Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2024.
Pri vstupe do kláštora sa zvykne posudzovať aj zdravotný stav kandidáta. Ako laik som bola neraz prekvapená odmietnutím človeka s chronickým ochorením. V tomto zmysle sa kritériá vstupu do manželstva môžu niekedy javiť ako zhovievavejšie. Samozrejme, dôvody precízneho výberu sú zrejmé. Rehoľný život je náročný – ľuďom doslova nemožný, a pritom neustále bytostne ľudský a zraniteľný.
Ako psychologička sa stretávam predovšetkým s bolesťou ľudskej duše, ktorá má v laickom alebo zasvätenom živote skutočne osobitný charakter. Je neviditeľná, často empiricky nedokázateľná, nepochopená a neraz dezinterpretovaná či neprijatá. Duševné ochorenie je krížom, s ktorým sa nepočíta. V prípade rehoľníka vstupuje do života celého spoločenstva. Ak k nemu zaujmeme správny postoj, môže sa stať jedinečnou cestou pripodobňovania sa trpiacemu Kristovi – aj pre tých, ktorí ho na krížovej ceste sprevádzajú.
Spomínam si na niekoľko stretnutí so zasvätenými pri výkone svojho povolania.
„Je to veľká potupa, že som musela ísť za vami, to si ani neviete predstaviť.“
„Prišla som, lebo mi to prikázali. Sama by som sa nikdy neodhodlala.“
„V kláštore to vie len predstavená, inak nikto. Keď počujem, ako sa rozprávajú o duševných chorobách a psychológoch, viem, že by to nikdy nepochopili. Neuznávajú to.“
„Spolubratia vôbec nechápu, že nevládzem vstať z postele na modlitby, keď sa dokážem prísť najesť.“
Prípadne sú to pohľady a otázky z druhej strany – od spolusestier či spolubratov, alebo predstavených.
„Nemyslíte, že trochu preháňa? Možno len upútava pozornosť.“
„My tu nie sme žiadne terapeutické centrum.“
Rehoľná komunita skutočne nie je sanatóriom ani liečebňou. Je to rodina. Cieľom každého člena by malo byť porozumieť bolesti brata alebo sestry, ktorým do života vstúpilo duševné ochorenie, a následne byť im na blízku – nie ako psychológ či psychiater, ale ako dobrý brat alebo sestra, otec alebo matka. Porozumenie dynamike bolesti duše pomáha predchádzať ďalšiemu zraňovaniu a súčasne podporuje náročný proces liečby.
Čím trpia zasvätení?
Duševné utrpenie má mnoho podôb. Pomerne často nadobúda tvár úzkosti alebo depresie. Ak človek aktívne a neúnavne slúži druhým, môže sa ľahko dostať do stavu vyhorenia, ktorý v priebehu rehoľného života môže prepuknúť i do závažnejšieho celoživotného psychotického ochorenia (napr. schizofrénie) či bipolárnej poruchy („mániodepresie“). V komunitnom živote sa môžu výraznejšie prejaviť aj dovtedy latentné symptómy niektorých porúch osobnosti. A napokon, aj po mnohých rokoch často vyplávajú na povrch nespracované zranenia (v psychologickom slovníku „traumy“). Osobitným problémom sú nevysvetliteľné telesné ťažkosti či bolesti, kde po opakovaných vyšetreniach lekár napokon naznačí ich psychický pôvod.
Je to časté
Zahraničné štatistické údaje hovoria o tom, že v priebehu života trpí symptómami psychického ochorenia cca 54 % populácie. Výskumy v pocovidovom období poukazujú najmä na výrazný nárast výskytu úzkosti a depresie (cca 30 – 40 % populácie). Rozsiahly americký výskum poukazuje dokonca na výrazne zvýšený výskyt depresie u kňazov v porovnaní s laickými veriacimi. Dovolím si tvrdiť, že výskyt duševných ochorení v populácii veriacich či špecificky zasvätených sa výraznejšie nelíši od bežnej populácie. Práve preto by sme pred ním nemali zatvárať oči. Títo bratia a sestry žijú medzi nami. Možno dokonca sedia počas modlitby v rovnakej lavici. Rovnako ako nikto nemôže s presvedčením tvrdiť, že nikdy v živote nedostane rakovinu, nemôže sebavedome predpokladať ani to, že nikdy nebude trpieť duševným ochorením.
Viera nie je zaručenou ochranou
Veriaci ľudia nie sú imúnni voči akémukoľvek ochoreniu. Viera, modlitba či duchovný život nie sú tabletkou ani zázračnou vakcínou. Ak by sme ich zredukovali na prostriedok na dosiahnutie duševnej rovnováhy, bolo by to príliš málo. Vzťah s Bohom je omnoho viac ako liečivo. Ponúka posilu pri nesení akéhokoľvek kríža a súčasne novú perspektívu pohľadu na akékoľvek ochorenie. Podobnosť s trpiacim Kristom, ktorý na kríži okrem telesnej bolesti zakúsil i hlbokú duševnú tieseň, úzkosť a osamelosť, nám otvára nový pohľad na bratov a sestry, ktorí trpia akoukoľvek psychickou chorobou.
Je to reálne
Bolesť duše nevidno. Nemožno ju odmerať, neukáže sa v krvných výsledkoch ani na röntgene či CT. Napriek tomu je bytostne reálnou. Práve neviditeľnosť a nemerateľnosť je neraz kameňom úrazu. „Nevymýšľa si? Nepreháňa? Čo ak je to len…?“ Ak ťažkosti nepovažujeme za skutočné, dôsledkom môžu byť neadekvátne a zraňujúce rady: „skús sa prekonať“, „nevŕtaj sa v tom toľko“ alebo „v minulosti ľudia zvládli oveľa ťažšie veci“. Mnohé duševné ochorenia spôsobujú väčšiu bolesť ako rakovina v poslednom štádiu. Prvým dôležitým krokom je uveriť v reálnosť bolesti, ktorú nevidíme, prípadne (ak sa choroba týka nás samých) priznať, že ide o skutočné symptómy ochorenia, ktoré je nutné kompetentne riešiť.
