Depresia v kláštore a ako na ňu

Všetci podliehame depresii, „najľudskejšej a najreálnejšej z vecí“, ako hovorí J. Vanier, odborník na záhadnú a tajomnú skutočnosť, akou je ľudské srdce. A možno by sme mohli ísť ešte trochu ďalej a povedať, že sme pravdepodobne skoro všetci mali vo svojom živote nejakú skúsenosť s depresiou, alebo že jej ešte stále podliehame, alebo aj naďalej v nás pretrváva určitý druh „depresívneho ja“, pripraveného ozvať sa, len čo sa veci začínajú uberať nesprávnym smerom.

 

Nebudeme tu hovoriť o niektorých klinických prípadoch depresie, ale o niečom, čo je v nás, o niečom, čo z nás niekedy častejšie a bolestnejšie vypláva na povrch. V tejto krátkej úvahe by sme chceli poukázať na rozmer, aký môže depresia nadobudnúť v kláštore a potom upozorniť na niektoré postoje, ktorým sa treba vyhýbať a ponúknuť tie, ktoré treba uviesť do života. Týmto spôsobom môžeme totiž osobe pomôcť, aby lepšie zvládala svoju depresiu.

 

Depresia

 

Začnime najprv definíciou tohto javu. „Všeobecnou charakteristickou črtou depresívnej osoby je hlboké vnútorné utrpenie, prejavy apatie, slabá dôvera v samu seba a v samotný život, pocit neprimeranosti, viny, zlyhania a nejasnej budúcnosti, sklon uzatvárať sa do seba a pocit, že ju opustili nielen tí, čo sú okolo nej, ale dokonca aj samotný Boh.“[1] Takáto osoba často vníma, že jej život je neznesiteľný, bez zmyslu.

Súhrnne by sme mohli hovoriť o troch konštitutívnych prvkoch depresie, o jej troch koreňoch: pocit osoby, že nie je milovaná; že nebola de facto milovaná; presvedčenie, že jej existencia nemá zmysel.

Tieto tri korene sú medzi sebou úzko prepojené, pretože prvé dva pocity sú príčinou toho tretieho. Treba to podčiarknuť, pretože nám to pomáha pochopiť základnú prirodzenosť depresie spočívajúcu vo vzťahoch a emóciách. Inými slovami: depresia vzniká v oblasti vzťahov a prevažne sa prejavuje v emotívno-afektívnej oblasti. Totiž depresia je problémom nálady, nie myšlienky (ako iné syndrómy, napríklad schizofrénia). Ak má depresívna osoba sklon uzatvárať sa a zdá sa, že vzťah odmieta, v skutočnosti ho veľmi silne potrebuje a možno iba „zisťuje“, či existuje niekto, kto by sa o ňu zaujímal.

Skutočnosť je taká, že ženy majú dvojnásobne väčší sklon k depresii než muži, a to azda preto, že v ženskej psychológii má vzťah a jeho emotívny náboj osobitný význam. Tento jav môže byť prítomný aj v kláštore. Dokonca niektorí tvrdia, že dnes je depresia zasvätených žien a mužov na vzostupe. Ako pomôcť týmto osobám?

 

Spolusestry a spolubratia osoby v depresii

 

Povedali sme, že problém depresie je problém vzťahov. To znamená, že aj jej terapia bude súvisieť so vzťahom. Samozrejme, že v prípade klinickej depresie bude potrebné užívanie liekov a psychoterapia.

Zamerajme teraz našu pozornosť nie na depresívnu osobu, ale na tých, čo s ňou žijú. Určitý druh prítomnosti pri tejto osobe je dôležitým, ak jej chceme pomôcť. Podstatnejšie však je, aby ten, kto sa rozhodne sprevádzať takúto osobu, pochopil rolu, ktorú má zastávať alebo, aby vnímal celú svoju bratskú či sesterskú zodpovednosť. Treba však pripomenúť, že voči týmto problémom nikto nie je imúnny. Totiž vzťah k depresívnej osobe vyjadruje aj vzťah, ktorý každý z nás má k svojmu „depresívnemu ja“ a k jeho opätovným pocitom necítiť sa dostatočne milovaný ľuďmi ani samotným Bohom. Keď stojíme zoči-voči depresívnej osobe, my sami sa stávame chudobnými, pretože v skutočnosti stojíme pred vlastnou chudobou.

 

Postoje, ktorým sa treba vyhýbať

 

Voči depresívnym osobám alebo syndrómu ako takému existuje mnoho predsudkov, ktoré v žiadnom prípade nepomáhajú ani komunite čeliť problému, ani sestre či bratovi, aby sa mu vyhli.

 

„Robí to preto, že chce byť stredobodom pozornosti, ale ja jej nenaletím!“ Je vždy nebezpečné hrať sa na psychológa a uchyľovať sa k bezchybným, či banálnym interpretáciám. Je rozdiel, ak egocentrizmus interpretujem ako kompulzívnu, teda nutkavú potrebu, zoči-voči ktorej je osoba relatívne bezmocná a ktorú si často ani neuvedomuje, alebo ako pascu, ktorú mi nastaví a ja sa jej vyhnem.

