Dlhoročný pápežský sakristián / Najradšej som mal Benedikta XVI., pokornejšieho človeka som vo Vatikáne nestretol. Ostal však nepochopený

Článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva/Postoj.


S augustiniánom Pavlom Benedikom sme sa rozprávali o jeho službe po boku pápežov, ale aj o emigrácii zo socialistického Československa a jeho novom poslaní.


Pochádza z obce Lastovce na východnom Slovensku. Po emigrácii do Ríma vstúpil do rehole augustiniánov, ktorá od 14. storočia spravuje pápežskú sakristiu a stráži vatikánsky poklad. Táto úloha napokon prischla aj jemu osobne. Pavol Benedik však namiesto dvanástich mesiacov strávil za vatikánskymi múrmi takmer trinásť rokov.

„Neraz som musel pribehnúť aj uprostred noci, keď sa rozozvučal alarm,“ opisuje situácie, keď za asistencie členov Pápežskej švajčiarskej gardy a Vatikánskeho žandárskeho zboru kontroloval, či je v depozitári s množstvom cenností všetko v poriadku.

Svoj život prežil v blízkom kontakte s pápežmi Jánom Pavlom II., Benediktom XVI. aj Františkom. „Benediktovi som zvykol nosiť čerstvé jahody, mal ich veľmi rád. Mal som jedno overené miesto v mestečku Passoscuro neďaleko Ríma, kde som ich kupoval priamo od pestovateľa,“ hovorí o pápežovi, s ktorým mal najkrajší vzťah.

Po štyridsiatich rokoch života v Taliansku – s jednou niekoľkoročnou prestávkou – sa 65-ročný rehoľník vracia na Slovensko, kde sa 1. septembra stal predstaveným Kláštora svätého Augustína v Košiciach.

„V Ríme som v jednej malej kaplnke počas modlitby často opakoval: ,Pane Bože, tu som, rob so mnou čo chceš.‘ A on vzal tieto moje slová vážne. Odvtedy je život s ním jedno veľké dobrodružstvo,“ priznáva.

V rozhovore s Pavlom Benedikom sa ešte dozviete:

  • prečo sa vôbec nemal narodiť,
  • ako ho sledovala a vypočúvala ŠtB,
  • ako mu Ján Pavol II. pomohol pri emigrácii a prečo mu prikázal oholiť si fúzy,
  • čo si myslí o rezignácii Benedikta XVI.,
  • čo tvorí vatikánsky poklad a kto pápežovi vyberá liturgické rúcha či kalichy.
     
Verejnoprávna televízia každý rok počas veľkonočných sviatkov vysiela dokument Zo Zemplína k pápežovi, ktorý zachytáva váš život, najmä vaše pôsobenie v úrade hlavného pápežského sakristiána a strážcu vatikánskeho pokladu – custode del sacrario apostolico. Znie to celkom honosne, tak si to skúsme vysvetliť. Čo si máme predstaviť pod týmto pokladom?

Nejde o žiadne truhlice naplnené zlatom a diamantmi, ako by sa niekto mohol mylne domnievať, ale o veci, ktoré Svätý Otec používa pri slávení liturgie – kalichy, patény, rúcha, tiary, mitry, páliá, monštrancie, kríže, kadidelnice…

Ale takisto sa tam nachádzajú aj všetky liturgické predmety, ktoré používali predchádzajúci pápeži. Ich počty sa pohybujú v stovkách.

Ktoré z nich sú najstaršie a najvzácnejšie?

Takmer všetky vzácne veci na konci 18. storočia ukoristil Napoleon Bonaparte počas plienenia pápežského štátu. Neskôr sa vrátilo len máločo, lebo väčšinu kalichov, krížov či monštrancií dal roztaviť.

Z toho, čo sa v súčasnosti nachádza v depozitári, by som spomenul kalich Pia IX. z roku 1854, keď bola vyhlásená dogma o nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Zaujímavý je aj tým, že na jeho vyzdobenie boli použité drahokamy zo vzácneho konského sedla, ktoré pápežovi daroval turecký sultán.

Veľkú symbolickú hodnotu v sebe nesie sklený kalich a paténa z konzervy na ryby, ktoré vo väzení používal kardinál Josef Beran a neskôr ich daroval Pavlovi VI.

Zaujímavým exponátom je aj slávnostná štóla, ktorú majú na sebe novozvolení pápeži pri výstupe na balkón Baziliky svätého Petra.

