Dielo Benedikta z Canfieldu v slovenskom preklade

Koncom roka 2020 vyšla v bilingválnom latinsko-slovenskom vydaní 3. časť jedného z kľúčových diel kresťanskej mystiky, dielo Pravidlo dokonalosti od kapucína Benedikta z Canfieldu (1562 – 1611). Ide o dielo, ktoré, ako prezrádza aj svojím podtitulom „stručné a jasné zhrnutie celého duchovného života“, napĺňa kvality renesančného diskurzu vo svojej jasnosti, priamosti, otvorenosti a stručnosti. A hoci jeho myšlienková osnova sleduje obvyklú náuku o rozvoji duchovného života či o troch stupňoch dokonalosti, ako ju poznáme z diel iných kresťanských mystikov, je na nej vybudované dielo výnimočnej originality a vhľadu, ktoré čitateľ u iných autorov nenájde. Mimochodom, ide o dielo, ktoré malo rozhodujúci vplyv napríklad aj na sv. Vincenta de Paul. Dielo vyšlo v preklade kapucína Ladislava Tkáčika a Eriky Juríkovej.

Ide o renesančné mystické dielo, ktoré je precízne premyslené a koncipované, je založené na hlbokom klasickom vzdelaní a prenikavej inteligencii autora. Nejde o ľahký text a aj preto bolo často chybne interpretované ako obhajoba duchovného kvietizmu a pre niektoré formulácie bolo dokonca v roku 1689 zaradené na tzv. Index zakázaných kníh. Kniha Pravidlo dokonalosti nevznáša existenciálny nárok na nič menšie než na celého človeka. Teda je nebezpečné. Áno, skutočná kresťanská spiritualita je nebezpečná, pretože je premieňajúca, transformujúca, chce poznačiť aj to najnepatrnejšie. Nič nechce ponechať bez povšimnutia. Chce sa zmocniť všetkého, celého človeka, a tak realizovať aj jeho najnetušenejšie možnosti. Vedie poza známe, domácke a obvyklé do nepredstaviteľnej šírky. Náš malý osobný príbeh chce vložiť do príbehu väčšieho, než sme si schopní čo i len predstaviť, chce ho zrýmovať s totálnym príbehom vtelenia, vykúpenia a spásy.

Ide o dielo, ktoré sa môže čitateľovi vzpierať. Jeho odomykajúcim momentom, ktorý zavádza do diskurzu o spiritualite a mystike aj ten neslýchane opovážlivý a tak intelektuálne pohoršlivý nárok nesúmerateľnosti kresťanstva s inými spirituálnymi tradíciami, je totiž jeho trvanie na sebazdieľaní Boha so všetkou závažnosťou tohto tvrdenia. Jeho predpokladom je uznanie radikálnej odlišnosti človeka a Boha, no i ľudskej stvorenosti, podmienenosti. Trvanie na tom, že ľudská bytosť je uspôsobená takéto sebazdieľanie Boha odkryť, uniesť a vydržať. Karl Rahner to objasňuje mimoriadne trefne: „Ak hovoríme, že ,človek je udalosťou absolútneho Božieho sebazdieľania‘, chceme tým zároveň vyjadriť, že Boh pre človeka nielen existuje vo svojej absolútnej transcendentalite ako absolútny, vždy vzdialený, radikálne neprístupný horizont a pôvod… ale aj to, že Boh sa dáva ako taký, ako on samotný… Keď hovoríme, že Boh sa nám dáva v absolútnom sebazdieľaní, potom tým na druhej strane tvrdíme, že toto Božie sebazdieľanie je nám dávané ako blízkosť a nie len ako nejaká vzďaľujúca sa prítomnosť či horizont transcendencie…“ (Základy křesťanské víry. Svitavy: Trinitas, 2002, s. 180). Nekonečné sa zdieľa konečnému na spôsob tajomstva bez toho, aby si ho podrobilo, aby sa ono pod jeho ťarchou rozrušilo a zrútilo. Skôr naopak, práve takto realizuje obdarovaný svoje najvlastnejšie možnosti. Len takto bola a stále aj je mysliteľná spirituálna i mystická cesta človeka.

Ako však čítať renesančný text poctivo? Ako sa na ňom nedopúšťať interpretačného násilia, ako ho nedoráňať či ako sa s ním neminúť? Určite aj vďaka tomu, že ho budeme vedome čítať z vlastnej pozície. Že mu položíme vlastné otázky, že o ňom budeme pochybovať, že budeme pochybovať o svojom čítaní, a tak mu umožníme, aby nám odpovedal. Že s ním vstúpime do poctivého dialógu a on nás vpustí do svojho sveta, ktorý sa stane aj naším svetom. Prisvojí si nás a my jeho. To platí osobitne o tzv. klasických textoch, kde adjektívum „klasický“ chce zachytiť práve mimoriadny potenciál rezonancie s podstatným, ktoré sa ako také môže dotknúť čitateľa aj celé stáročia po svojom vzniku. Text Pravidla dokonalosti je určite takýmto textom.

Ak by bolo treba čitateľa do samotného textu Benedikta z Canfieldu nejako voviesť, mohlo by nám pomôcť pár vypožičaných slov z Knihy osobných rád od anonymného autora mystického stredovekého diela Oblak nevedenia: „Veď to sám Boh vo svojej dobrote pohýna a mnohorakým spôsobom sa dotýka rozličných ľudí… Ako by len niekto mohol povedať, že Boh nemôže osloviť pomocou tohto spisu teba či ktoréhokoľvek tebe podobného človeka“ (The Book of Privy Counseling 11, f. 102b).

Ladislav Tkáčik, OFMCap

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 02/2021.

Viac o knihe sa dozviete TU.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.