 

„Ty si si vzala niečo do hlavy. Odožeň to ako pokušenie!“. Toto tvrdenie obsahuje viacero chýb. Prvá spočíva v tom, že ide o vyslané negatívne posolstvo, ktoré zväčšuje pocit viny a negatívne vnímanie, ktorým depresívna sestra vo vzťahu k sebe trpí. Druhá kladie prílišný dôraz na vôľu, akoby bolo veľmi ľahké zmeniť pocit, ktorý ona ktovie odkedy v sebe nosí.

 

„Aj ja som sa niekedy cítila nanič, ale som zareagovala. Odvahu, do toho!“ Vysloviť takéto či podobné tvrdenie (alebo si ho iba pomyslieť) znamená, akoby sme povedali: „Ja som lepšia ako ty,“ Ide o častý a nevedomý voluntaristický apel, ktorý zvyšuje pocit frustrácie.

 

„Chúďatko, je mi jej ľúto! Potrebuje moje vrúcne a hlboké priateľstvo,“ Keď chceme skutočne pomôcť, nemôžeme hrať falošne; pomoc je skutočnou pomocou, keď je úprimná, to jest keď je vyjadrením úcty k druhému; ľútosť nad druhým neuľahčuje rast, pretože nie je prejavom úcty, ktorú depresívna osoba najviac potrebuje.

 

„Medzi nami sa cíti zle. Nech zmení komunitu.“ Keď sa komunita zbaví sestry, zbaví sa aj ťarchy vlastnej zodpovednosti!

 

„Je neurotická, nič sa nedá robiť.“ Určité správanie (izolovanosť, mutizmus, odmietanie stravy…) môže počas depresívnych kríz vyvolať dojem, že ide o neurotickú poruchu. Vyhlásiť niekoho za neurotičku môže byť prefíkaný spôsob, ako sa za ňu necítiť zodpovedným.

 

„Ak vždy budeme veselé, na všetko zabudne a aj ona bude radostná.“ Kiež by stačilo pozdvihnúť komunitnú náladu, aby sa riešili depresie! Nič nie je tak nepravdivé ako umelá radosť! Napokon, aj keď úmysel môže byť dobrý, výzva k radosti by mohla v osobe vyvolať pocit, že ju nikto nechápe, že si ju každý doberá.

 

Postoje, ktoré treba uviesť do života

 

Pokúsme sa teraz ponúknuť niekoľko pozitívnych aspektov, ktoré môžu pomôcť v hraniciach možností depresiu dobre zvládnuť, a pritom si nenárokovať hneď ju riešiť, ani sa nestavať do roly psychoterapeuta, ale pokúsiť sa osobu sprevádzať a zistiť, že nie je depresiou, ale má depresiu!

 

Čo najskôr spozorovať možné symptómy. Aj tu funguje princíp preventívnej medicíny: čím skôr sa zachytia problémy, tým lepšie. Aké sú ich symptómy? Nepokoj, sklon k izolovaniu sa, všeobecná nespokojnosť a frustrácia… Ale oveľa dôležitejšie je, aby osoba sama postupne priznala svoj vnútorný stav v čase, keď ešte možno niečo urobiť, aby neupadla do plnej depresie. Preto je rozhodujúci ľudský vzťah s depresívnou osobou, a to s cieľom ponúknuť jej možnosť trojakej skúsenosti: skúsenosť sebaúcty vo svojej vlastnej hodnote byť milovanou; skúsenosť sebaprijatia aj v tom, v čom nie je hodná byť milovanou, skúsenosť zodpovednosti, ktorú musí prebrať, aby dala zmysel vlastnému životu. Ide o terapeutický trojčlen, odpovedajúci na tri konštitutívne prvky depresie, ktoré sme už uviedli.

 

Odmietnuť pokušenie utiecť a rozhodnúť sa byť pri sestre. Veľkým pokušením je stav depresie alebo depresívnu osobu ignorovať pod zámienkou rôznych výhovoriek („vzbudzuje vo mne úzkosť“; „je to záležitosť predstavenej“; „keď sa jej venuje pozornosť, je to ešte horšie“…). Vložiť sa alebo nevložiť do zložitej hry vzťahu, ktorú depresia vyvolá, je vždy veľmi náročným rozhodnutím. Ale práve preto má ísť o slobodné a zodpovedné rozhodnutie, o akýsi druh dobrovoľníctva v rámci rehoľnej komunity, o voľbe zostať po boku sestry/brata bez nároku hneď všetko pochopiť a riešiť, ale na základe inteligentnej ochoty novým spôsobom vytvoriť vzťah s tou osobou, o ktorej sme si mysleli, že ju poznáme.

 

Pozrieť sa vlastnej depresii do očí. Toto je kľúčový bod a pravý dôvod pokušenia utiecť, ako sme to už naznačili. Kontakt s depresiou iného človeka v nás nevyhnutne prebudí naše „depresívne ja“, alebo tú časť nášho ja, ktorá sa necíti hodnou lásky. Ide o vzácnu príležitosť vysporiadať sa sám so sebou. Je možné, že človek objaví nejakú svoju črtu, ktorú plne nepoznal  a ktorá pri snahe o pomoc vyplávala jasne na povrch.