Takisto sú tam uchovávané aj rôzne relikviáre, ktorých počet sa pohybuje až okolo tisícpäťsto.

To všetko sa nachádza na jednom mieste?

Nie, pápežskú sakristiu a depozitár tvoria tri väčšie miestnosti v Apoštolskom paláci.

V samotnej Bazilike svätého Petra sa teda sakristia nenachádza?

Ale áno, je tam normálna sakristia, kde sa celebrant a koncelebranti môžu pripraviť na bohoslužbu, ale tá nie je súčasťou samotnej pápežskej sakristie. Nie sú v nej uskladnené žiadne vzácne veci, tie sa vždy prinesú z pápežskej sakristie a po skončení liturgie sa odnesú späť.

Označenie strážca vatikánskeho pokladu máme chápať len ako čestný titul alebo vy ste všetky tie vzácne veci aj reálne strážili?

Nestrážil som ich, ale mal som za ne priamu zodpovednosť. A keď si uvedomíte všetko to historické, duchovné, ale aj materiálne bohatstvo, tak to bola naozaj veľká zodpovednosť.

Neraz som musel pribehnúť aj uprostred noci, keď sa rozozvučal alarm. Vždy to bol síce len falošný poplach, napríklad z dôvodu prievanu či vysokého tepla, ale kontrola za asistencie členov Pápežskej švajčiarskej gardy a Vatikánskeho žandárskeho zboru musela prebehnúť.

Pavol Benedik v pápežskej sakristii. Reprofoto: RTVS
Povedzme si ešte niečo viac o úlohe pápežského sakristiána. Čo zahŕňa táto práca?

Hlavnou zodpovednosťou je pripravovať všetko potrebné na pápežské slávenia. A takisto to aj udržiavať, starať sa o čistotu a funkčnosť týchto vecí. Taktiež starostlivosť o všetky liturgické priestory – Baziliku svätého Petra, Sixtínsku kaplnku, Pavlínsku kaplnku a kaplnku Redemptoris Mater.

Do veľkej miery to bola tímová práca, musel som sa naučiť spolupracovať s rôznymi vatikánskymi zložkami.

Keď si predstavíme napríklad vianočnú alebo veľkonočnú omšu, tak ste to boli vy, kto rozhodoval, aké liturgické rúcho bude mať pápež na sebe, ktorú mitru, pastorál alebo kalich bude používať?

Hlavné slovo má vždy majster pápežských liturgických slávení. Za mojich čias ním bol Guido Marini a ten sa vždy zvykol so mnou o týchto veciach radiť, nepostupoval nejako direktívne.

Zvyknú do tohto procesu vstupovať aj samotní pápeži a povedať si, ktorý ornát či mitru by chceli mať na sebe?

To nie, čo sa im pripraví, to si oblečú. Ale, samozrejme, vedeli sme, čo ktorý pápež preferuje, a tomu sme sa prispôsobovali. Napríklad súčasný pápež je známy svojou jednoduchosťou, rád nosí menej zdobené liturgické rúcha a radšej si viackrát oblečie to isté, ako by mal mať stále niečo nové.

Kto okrem vás tvoril súčasť pápežskej sakristie?

Ešte dvaja moji rehoľní spolubratia, keďže táto úloha je od roku 1352 zverená práve augustiniánom, a ďalší traja laickí zamestnanci. My sme bývali priamo v Apoštolskom paláci a oni dochádzali normálne do zamestnania. Smiali sme sa, že kým ich hodiny mali ručičky, tak tie naše nie – museli sme byť k dispozícii prakticky stále.

Pri tých stovkách vecí, ktoré ste spravovali, si človek vie predstaviť, že sa niekedy mohlo niečo stratiť. Stalo sa vám čosi také?

Jediný raz. Zmizol jeden vzácny kalich a nevedeli sme ho nájsť. Niekoľko nocí som preto nespal. Napokon sa však našiel. Zistilo sa, že ho nikto neukradol, bol len nesprávne zaevidovaný, nachádzal sa na inom mieste, ako mal.

Zažili ste pápeža Jána Pavla II., Benedikta XVI. aj Františka. Skúste ku každému z nich povedať nejakú osobnú spomienku. Mňa osobne pobavilo, keď ste v spomenutom televíznom dokumente hovorili o tom, ako vám Ján Pavol II. nakázal, aby ste si oholili fúzy.

