Brat Cyril Brázda / Záhradník, ktorý pestoval duchovné povolania
Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.
Jubilujúci františkán po zásahu ŠtB v roku 1983 strávil niekoľko mesiacov vo väzbe, spoluväzňom pripravoval krížovky.
S bratom Cyrilom Brázdom, ktorý koncom uplynulého roka oslávil 70. narodeniny, sa stretáme v refektári františkánskeho kláštora vo Fiľakove.
Z jeho pokojných, tichých slov srší nadobudnutá múdrosť, rozpráva s láskavým humorom a životným nadhľadom, spomína udalosti i mená, ktoré sú pre nás mladších už súčasťou dejín prenasledovanej cirkvi.
„Kopať proti Pánu Bohu je smiešne,“ hodnotí štyri desaťročia úsilia komunistického režimu o likvidáciu rehoľného života. A s vďakou pripomína: „Nie ja som našiel Pána Boha, ale on si našiel mňa.“
Prvé dni života strávil na plastickej chirurgii
Jaroslav – lebo tak znie civilné meno brata Cyrila – sa narodil 4. decembra 1952 v Bratislave ako prvorodené dieťa. „Ale veľká radosť to nebola, skôr starosť,“ spomína.
Dôvodom ťažkého vstupu do života bol rázštep pery a podnebia, s ktorým prišiel na svet. „Rané detstvo som prežil v nemocnici na plastickej chirurgii. No dostalo sa mi veľkej starostlivosti zo strany mojich rodičov. Boli to jednoduchí ľudia, ktorí pracovali ako kuchári v školskej jedálni.“
Keď mal šesť rokov, narodila sa mu sestra. „Bolo cenné a odvážne, že rodičia sa otvorili ďalšiemu životu, aj keď si boli vedomí, že zdravotné problémy sa môžu zopakovať.“
Keďže odmalička ho priťahovala príroda, po Strednej poľnohospodárskej škole v Piešťanoch, kde vyštudoval odbor záhradníctvo, rozhodol sa zapísať na Prírodovedeckú fakultu Univerzity Komenského v rodnej Bratislave.
Ešte predtým však prežil skúsenosť, ktorá navždy ovplyvnila jeho životné smerovanie.
Nájdený Bohom
Malý Jaroslav nevyrastal v náboženskom prostredí. V spoločnosti sa budoval socializmus a rodičia, hoci boli formálne veriaci, do kostola nechodili. Svojho syna neprihlásili ani na prvé sväté prijímanie a birmovku. Neskôr, v prípade mladšej Alžbety, to už bolo ináč.
Keď sa raz vybral do Modrého kostolíka, aby pomohol sestre vybaviť nejaké formality, prepadla ho myšlienka, prečo by nemohol ísť na prijímanie spolu s ňou.
Dôležitú rolu v tej chvíli zohral jeho spolužiak a miništrant Jozef Kolpák, dnes kňaz Trnavskej arcidiecézy, ktorý ho v tomto zámere podporil.
Na prahu dospelosti tak Jaroslav Brázda pristúpil k prvému svätému prijímaniu. „Otvoril sa predo mnou svet viery a ja som sa mu oddal, už to nešlo vrátiť späť. Začal som chodiť do kostola – najprv som bol vzadu, potom v strede, až som napokon začal aj ja miništrovať,“ vracia sa v spomienkach do roku 1970.
Foto: Postoj/Zoltán Schnelczer
Cez mládežnícke stretnutia, na ktoré začal chodievať, sa postupne dostal do kontaktu s tajnými školskými sestrami sv. Františka, ktoré pracovali v domove dôchodcov v Petržalke. Mládežníci k nim prichádzali pod zástierkou zdravotníckeho krúžku.
Tam sa spoznal aj s kuričom Alešom Zlámalom († 2002), tajným františkánom a provinciálom Provincie sv. Václava v Čechách a na Morave, ktorý rehoľníčkam zabezpečoval duchovné služby a vedenie.
