Veľkú noc“ stretá krehkosť Anky (a opravdivá krása býva krehká) so silou, ktorá sa mení na brutalitu, dochádza k tomu, čo sa nazýva zneužitie moci. Keď sila muža je zneužitá a namiesto pôvodného Božieho zámeru ochrany a pomoci slabšiemu sa rytierstvo mení na zbabelosť. Pri tejto myšlienke vždy zahorím „spravodlivým hnevom“, no feedback mojich tridsiatich siedmich rokov života ma rýchlo ťahá späť k zemi a nedovolí mi ukazovať prstom…
Aj povolaní zasvätení boli, sú a ostávajú naďalej mužmi a ženami. A Boh nás požehnáva aj cez toto naše základné povolanie a na tom prirodzenom stavia to nadprirodzené. Sila u muža a krása u ženy nám dáva tušiť to veľké poslanie od Pána cez dar Otcovstva a Materstva. Spomínam si, keď v začiatkoch mojej spovednej služby pristúpil ku mne muž v rokoch a začal slovami: „Duchovný otče, požehnajte ma.“ Pri pohľade na tohto človeka, poznačeného životom (bol aspoň o 40 rokov starší) som prežil zahanbenie apoštola Petra v loďke na Genezarete.
Pre nás, kňazov a zasvätených mužov, je oslovenie otče alebo páter tým vzácnym, ba najkrajším titulom, aký môžeme prijať. Zhoduje sa toto oslovenie s mojimi každodennými postojmi? Ako konkrétne v zasvätenom živote prežívam svoje duchovné otcovstvo? Veď ako píše vo svojej knihe o. Juraj Sedláček: „Otcovstvo sa prejavuje v SILE pozdvihnúť, nie panovať.“
Milé sestry, ďakujem vám za každý prejav vášho duchovného materstva. Znamená to dávať život, celý i po kvapkách, a byť obrazom Cirkvi podľa slov pápeža Františka: „Dôležité je, aby Cirkev bola ženou, ktorá je nevestou a matkou. Pokiaľ na to zabúdame, Cirkev sa stane maskulínnou a stráca túto dimenziu, stáva sa žalostnou Cirkvou starých mládencov, ktorí žijú v izolácii, nie sú schopní lásky a nemajú plodnosť. Bez ženskosti sa Cirkev nezaobíde, pretože je ženou.“
O živote Anny Kolesárovej máme zachovaných zopár fotografií, zápis „Hostiae sancte castitatis“ vo farskej kronike, spomienky rovesníkov či žijúcich príbuzných. Nenapísala zápisník plný nádherných modlitieb svojho srdca ako naša blahoslavená sestra Zdenka. Ani nebola v kontakte s toľkým svetom ako odvážny Titus. A napriek tomu je ženou s jasnou totožnosťou a hovorí bez slov. Jej preukazom totožnosti je jednoduché srdce, ktoré si ctí Boha. Nemala nijaký znak zasvätenia, a predsa mala jasný a rozhodný postoj. Nebola človekom kompromisov a nerozhodnosti. Jej srdce je čisté. Pamätám si, že pre mňa bol takmer „koperníkovský objav“ počuť, že boj o čisté srdce sa začína premáhaním svojho egoizmu, sebectva a pohodlnosti. V tomto kontexte kardinál Timothy Dolan povzbudzuje kňazov k zdravej zdržanlivosti, „ktorá nám nedovolí pripútať sa k inej osobe. Patríme iba a celí Kristovi a jeho Cirkvi. Žiadna iná osoba nemá na našu lásku exkluzívny nárok, ako je to medzi mužom a ženou v manželstve“.
Anka Kolesárová. Tento nádherný kvet vyrastal skrytý pred svetom a nepoznaný. Vykvitne vo Vysokej nad Uhom, iba pár kilometrov od ukrajinskej hranice. Tam, kde by to nik nečakal. Navyše Anka mala nárok „vyčítať Stvoriteľovi“, že jej zobral zo života slnko, ktorým bola jej maminka. Jej srdce je aj v tom trpezlivé, lebo verí, že Otec, ktorý má odmenu, vidí aj v skrytosti.
Ankino srdce je žiarivé. Čím sme starší, naše vnútro sa zrkadlí na našej tvári. Teda podľa toho, čo nosíš v srdci, tak vyzeráš. Pohľad na Ankin portrét prezrádza, že jej tvár odráža čosi nebeské, ako o tomto prísľube Majstra spieva Poetica Musica: „Blahoslavení, čo sa o svoje čisté srdce starali, veď uvidia Boha z tváre do tváre a jeho veleba ich pritom nespáli.“
Luboš Laškoty, Komisia pre mládež Spišskej diecézy (Autor pôsobil tri roky v Dome Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom)
Foto: tkkbs.sk