Bolo to v roku 1985, keď som už ako seminarista miništroval v Pavlínskej kaplnke. Po skončení bohoslužby prišiel za mnou, poťahal ma za fúzy a povedal: „Čo je toto? To klerici nenosia, oholiť.“

Hovoril vám to s úsmevom alebo úplne vážne?

Povedal by som, že až prísne. Svedkami toho boli aj biskupi Tomko a Hrušovský, ktorí tam stáli. Neostávalo mi iné, ako si ich oholiť. Aj keď sa mi s nimi lúčilo ťažko, nosil som ich od mladosti.

Ale späť k Jánovi Pavlovi II. Pre mňa to bol muž prorockej vízie – videl, kam iní nedovideli. Takisto bol mužom modlitby. Je o ňom známe, že keď ho jeho spolupracovníci pred nejakým dôležitým stretnutím či rozhodnutím nikde nemohli nájsť, tak sa určite nachádzal v kaplnke.

Môžem však potvrdiť, že často sa chodil modliť aj do lipsanotéky, teda do miestnosti, kde sú uložené relikviáre.

Modlil sa dokonca aj počas koncertov vážnej či liturgickej hudby – počúval, ale zároveň držal v rukách ruženec. Bol neustále ponorený do modlitby.

Dovolím si však povedať, že najkrajší vzťah som mal práve s Benediktom XVI. Pokornejšieho človeka som vo Vatikáne nestretol. Aspoň trochu by som chcel dokázať priblížiť sa jeho pokore.

Pavol Benedik ešte s fúzami počas prvého stretnutia s Jánom Pavlom II. Foto: osobný archív P. B. 
S Benediktom XVI. Foto: osobný archív P. B. 
So súčasným pápežom Františkom. Foto: osobný archív P. B. 
Pritom médiá Benedikta XVI. často vykresľovali ako Božieho rotvajlera či panzerkardinala.

Ale kdeže… Jeden úradník, ktorý ešte stále pracuje na Dikastériu pre náuku viery, mi spomínal, že keď kardinálovi Ratzingerovi priniesli nejaký návrh dokumentu, on v ňom nikdy neškrtal, ale nad slovo alebo vetu, ktoré sa mu nepozdávali, napísal: Mohlo by to byť takto… Mal absolútny rešpekt a úctu voči svojim podriadeným.

Navyše bol rozvážny a trpezlivý. Svätý Augustín hovorí, že keď sa dvaja ľudia hádajú, ten prvý ešte nedokončí vetu a ten druhý už má pripravenú reakciu. Vôbec nepočúva svojho spolubesedníka, lebo má vopred nachystané odpovede, ktorými ho zotne.

Augustín preto radí, ako sa to aj dnes hovorí, zhlboka sa nadýchnuť, napočítať do desať a až potom reagovať. Lebo keď nechám v sebe doznieť slová toho druhého, moja odpoveď bude úplne iná, ako som plánoval.

Presne takýto bol Benedikt XVI. – nikdy sa neuponáhľal, vyčkával, vypočul si ostatných. Ale potom, keď už rozhodol, tak si za tým stál. Navyše bol veľmi úctivý, za všetko ďakoval.

Keď ste sa stretli, o čom ste spolu hovorili?

O všetkom možnom, nemal problém rozprávať sa s človekom o čomkoľvek. Od tých najobyčajnejších vecí, ako sa mám, až po teologické otázky.

Raz som celé veľkonočné sviatky strávil v nemocnici, mal som nejaké problémy so srdcom. Keď som potom na prvej svätej omši po svojom návrate išiel od Benedikta odobrať cibórium s hostiami, roztiahol oči dokorán, tak ako to len on vedel, a zašepkal: „Ben tornato. Vitajte späť.“ A až potom mi odovzdal cibórium. Išla z neho absolútna ľudskosť, nebola tam žiadna nemecká odmeranosť či nebodaj nedostupnosť.

Áno, aj Ján Pavol II. bol takýto otvorený. Ale, poviem to úprimne, keď sa on s niekým rozprával, očami už blúdil po ďalších ľuďoch a myšlienky mu utekali popredu. Naopak, Benedikt sa stále pozeral tomu druhému priamo do očí, a kým neskončil, bol tam len pre neho.

Ostali ste v kontakte aj po jeho rezignácii?

Občas som ho chodil navštíviť do kláštora Mater Ecclesiae vo Vatikánskych záhradách, kde trávil posledné roky svojho života. Keď som mu zatelefonoval, nikdy mi nepovedal nie, vždy ma prijal. Zvykol som mu nosiť čerstvé jahody.