Skupinku štyroch či piatich mladých ľudí, vrátane Jaroslava Brázdu, oslovil františkánsky štýl života natoľko, že vytvorili malú komunitu. Spočiatku bývali v podkroví u jedného dobrodinca v Petržalke, neskôr si kúpili rodinný dom na Trnávke. V jednej časti bývali chlapci, v druhej dievčatá, kaplnku a refektár mali spoločné.
„Žili sme v ilegálnych podmienkach, ale ako mladí ľudia sme to tak vôbec nevnímali. Počúvali sme rôzne príbehy o prenasledovaní, ale keďže osobne sme dovtedy nemali žiadnu negatívnu skúsenosť, robili sme si z policajtov srandu,“ rozpráva brat Cyril a pridáva jednu overenú životnú múdrosť: „Opatrnosť je dôležitá, no strach nie je dobrý.“
Duchovné vedenie bratislavskej komunity od Aleša Zlámala časom prebral Stanislav Juřík († 2005), ktorému páter provinciál prikázal: „Bratře, půjdeš dělat kvardiána bratrům do Bratislavy a pod svatou poslušností ti zakazuji umírat.“
A hoci bol páter Stanislav už vo vyššom veku, napokon prežil aj pátra Aleša. „To je poslušnosť, čo?“ smeje sa brat Cyril.
Vzápätí spomína na ďalšiu františkánsku legendu.
Tajné teologické štúdiá viedol Jan Baptista Bárta († 1982), ktorého pre jeho zápal prezývali „divoký teológ“. Skaut, ktorého v 50. rokoch ťažko mučili a vo väzení sa spoznal s Vladimírom Juklom a Silvom Krčmérym, bol presvedčený, že teologicky vzdelaní majú byť nielen bratia, ale aj rehoľné sestry.
Vysviacka v kaplnke erfurtského biskupa
V roku 1977 skončil Jaroslav Brázda prírodovedeckú fakultu, začal pracovať na katedre entomológie a v roku 1979 zložil večné sľuby spolu s niekoľkými ďalšími spolubratmi.
„Všetci sme boli začlenení do českej Provincie sv. Václava. So slovenskými františkánmi, ktorí boli v tom čase už v dôchodkovom veku alebo roztrúsení po farách, sme sa spoznali až po páde totality,“ vysvetľuje brat Cyril.
Za kňaza bol vysvätený 8. decembra 1979, na slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie, v súkromnej kaplnke erfurtského biskupa Huga Aufderbecka spoločne s rehoľným menovcom a spolubratom Cyrilom Bystríkom Janíkom, ktorý sa neskôr stal jednou z posledných obetí komunistického režimu z radov duchovných.
V druhej polovici 80. rokov Janíka najskôr oslobodil, no neskôr uznal vinným senát pod vedením Štefana Harabina a odsúdil ho na 28 mesiacov nepodmienečne. Vo väzení bol pravdepodobne týraný, trpel cirhózou pečene, takže keď ho po odpykaní polovice trestu prepustili, odchádzal vo veľmi zlom zdravotnom stave. Zomrel vo veku 46 rokov za dodnes neobjasnených okolností v Prahe.
Foto: Postoj/Zoltán Schnelczer
Na akademickej pôde sa brat Cyril dlho neohrial. Hoci priamo od dekanky fakulty dostal ponuku urobiť si doktorát, po zásahu straníckych štruktúr nielenže nebol k nemu pripustený, ale musel sa porúčať aj z katedry. Zamestnal sa na ZŠ internátnej pre nepočujúcich na Kramároch ako záhradník.
Zakrátko však došlo k prozreteľnostnej súhre okolností. Páter Bárta, ktorý tajne chodieval učiť teológiu nielen do Bratislavy, ale aj do Košíc, ponúkol bratovi Cyrilovi, aby ho odbremenil a stal sa jeho predĺženou rukou na východnom Slovensku.
V rovnakom čase Slovenská akadémia vied otvárala v Košiciach pobočku Ústavu experimentálnej biológie a ekológie pod vedením Jozefa Tereka, ktorý ho na základe odporúčania prijal do tímu. „Našou úlohou bola ekologická optimalizácia využívania Východoslovenskej nížiny, bol som členom hydrobiologickej skupiny,“ približuje brat Cyril.