 

Prejav úcty ako dar (pomôcť objaviť súbor kvalít, vďaka ktorým osoba vníma, že ju iní majú radi). To, čo treba v depresívnej osobe prebudiť, je sebaúcta: je to prvý krok terapeutického trojčlena. Terapia sa bude týkať vzťahu, v ktorom osoba bude môcť znovu nadobudnúť alebo korigovať spôsob, akým vníma skutočnosť. Základný postoj, ktorý musí mať ten, kto sa chce priblížiť k depresívnej osobe, je nepretvarovať sa, že ju má rád, nerobiť to z ľútosti alebo preto, aby sa sám cítil lepším. Jediným dôvodom, pre ktorý to chce urobiť má byť dôstojnosť tejto osoby, pretože si to zasluhuje a je správne, aby to tak bolo. Úcta je totiž najvyšším prejavom lásky, jej nevyhnutným dôsledkom, ale aj potrebnou previerkou: ak vo vzťahu nie je úcta, tak tam nie je ani láska; bude tam nanajvýš ľútosť čí spolucítenie: tieto však nevyplývajú z lásky a nie sú ani prejavom úcty.

 

Milovať osobu „v jej depresii“. J. Vanier na základe svojej skúsenosti odporúča: „Osoby treba milovať v ich depresii. Je to najlepší spôsob, ako im pomôcť z nej vyjsť.“ Osobe v depresii je potrebné dať možnosť, aby mala reálnu a konkrétnu skúsenosť, že je hodná lásky. Tu ide o niečo podstatné: skúsenosť, že osoba je milovaná aj napriek jej  prejavom nehodnosti, čiže aj s jej nedostatkami, chybami, bez ohľadu na jej zásluhy a práva.

 

Chybné vnímanie samej seba, ktoré v osobe podporuje azda jej falošná a slabá spiritualita, spočíva v tom, že sa cíti tak trochu hlúpou, málo obdarenou a nepotrebnou (najmä ak sa porovnáva). A tak sa nedokáže prijať, je v trvalom vojnovom stave sama so sebou, sklamaná zo seba samej, cíti sa byť akýmsi „šrotoviskom“. V tomto bode by teda bolo nezmyselné a frustrujúce opakovať jej, že sa má prijať. Takéto „rozkazy“ sa jednoducho nedávajú, lebo sebaprijatie je možné, ak na scénu vstúpi Boh. Osoba sa dokáže prijať v psychologickej rovine iba vtedy, ak ju druhý prijme. Keďže iba Boh môže úplne a bezpodmienečne prijať človeka, ten „druhý“ môže byť iba On. Iba Stvoriteľ sa na svoje stvorenie pozerá radikálne blahosklonným pohľadom, prijíma ho s jeho ohraničeniami a nedovolí, aby jeho slabosť zatienila jeho radikálnu krásu.

 

Táto pravda viery sa stane skúsenosťou osoby, keď sa bude odzrkadľovať v pohľade a blízkosti, v geste a slove sestry či brata, ktorí sa rozhodli stáť po jej boku. Ich oči a ruky, srdce a ústa sa stanú očami, rukami, srdcom a ústami večne milujúceho Boha.

 

Podporovať zodpovednosť za zmysel života. Až teraz možno odpovedať aj na tretí symptóm alebo na konštitutívny prvok depresie, to jest na pocit nezmyselnosti života. Osoba postupne začne objavovať kvalitu vzťahov vo vlastnom živote, vo vlastných dejinách, v osobách, ktoré stáli vedľa nej, počnúc rodičmi, napriek toľkým a nevyhnutným ohraničeniam, ktorými je poznačená každá ľudská bytosť. Akoby teraz prejavy lásky blízkej osoby, ktorými je v tomto vzťahu osoba zahrnutá, odblokovali v nej určitú vnímaciu schopnosť a konečne jej dovolili vidieť lásku, ktorú už vo svojom živote dostala. Takto objavuje, že lásky v jej živote bolo skutočne veľa. Napokon, iba láska môže objaviť lásku a odstrániť to, čo je negatívne.

Tu pramení nový zmysel života, aj zmysel toho, čo sa jej predtým zdalo bezvýznamné alebo čo cítila ako ťarchu, či dokonca ako nespravodlivosť. Objavenie prijatej lásky v hojnosti jej teraz umožní cítiť vlastnú zodpovednosť za samotný život a za tých, ktorým túto lásku bude môcť darovať. A daruje ju predovšetkým tým, ktorí, ako ona, trpeli pokušením, že nie sú hodní byť milovaní. Vo chvíli, keď osoba začína vnímať prepojenie významov medzi prijatou láskou a zodpovednosťou za túto lásku, už depresii nepodlieha.

 

Postaviť sa po boku depresívnej osoby znamená vysporiadať sa s vlastnou depresiou. Totiž len takto sa naučí usmievať na život nielen osoba v depresii, ale aj ten, kto ju sprevádzal, a potom aj celá komunita.