Človečina

Keď je človek mladá rehoľná sestra, vypustená do života s nadupanou teóriou, ako dobyť svet pre Boha, ocení stretnutie s každým, kto vie skĺbiť teóriu s „praxou“. Mala som to šťastie (na takú spolusestru). Ja takým hovorím šťavnaté osoby. Nerobia nič zvláštne, ale keď sú, človek sa cíti pekne, istejší, oBOHatený, viac nachutený do života a chce si ten „prach“ zo stretnutia na sebe nechať čo najdlhšie.
Neviem prečo, ale od vekov som mala rešpekt pred autoritami. Tými automatickými. Čo sú dosadení v úradoch, v práci alebo v rôznych uniformách.
Začiatok mojej katechetickej „kariéry“ ma nevyhnutne dostal do kontaktu s pedagogickou autoritou. Nebol to len post, ale aj štýl, ktorý ma v prítomnosti tejto autority staval do pozoru. Bonus bol chýr, že pre neho (rozumej riaditeľa), katechétky nie sú partnermi do diskusie.
Ak ste s takým niekým mali do činenia, tak asi aj vy ste mali pocit, že ešte len príprava na jednanie o úväzku, počte žiakov, o dozore a suplovaní je vec dávno daná a zrejme človek už v tejto oblasti nenamúti veľa vody. V týchto chvíľach sa nejakým činom dostane moja spontánnosť do neviditeľnej kazajky, divne mi vyschne v hrdle a moja intuícia (ktorú mám, mimochodom, veľmi silnú) mi navráva, že vyzniem veľmi trápne. A to som nikdy nemala rada. Jednoducho nemám rada, keď ma usvedčia, že už len z pozície rehoľnej sestry som mumáčka, ktorá je prejemnelá, neistá a vie viesť suverénny dialóg len o náboženských témach. Môj kamarát tomu hovorí, že „samé ježiškoviny“.
Ak máte výhodu ísť na stretnutie so „šťavnatou“ osobou, vtedy je šanca sa dokonca tešiť, ako to zvládne ona.
Bola to prekérna situácia. Autorita (zostanem pri všeobecnom titule) zastávala názor, že prváci majú toho veľa a náboženstvo je pre tieto malé bytosti ťažko stráviteľný predmet navyše. Okrem toho sme si mali navrhnúť rozvrh my, ale to bude nad naše sily (pomedzi riadky sa dalo čítať, že s inteligenciou sa v habite neráta). To bol prvý polčas našej debaty. Kulminačným bodom bola otázka, či si dáme čaj alebo kávu. Alebo niečo na jedenie. Spolusestra sa opýtala na menu a keď dostala odpoveď, že jeho desiata, s nenútenosťou si vybrala túto možnosť. Moment topenia ľadu. Bavila som sa pri pohľade, ako riaditeľ, v ktorom bol kúsok zmyslu pre recesiu, najprv trochu zarazený a potom pobavený sa pozerá na sestru, ktorá sa nenútene, s trochu šibalským výrazom v očiach, hostí na jeho desiatej. Nemusím pripomínať, že keď sme neskôr prišli s návrhom rozvrhu v podstate totožným s jeho návrhom, partnerstvo do diskusie začalo byť reálne.
Už len poviem, že po čase sa dostavila aj vzájomná úcta a rešpekt a aj po odchode zo školy sme istú dobu udržiavali písomný kontakt. Tak som sa naučila, že niekedy stačí málo. Človečina. Napríklad zjesť riaditeľovi desiatu :).

Eva Rušínová