Aj v Košiciach fungovali františkáni podľa overeného scenára – zakúpili rodinný dom na Moravskej ulici, ktorý začali postupne upravovať pre potreby rehoľného života. Zatiaľ bývali v družstevnom byte. „Čo som prijal od pátra Aleša, to som sa snažil odovzdávať ďalej. Nielen v Košiciach, ale mládežnícke stretnutia sme rozbehli aj v Prešove či Poprade. Postupne sa to začalo nabaľovať.“
Koncom roka 1982 vedúci pracoviska upozornil svojho zamestnanca, že ho sleduje ŠtB. „Až vtedy som si to začal všímať. Chodil som domov a na stretnutia rôznymi uličkami, aby som ich zmiatol. Ale svoje aktivity som výrazne neobmedzil,“ blíži sa k zlomovému dňu brat Cyril.
Akcia Vír
Na Kvetnú nedeľu 27. marca 1983 o siedmej hodine ráno zazvonil v tajnom rehoľnom byte zvonček.
„Bolo už po svätej omši. Keď sme otvorili dvere, stáli tam uniformovaní príslušníci, ktorí nám urobili bytovú prehliadku. V rovnakom čase zasahovali proti františkánom a františkánkam naprieč celým Československom,“ opisuje brat Cyril, ktorého počas akcie s krycím názvom Vír zadržali – rovnako ako desiatky ďalších ľudí.
„Františkánska spiritualita bola sympatická pre bežných veriacich. Preto sa režim rozhodol tvrdo a plošne zasiahnuť, takpovediac ako v roku 1950, a bezmála všetkých tajných členov a členky rehole fyzicky zaistiť, vyšetrovať a obviniť zo zločinu marenia dozoru nad cirkvami,“ vysvetľuje historik Patrik Dubovský z Ústavu pamäti národa.
K odhaleniu františkánskej siete zo strany ŠtB podľa Dubovského dopomohli najmä dve okolnosti: zhabanie zoznamu všetkých tajných školských sestier počas letiskovej prehliadky ich vikárky Lucety Márie Macíkovej a svedectvo odídeného františkánskeho novica Štefana Náhlika, ktorý s tajnou políciou spolupracoval pod krycím menom Rubens.
Náhlik neskôr istý čas pracoval aj na Arcibiskupskom úrade v Trnave a jeho meno bolo súčasťou súdneho sporu medzi arcibiskupom Jánom Sokolom a vydavateľom týždenníka .týždeň.
Vo vyšetrovacej väzbe strávil brat Cyril tri a pol mesiaca. „Môže to vyznieť zvláštne, ale na väznenie spomínam celkom v dobrom. So spoluväzňami som si rozumel, vymýšľal som im krížovky, ktoré radi lúštili. Ani s fyzickým násilím som sa nestretol. Vidím v tom Božiu ruku – dopustil toho len toľko, koľko vedel, že by som zniesol.“
S úsmevom si spomína aj na otázku jedného spoluväzňa: „A ty sa ako často modlíš?“ Odvetil mu: „Ráno, na obed, večer. A ešte medzitým.“
Foto: Postoj/Zoltán Schnelczer
Dvakrát bol eskortovaný aj do Justičného paláca v Bratislave, kde bol konfrontovaný priamo s bývalým rehoľným spolubratom Náhlikom.
Opačným smerom, z Bratislavy do Košíc, si zasa predvolali Cyrilovu mamu. „Keď prišla, opýtali sa jej: ,Požíva váš syn alkohol, pije?‘ Ona, že nie. Odvetili jej, že ďakujú a môže ísť. Išlo im jednoducho o šikanovanie obyčajných ľudí.“
No kým mama vedela o tajnej kňazskej službe svojho syna, dokonca sa zúčastnila aj na jeho primíciách v pivničnej kaplnke v dome na Trnávke, otec sa o všetkom dozvedel až z vysielania Slobodnej Európy, ktorá informovala o záťahu proti františkánom.