Jahody?

Áno, tie mal veľmi rád. Mal som jedno overené miesto v mestečku Passoscuro neďaleko Ríma, kde som ich kupoval priamo od pestovateľa.

Raz, keď sme s Benediktom sedeli na lavičke, spontánne zo mňa vypadlo: „Lei è bello. Ste pekný.“ Zasmial sa a povedal: „Ja a pekný?“ Odvetil som mu: „Áno, vnútorne ste veľmi pekný.“ Hoci mal zostarnutú zvráskavenú tvár, bol to naozaj nádherný človek.

A k jeho odchodu z pápežského stolca poviem len toľko, že iní vládcovia sa dokážu vzdať moci len vtedy, keď sú k tomu dotlačení. Ináč sa jej držia zubami-nechtami. Benedikt XVI. nie, aj to je silný dôkaz jeho pokory, že pápežský úrad nevnímal ako výkon moci, ale ako službu.

Niektorí to však vnímajú tak, že aj Benedikt bol dotlačený k rezignácii – kauzami Vatileaks, sexuálnymi škandálmi kléru, ubúdajúcimi silami… Jednoducho, že sa mu to celé vymykalo z rúk.

Povedal by som to ináč. On dlhodobo vnímal, že fyzicky aj vnútorne slabne. Preto chcel odstúpiť už skôr. Napokon tak urobil až vtedy, keď mu lekári povedali, že už nebude môcť letecky cestovať, čo znamenalo, že by nemohol absolvovať Svetové dni mládeže v Riu de Janeiro v roku 2013 ani žiadne ďalšie apoštolské cesty.

Boli ste na jeho pohrebe?

Samozrejme. Deň predtým som sa s ním bol osobne rozlúčiť pri jeho rakve. Bol to veľký pápež. Naozaj veľký. Aj keď v mnohom nepochopený.

Myslíte si, že raz bude vyhlásený za svätého?

Určite. Pre mňa je svätý už dnes.

Prejdime ešte nakrátko k pápežovi Františkovi.

Prvý kontakt s ním som mal už počas konkláve, kde sme zabezpečovali liturgické potreby. Je rázny, ale zároveň veľmi citlivý, najmä ku chorým, chudobným, k ľuďom na okraji spoločnosti.

Zaujímavé je, že on sa neustále s niekým stretá, aj mimo oficiálnych audiencií. Aj preto ostal bývať v Dome svätej Marty, aby bol bližšie k ľuďom.

V knižnici Kláštora sv. Augustína v Košiciach. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
K tomu všetkému, o čom sme sa doteraz rozprávali, by však nebolo došlo, keby ste sa v roku 1984 neboli rozhodli emigrovať…

… pravdou je, že nič z toho by sa nebolo stalo, keby som sa nebol narodil. Lebo ja som sa nemal narodiť.

Ako to myslíte?

Keď ma mama čakala, mala už 42 rokov. V trebišovskej nemocnici ju lekár tlačil do toho, aby išla na potrat. Presviedčal ju tým, že už má veľa rokov, problémy so srdcom, doma šesť detí a rodina je v zlej finančnej situácii. Mimochodom, bola to pravda, otcovi predtým komunisti násilne zabrali všetky pozemky. Mama však odvetila, že keď sa jej narodilo už šesť detí, narodí sa aj to siedme. Zdvihla sa a odišla.

Doma o tom nikdy nerozprávala, dozvedel som sa to len náhodou, keď sa raz preriekla. Ale v tom čase som už bol dospelý.

Takže aj váš život patrí do početného cyklu príbehov ľudí, ktorí sa nemali narodiť a my všetci by sme tak ostali o čosi ochudobnení… Poďme však k tej emigrácii. Prečo ste sa tak rozhodli?

Z jediného dôvodu – aby som sa stal kňazom. Už od detstva ma priťahoval zasvätený život – bol som v kontakte s rôznymi rehoľníkmi, najmä s dominikánmi. Chodieval som s nimi do Krościenka na tajné duchovné cvičenia, takzvané Oázy nového života.

V Prešove, kde som po strednej škole pracoval, som býval na priváte s tajným dominikánom Stanom Kolivoškom. A boli to opäť dominikáni zo Zvolena, ktorí ma stiahli do Banskej Bystrice, kde som sa zamestnal v Štátnej vedeckej knižnici.