Nespiritualizujme
Aj keď viera pomáha v pochopení zmyslu zdanlivo nezmyselného utrpenia, nemala by sa stať lacným prostriedkom na jeho interpretáciu. Namiesto hľadania zdôvodnení, prečo Boh skúša brata alebo sestru krížom duševného ochorenia, či snáh dosiahnuť excesívnym modlitbovým úsilím zázračné uzdravenie, skúsme byť jednoducho nablízku. Aj vtedy, keď nerozumieme. Som presvedčená, že Boh netúži po utrpení, on plače s nami. Duševné ochorenie v kláštore súčasne vedie k reflexii vlastných klamných presvedčení či očakávaní, napr. „ak som sa zasvätil Bohu, mal by som mať radosť zo zasväteného (príp. duchovného) života“. Ak srdce krváca, je ľudsky nemožné „radovať sa v Pánovi“. Napriek tomu aj temná noc môže prehĺbiť duchovný život komunity, ak s láskou prijímajú trpiaceho Krista v bratovi alebo v sestre a modlia sa za nich, keď sami nevládzu.
Duša môže prehovoriť cez telo
Duševná bolesť niekedy nenachádza v kláštore bezpečný priestor na vyjadrenie. „Nesmiem sa hnevať, nemal(a) by som sa sťažovať, strach musím prekonať a ideálne by som sa mal(a) stále usmievať.“ Ak emócie či traumy potlačíme, telo začne volať o pomoc. K najčastejším spôsobom telesného prejavovania bolesti patria srdcovo-cievne a zažívacie ťažkosti, ale aj intolerancie, migrény a ďalšie chronické ochorenie, v prípade ktorých lekár nedokáže zistiť organickú príčinu. Možnosť pravdivo prejaviť vlastné prežívanie bez strachu z odsúdenia či nepochopenia je prvým krokom v prevencii a liečbe psychosomatických ochorení.
Vyžaduje liečbu
Väčšina duševných ťažkostí vyžaduje pomocnú ruku odborníka, vyhľadať odbornú pomoc v prípade podozrenia na začínajúce sa duševné ochorenia nikdy nie je zbytočné. Ak brat alebo sestra prestáva zvládať bežný život, prácu, modlitbu či vzťahy, mení sa pred očami alebo sa dlhodobejšie uzatvára do seba, netreba čakať. V prípade ľahších ťažkostí môže byť postačujúca terapia u psychológa, pri stredne ťažkých a ťažkých stavoch je vhodné vyhľadať i psychiatra, ktorý môže predpísať medikamentóznu liečbu. Rovnako ako sa pri chorobe nebudeme spoliehať na vlastné schopnosti či Google, aj terapiu duševného ochorenia by sme mali prenechať odborníkom. Ak to brat alebo sestra nezvládne sám, môžeme s jeho súhlasom dohodnúť stretnutie zaňho, prípadne ho do ambulancie či poradne sprevádzať.
Ísť psychológovi / psychiatrovi je normálne
„Premýšľam, že spravím coming – out,“ priznáva sa klientka. „Ako to myslíte?“ pýtam sa trochu prekvapene. „Asi to poviem ostatným sestrám… že k vám chodím. Myslím, že by som možno niekoho povzbudila, že je to normálne.“
Skúsme normalizovať návštevu odborníka na duševné zdravie a otvorene o tejto možnosti rozprávať vo svojej komunite. Ak z terapie či medikamentóznej liečby spravíme prirodzený, či dokonca vítaný prostriedok pomoci, je pravdepodobné, že váhajúci nájdu odvahu riešiť neraz i roky staré zaschnuté rany. Niekedy človek s duševným ochorením nedokáže prehovoriť sám, na druhej strane by bol rád, ak by ostatní pochopili, čo aktuálne prežíva. Dobrým spôsobom môže byť využitie prostredníka (nemusí ísť nutne o predstaveného), ktorý s vedomím brata či sestry informuje ďalších členov komunity a s láskou zodpovie prípadné otázky. Prijatie a porozumenie vytvára skutočne bezpečný priestor na úspešnú liečbu.
Sila spoločenstva
Početné štúdie dokazujú, že sociálna opora (prítomnosť blízkych podporných medziľudských vzťahov) významne zlepšuje kvalitu života i telesné funkcie (napr. krvný obraz). V zasvätenom živote sa práve spoločenstvo ako také môže stať významným pomocníkom v liečbe akéhokoľvek ochorenia.
Byť viac Veronikou ako Šimonom
Zasvätení niekedy môžu vnímať pomoc zo strany komunity ako neprirodzenú či dokonca vynútenú. Tá či oná sestra je poverená odvozom k lekárovi, ďalšia zastupuje v službe, brat zodpovedný za starostlivosť o chorých v presne určených intervaloch prináša chorému spolubratovi jedlo. V spoločných modlitbách zaznieva prosba za uzdravenie. Aj Šimonova služba môže byť vykonávaná s láskou. Avšak neraz omnoho cennejším, hoci jednoduchým gestom blízkosti je podanie šatky. Ak brat alebo setra trpí, skúsme sa raz za čas predrať davom a natiahnuť ruku. Odmenou môže byť obraz trpiaceho Krista, vtlačený priamo do srdca. A to nie je málo. Obdarované ostávajú obe strany – trpiaci i jeho sestra či brat.
Jana Bieščad