„Naše zadržanie vyvolalo veľké protesty v zahraničí, ale aj doma. Keby zatkli jednotlivca, nikto by si to nevšimol. Ale v našom prípade zadržali celý rád a to bolo neprehliadnuteľné. Komunistom to nehralo do karát, stal sa z toho horúci zemiak, tak ho radšej pustili z ruky. Samozrejme, toto si uvedomujem až spätne. Vtedy som počítal s tým, že rok väzenia mi zrejme prišijú,“ hodnotí brat Cyril, ktorého napokon s väčšinou zadržaných prepustili 14. júla.
Hneď po návrate na slobodu začal premýšľať nad tým, čo bude ďalej so spoločenstvami mladých, či ich zásah štátnej moci neodradí. Čoskoro však zistil, že lepšiu reklamu im režim nemohol urobiť. „Kopať proti Pánu Bohu je smiešne,“ glosuje brat Cyril.
Za pravdu mu dáva aj historik Dubovský, ktorý sa zásahu proti františkánom a prípadu Bystríka Janíka venoval aj v tejto štúdii (s. 32 – 44): „Akcia Vír posmelila tajných františkánov, ako aj členov iných reholí k ďalšej činnosti, takže vystupovali oveľa odvážnejšie. Napríklad na velehradskej púti v roku 1985 už boli prítomní v rehoľných rúchach.“
Naspäť ho prijali aj do zamestnania – akurát už prestal byť tajným kňazom. „S ŠtB sme sa potom až do novembra 1989 hrali hru na slepú babu: oni vedeli, že my vieme, a my sme vedeli, že oni vedia.“
Princíp trojnožky
Pád komunistického režimu brata Cyrila prekvapil – nečakal, že to bude také rýchle a pomerne bezbolestné. Jedným dychom však upozorňuje: „Musíme si dávať pozor, aby sme spomienkami na slávnu minulosť nevybudovali neslávnu budúcnosť.“
Kým v roku 1948 pôsobilo na Slovensku takmer 300 františkánov, po štyridsiatich rokoch ich bolo už len približne 40. Jedni boli pristarí, druhí zasa primladí, chýbala celá stredná generácia.
V nových podmienkach brat Cyril pokračoval v začatej práci – vo formácii rehoľných povolaní. „Úlohou magistra novicov je uvádzať kandidátov do rehoľného života, približovať františkánsku spiritualitu a tradíciu, vysvetľovať regulu svätého Františka, generálne konštitúcie, dejiny rádu a provincie. Popri tom novici vykonávajú aj manuálnu a sociálnu prácu,“ ozrejmuje svoje ponovembrové poslanie.
Foto: Postoj/Zoltán Schnelczer
V súčasnosti je už na zaslúženom dôchodku, no rehoľnú omladinu stále pozorne sleduje. V súčasnosti sú to dvaja novici a traja postulanti. Na porovnanie – v roku 1990 bolo novicov až 14, no zostal z nich iba jediný. Aj takto vyzeral ponovembrový boom duchovných povolaní.
„Vždy sa dajú veci urobiť lepšie, ako sa urobili, chybám sa človek nevyhne ani pri dobrej vôli. Ale to nevadí, Pán Boh s tým počíta,“ skromne podotýka pri hodnotení svojej životnej brázdy.
Štyridsiatku pred štyrmi rokmi oslávil so spolubratom Šimonom výstupom na Kriváň. No kým druhý menovaný slávil 40. narodeniny, brat Cyril si pripomínal už 40. výročie kňazstva.
A hoci v sedemdesiatke si už na ďalší výstup netrúfa, od aktivít v kláštornej záhrade stále neupúšťa.
„Trojnožka sa nekýve, preto by sme popri práci a modlitbe nemali zabúdať ani na oddych. Aj horolezec potrebuje mať vždy tri pevné body. Jedna z tých vecí môže občas prevažovať, ale ani jedna by nemala trvalo chýbať. Lebo potom je zle,“ odporúča skúsený rehoľník, ktorý v Božej záhrade dopestoval nejedno duchovné povolanie.
Imrich Gazda / svetkrestanstva.postoj.sk