Zjavne vás chceli dostať do svojich radov.

Áno, oni sa tým ani netajili a ja som sa tomu nebránil. Aj v Bystrici som s nimi chodil na duchovné cvičenia a obnovy, istý čas ma duchovne viedol aj tajný piarista Matej Kýška. Popritom som spieval v kostolnom zbore Boží šramot, v práci som potajme rozmnožoval texty piesní. A dva roky som bol aj kostolníkom vo farskom kostole na pozvanie monsignora Imricha Ďuricu.

Keď ste boli taký aktívny, nedostali ste sa do hľadáčika ŠtB?

Samozrejme, že dostal. Viem, že ma sledovali, vypytovali sa na mňa aj ľudí z môjho okolia. Vďaka jednému známemu, ktorý po roku 1989 pracoval vo Federálnej bezpečnostnej informačnej službe, som sa dozvedel, že na moju osobu viedli osobitný spis. Fascikel s mojím menom bol však prázdny.

Čím si to vysvetľujete?

Zrejme sa v ňom objavilo meno nejakej dôležitej osoby, a tak ho počas novembrových udalostí skartovali.

Boli ste eštebákmi aj priamo vypočúvaný?

Len raz. V banskobystrickom sídle ŠtB si ma vzali do parády jeden muž a jedna žena. Neboli dvakrát príjemní. Pýtali sa ma na niektorých konkrétnych kňazov, ale aj na ľudí, ktorí každý deň chodievali do kostola. Kládli mi otázky, ktorými ma chceli dostať do úzkych. Napríklad: „Čo hovoríte na to, že s naším socialistickým zriadením spolupracuje aj váš biskup Jozef Feranec?“

Ako ste reagovali?

Vedel som, že je to pravda, ale nechcel som sa dať dotlačiť do tejto pozície. Preto som im odvetil len to, že pre mňa je biskup Feranec duchovný pastier ustanovený Svätou stolicou a viac k tomu nemám čo povedať. Zmĺkli a odišli. Asi pol hodiny som čakal a potom ma nechali ísť.

V roku 1992 som tú eštebáčku náhodou stretol v jednom banskobystrickom podchode. Bol som oblečený v kňazskom civile a zjavne ma spoznala, lebo sa strhla a cúvla k múru. Ja som však na ňu len pozrel a išiel ďalej svojou cestou.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Vravíte, že ste emigrovali preto, aby ste sa mohli stať kňazom. Ale z toho, čo rozprávate, je zjavné, že tajným rehoľníkom by ste sa mohli stať aj v Československu. A možno by vás prijali aj na bohosloveckú fakultu v Bratislave.

Áno, veď som aj od jedného kňaza prepojeného so štátnou mocou dostal priamu ponuku, aby som si podal prihlášku, že ma prijmú. Ja som to však odmietol, lebo som vedel, že by to nebolo bývalo zadarmo. A keďže sa o mňa zaujímala ŠtB, nevedel som si predstaviť ani tajný vstup do rehole. Jednoducho jedinou reálnou a poctivou možnosťou, ako sa stať kňazom, pre mňa bola emigrácia.

Ako dlho ste to zvažovali?

Celý jeden rok. Ale nepovedal som o tom nikomu.

Aký bol váš únikový plán?

Kúpil som si dovolenku do talianskeho Pesara, z ktorej som sa už neplánoval vrátiť. Celé sa to však skomplikovalo tým, že mi nechceli vydať cestovný pas a neskôr ani vycestovaciu doložku.

Napokon sa to síce podarilo, ale keďže som bol pod drobnohľadom ŠtB, pohraničníci na mňa dostali echo a na hraničnom priechode s Rakúskom ma dali vyviesť z autobusu. Priamo sa ma opýtali, či plánujem ostať v zahraničí, čo som, samozrejme, poprel. Nakoniec ma nechali nastúpiť späť, a tak som sa do Talianska predsa len dostal.

Tomu celému však predchádzali ešte dve zaujímavé udalosti.

Aké?

Prvou bola rozlúčka s mamou. Keď som vyšiel z kuchyne na dvor, rozbehla sa za mnou, aby mi povedala: „Synu muj, už ce tu nikdaj neuvidzim.“ „Ale tam,“ zareagoval som. „Ne, ne,“ vravela a mala pravdu. Síce sme sa ešte raz stretli, keď ma prišla navštíviť do Ríma, ale keď som sa v roku 1990 po šiestich rokoch prvýkrát vrátil na Slovensko, rodičia už neboli medzi živými.

Najmä mama si toho pre mňa veľa vytrpela. Eštebáci za ňou pravidelne chodili, doslova ju zničili. Raz jej prikázali, aby mi hneď zatelefonovala a presvedčila ma, aby som sa vrátil z emigrácie. No ona mi pred nimi namiesto toho povedala: „Synu, kedz je ci tam dobre, ta še nevracaj.“

Neskôr, keď už bola veľmi chorá a prišla do nemocnice, tak ju odmietli hospitalizovať s tým, že má syna kňaza v Ríme, tak nech sa ide liečiť tam.

Druhá udalosť, ktorú som chcel spomenúť, sa takisto stala tesne pred mojím odchodom do Talianska – po druhýkrát som dostal písomné predvolanie na ŠtB. Bolo to v piatok, cestoval som v sobotu. Tak som len napísal krátku odpoveď: „Ďakujem za pozvanie na priateľský rozhovor, žiaľ, nemôžem sa na ňom zúčastniť, keďže sa zdržiavam v zahraničí.“ Cestou na autobus som list hodil do poštovej schránky.

Keď ste už konečne boli na dovolenke v Taliansku, neprepadli vás pochybnosti, že ešte stále je možnosť vrátiť sa domov?

Takéto myšlienky mi, prirodzene, vírili v hlave do poslednej chvíle. Vtedy mi však veľmi pomohol Ján Pavol II.

Kde ste sa s ním za ten krátky čas stihli stretnúť?

Z Pesara sme išli na fakultatívny výlet do Ríma. Božím riadením som na Námestí svätého Petra stretol jednu slovenskú rehoľnú sestru – misionárku Jarmilu Homolkovú. Ona mi pomohla pripojiť sa ku skupine z jednej saleziánskej školy, ktorá išla na súkromnú audienciu k pápežovi. Konala sa v Klementínskej sále.

Po jej skončení ma táto sestrička povzbudila, aby som išiel podať ruku Svätému Otcovi. Ochrankári ma najprv zastavili, ale on im naznačil, aby ma pustili. Narýchlo som mu povedal, že som zo Slovenska, v Taliansku som na dovolenke a veľmi by som tu chcel zostať a stať sa kňazom. Zakončil som otázkou, čo mám robiť. Odpovedal mi: „Zostaň a študuj.“ Vtedy som sa definitívne rozhodol, že ostávam.

Slovenská sestrička mi poradila, aby som čo najskôr vyhľadal biskupa Dominika Hrušovského, ktorý sa staral o Slovákov v zahraničí, že on ma ďalej usmerní.

Takže ste ostali v Ríme?

Nie, vrátil som sa ešte do hotela do Pesara vziať si aspoň najzákladnejšie veci. Nemohol som si zobrať celý kufor, lebo som vedel, že medzi účastníkmi zájazdu sú dvaja eštebáci. Rýchlo som si teda zbalil najnutnejšie a počas obeda som cez kuchyňu vybehol z hotela smerom na vlakovú stanicu.

Zaujímavosťou je, že rok predtým z toho istého hotela podobným spôsobom ušiel Pavol Brzý, ktorý sa takisto stal kňazom. Zomrel pred niekoľkými mesiacmi.

Čakanie na vlak boli asi najdlhšie a najkrušnejšie minúty môjho života. Celý čas som tŕpol, že sa tí dvaja zrazu objavia na peróne a odvedú ma späť.

Napokon som sa však šťastne dostal k biskupovi Hrušovskému a ten mi pomohol s ubytovaním v pápežskom kolégiu Nepomucenum. Neskôr som bol prijatý aj na teologické štúdiá na Pápežskej Gregorovej univerzite.

Cestou zo školy som sa zvykol zastaviť v Palazzo Venezia, kde sa nachádzala malá kaplnka, v ktorej bola vystavená Oltárna sviatosť. Tam som v modlitbe často opakoval: „Pane Bože, tu som, rob so mnou čo chceš.“ A on vzal tieto moje slová vážne. Odvtedy je život s ním jedno veľké dobrodružstvo.

Kedy ste boli vysvätený za kňaza?

V roku 1988, svätiteľom bol biskup Hrušovský a prítomný bol aj kardinál Tomko. V tom čase som ešte nemal ukončené štúdiá, ale keďže som mal vážne zdravotné problémy, pre ktoré som podstúpil opakované operácie, dostal som dišpenz, že som mohol byť vysvätený predčasne. Aby som, ak náhodou zomriem, mohol zomrieť ako kňaz.

V Kostole sv. Rity v Košiciach. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Napokon mal Pán Boh s vami iné plány – nepovolal si vás k sebe, ale vaše kroky nasmeroval do rehole augustiniánov. Kedy ste s nimi prišli prvýkrát do kontaktu?

Krátko po emigrácii, asi v roku 1985. Bolo to vďaka Jánovi Majerníkovi, ktorý ma vzal na púť k svätej Rite do Cascie. Okrem bratov augustiniánov som sa tam zoznámil aj so sestrami augustiniánkami, ktoré robili dobré skutky pre Slovensko – okrem toho, že sa za našu krajinu modlili, posielali k nám aj náboženskú literatúru.

Jedným z ich dobrých skutkov bolo aj to, že reverendu, ktorú mi vzali oprať, priložili k hrobu svätej Rity. Dozvedel som sa to až neskôr. Aj takýmto spôsobom chceli umocniť moje rehoľné povolanie. (Úsmev.)

Zjavne sa im to podarilo, z augustiniánskej charizmy a spôsobu života som bol nadšený. Biskup Hrušovský mi však poradil, aby som sa neuponáhľal a dobre si to zvážil. Za túto radu som mu vďačný. Dokončil som teda teologické štúdiá a v roku 1990 som vstúpil do rehole.

Medzitým v Československu padol komunizmus. Nelákalo vás vrátiť sa domov a pôsobiť ako kňaz v rodnej krajine?

Samozrejme, že táto myšlienka sa objavila. Ja som však už bol pevne rozhodnutý vstúpiť k augustiniánom. Napokon sa obe cesty zbehli a o niekoľko rokov som mohol byť pri obnovení fungovania našej rehole na Slovensku.

Pamätáte si na svoju prvú cestu do slobodného Československa?

Na to sa nedá zabudnúť. Bolo to v apríli 1990, v rodnej obci som odslúžil primičnú omšu, prišlo asi päťtisíc ľudí. S otcom Angelom Lemmem, ktorý ma sprevádzal, sme cestovali na červenom Peugeote 205. Spomínam si, ako mi na hraniciach zvieralo žalúdok. Stále bolo vidno strážne veže aj ostnatý plot, bol to zvláštny pocit.

Ako vyzerala vaša ďalšia rehoľná cesta?

Noviciát som absolvoval v Cascii, mojím novicmajstrom bol práve otec Angelo. Potom som pôsobil v Ríme a Perugii a v roku 1995 sme spolu s Angelom definitívne prišli na Slovensko, kam sme predtým jazdili čoraz častejšie.

Prečo?

Vedenie rehole nás dvoch poverilo, aby sme na Slovensku obnovili úctu k svätému Augustínovi, o ktorom sa tu veľa nevedelo. Len pre zaujímavosť, v Taliansku sú Vyznania povinnou gymnaziálnou literatúrou.

Druhou našou úlohou bolo preskúmať možnosti, či by v našej krajine mohla vzniknúť stabilná augustiniánska komunita – prvá od čias Martina Luthera, taktiež pôvodne augustiniánskeho mnícha. Na tieto účely nám rehoľa kúpila byt v Prešove na Solivare, kde som v roku 1993 zložil večné sľuby. Veľmi nám bol vtedy nápomocný tamojší farár Juraj Rendeš.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
To, že na Slovensko tiahlo vás, bolo pochopiteľné. Ale prečo do toho išiel otec Angelo?

Naša krajina ho jednoducho očarila, a to hneď na prvýkrát, keď prišiel na moje primície. A myslím, že aj my dvaja sme si ľudsky veľmi dobre porozumeli, hoci každý z nás je úplne iný.

Dali sme si taký osobný deadline, že keď sa nám do desiatich rokov nepodarí na Slovensku založiť komunitu, vrátime sa do Talianska. Napokon nám na to stačil polovičný čas. Aj z tohto dôvodu sú slovenskí augustiniáni dodnes súčasťou talianskej provincie.

Prečo ste sa neskôr premiestnili z Prešova do Košíc?

Keď sa nám do rehole začali hlásiť prví záujemcovia, ktorých čakali teologické štúdiá, chceli sme byť čo najbližšie pri fakulte, ktorá sa nachádzala v Košiciach. Vtedy nám vyšiel v ústrety dómsky farár Pavol Dráb, ktorý nám dal k dispozícii niekoľko miestností na fare.

Bolo to však len provizórium, preto sme veľmi uvítali, keď nám biskup Tkáč ponúkol priestory na Kostolianskej ulici. Išlo o budovu s pohnutou históriou – za biskupa Čárskeho sa tam konali duchovné cvičenia, počas komunizmu tam bol internát a po zmene režimu dokonca verejný dom. Bolo to také augustínovské – z miesta hriechu sa stalo miesto služby Pánu Bohu.

Neskôr nám biskup Tkáč zveril do starostlivosti aj farnosť Ťahanovce. Myslím, že s otcom Angelom sme boli veľmi aktívni, hoci sme nerobili nič mimoriadne. Venovali sme sa ľuďom, s mladými sme chodili na výlety, začali sme organizovať aj pravidelnú pešiu púť do Gaboltova.

Ktorí súčasní slovenskí augustiniáni boli vašimi prvými nasledovníkmi?

Miro Zárik, Juraj Pigula a Milan Hermanovský. Samozrejme, medzi nimi boli aj ďalší, ale títo sú v reholi dodnes a odvádzajú naozaj dobrú prácu.

Dokedy ste pôsobili na Slovensku?

Až do roku 2000. Potom ma predstavení povolali späť do Talianska, pôsobil som ako farár v Perugii, až kým sa ma v roku 2006 vtedajší generálny predstavený Robert Prevost, súčasný prefekt Dikastéria pre biskupov, neopýtal, či by som na rok nešiel na záskok do pápežskej sakristie. Napokon som tam zostal takmer trinásť rokov.

Kde ste pôsobili potom?

Rok som bol v Pavii, kde sa nachádza hrobka svätého Augustína, potom vo Florencii, až som opäť skončil v Ríme, kde som sa stal správcom Farnosti svätej Prisky.

V tomto roku, keď si pripomínate štyridsiate výročie svojej emigrácie, ste sa vrátili opäť na Slovensko. Až sa žiada doplniť názov televízneho dokumentu do podoby: Zo Zemplína k pápežovi a späť. S čím sa vraciate domov?

Od môjho druhého odchodu do Talianska sa toho veľa zmenilo. Na pomedzí mestských častí Furča a Košická Nová Ves vyrástol nový Kláštor svätého Augustína aj Kostol svätej Rity, zriadená bola nová augustiniánska farnosť, do ktorej patrí veľa mladých rodín s malými deťmi, takže je komu sa venovať. Ľudia však potrebujú cítiť, že otvorené sú pre nich nielen dvere nášho kostola, ale aj samotného kláštora.

My ako rehoľná komunita máme byť pokornými služobníkmi vo vinici Pánovej, ako to povedal Benedikt XVI. Spoločne sa modliť, pracovať a slúžiť druhým. Byť otvorení pre všetkých, nielen pre niektorých, a prijímať ich takých, akí sú, a nie ako by sme my chceli, aby boli.

Lebo naším poslaním nie je ľudí deliť, ale spájať.


Kto je Pavol Benedik

Narodil sa v roku 1959 v Trebišove, vyrastal v Lastovciach, je najmladší zo siedmich súrodencov. Základnú školu navštevoval v rodnej obci a v Michaľanoch, neskôr študoval na strednom odbornom učilišti v Košiciach. Pracoval v Odevných závodoch kapitána Nálepku v Prešove a Štátnej vedeckej knižnici v Banskej Bystrici.

V roku 1984 počas dovolenky v Taliansku emigroval. Teologické štúdiá absolvoval na Pápežskej Gregorovej univerzite v Ríme, za kňaza bol vysvätený v roku 1988. Dva roky nato vstúpil do Rehole svätého Augustína. V roku 1995 spolu s rehoľným spolubratom Angelom Lemmem v Košiciach založili augustiniánsku komunitu – prvú od čias Martina Luthera. Po piatich rokoch sa vrátil späť do Talianska, kde pôsobil ako farár v Perugii.

V rokoch 2006 – 2019 zastával pozíciu hlavného pápežského sakristiána a strážcu vatikánskeho pokladu. Po nasledujúcich zastávkach v Pavii, vo Florencii a v Ríme ho provinciál 1. septembra 2024 vymenoval za predstaveného Kláštora svätého Augustína v Košiciach.

Imrich Gazda / svetkrestanstva.postoj.sk