Dnes by sa dožil sto rokov najdlhšie sa ukrývajúci rehoľník z obdobia komunizmu

Vincent Babin sa narodil 1. februára 1921 v Bánove, okres Nové Zámky, rodičom Vincentovi a Anne, rodenej Šimunkovej. Jeho rodičia mali spolu deväť detí, z ktorých tri zomreli ešte v rannom detstve. Pokrstený bol vo farskom kostole 2. februára 1921, na sviatok Obetovania Pána.

Ľudovú školu navštevoval prvé tri roky v Bánove a ďalšie dva v Nových Zámkoch. Tam pokračoval jedným rokom aj na Meštianskej škole. V roku 1933 prestúpil na Štátne československé reálne gymnázium v Nitre a býval na internáte, ktorý spravoval Biskupský úrad v Nitre. Po troch rokoch štúdia na gymnáziu vstúpil do tzv. malého bis­kupského seminára. Ako sám priznal, nemal túžbu pokračovať v kňazskej formácii, ale keďže do malého seminára vstúpil jeho kamarát, šiel aj on, aby neostal sám. Keď ochorel, musel prerušiť štúdium a nastúpil na liečenie v nemocnici. Po svojom návrate ešte rok pokračoval v štúdiu na gymnáziu a po roku požiadal o prijatie do Spoločnosti Božieho Slova.

Rozhodnutie pre rehoľný život malo svoj začiatok počas hospitalizácie v nemocnici v Nových Zámkoch, kde sa mu do rúk dostal časopis „Hlasy“. Zaujal ho životopis misionára a jeho život na misijnej stanici. To nadchnutie nebolo len chvíľkové, ale vydržalo mu celý život. I napriek slabšiemu zdraviu a nesúhlasu otca sa rozhodol pre zasvätený život v misijnej spoločnosti. Do Misijného domu v Nitre bol ako chovanec prijatý v roku 1939 a pokračoval v štúdiu i formácii. Najskôr bol v Nitre na Kalvárii, potom v Spišskom Štiavniku a svoje stredoškolské štúdia ukončil v Nitre na Zobore. V Misijnom dome sv. Svorada na Zobore si zároveň v rokoch 1940 až 1942 vykonal kánonický noviciát. Na jeho konci zložil svoje prvé rehoľné sľuby a gymnaziálne štúdia ukončiť maturitnou skúškou.

Po maturite pokračoval v štúdiu filozofie a teológie. Najskôr v Banskej Bystrici a Ružomberku (to všetko z dôvodu vojnových časov, vypuknutia povstania a prechodu frontu). Po skončení svetovej vojny sa bohoslovci Spoločnosti Božieho Slova vrátili do Nitry. Medzi nimi aj Vincent Babín. V tom čase už mal ukončené filozofické štúdiá a začal študovať teológiu. Jej štúdium mal dokončiť v Ríme, kam odišiel v roku 1946. V Ríme zložil v roku 1947 svoje doživotné sľuby v Spoločnosti Božieho Slova, prijal diakonské svätenie a 26. októbra 1947 i kňazskú vysviacku, spolu s ďalšími troma spolubratmi (PP. Ján Hudzik, Eugen Lakatoš a Ján Nemčík) zo Slovenska.

Kňazská vysviacka sa konala na sviatok Krista Kráľa v jezuitskom kostole Il Gesu. Na vysviacke bol zo Slovenska prítomný vtedajší provinciál P. Ján Fajkus. V tom čase bol, podľa spomienok Vincetna Babina, v Ríme ešte stále veľký hlad a nedostatok mnohých základných vecí, nie len potravín. Preto dostali novokňazi ako dar k vysviacke jednu spoločnú tortu, ktorá im mala pripomínať výnimočnosť a veľkosť daru sviatosti kňazstva. Po kňazskej vysviacke pokračovali novokňazi ešte rok v teologických štúdiách. Po skončení štúdia dostali misijné určenie, pre P. Vincenta Babina to bola Československá provincia, i keď veľmi túžil po misii v Indonézii.

Po ukončení štúdia v Ríme sa v roku 1948 P. Vincent Babín vrátil na Slovensko do Nitry, aby vyučoval chovancov a rehoľných bratov vo formácii Nemecký jazyk a Matematiku. Keď musela rehoľa prepustiť chovancov, vyučoval náboženstvo na viacerých stredných školách v Nitre a v neďalekých Lužiankach. To mu však bolo umožnené len niekoľko mesiacov, nakoľko sa v apríli a máji 1950 uskutočnil štátny represívny zásah voči reholiam a rehoľníkov. I verbisti museli opustiť svoje rehoľné domy v Nitre, a to z 3. na 4. máj 1950. Vincent Babín bol, spoločne s ostatnými verbistami, prevezený do Podolínca.

Po niekoľkých týždňoch sa mu na konci augusta podaril útek zo sústreďovacieho tábora. Najskôr pomohol v úteku pátrovi Krasňanskému, keď sa pri nástupe a spočítavaní ohlásil za neho a potom utiekol i on sám. Ukrýval sa na rôznych miestach, najviac v Bušovciach (na začiatku), potom v Krížovej Vsi a Kňažej na Orave. Mal možnosť utiecť do Poľska, k spolubratom z rehole, avšak túto možnosť nevyužil. V čase pobytu v ilegalite sa snažil ako kňaz vykonávať pastoračnú činnosť. Organizoval malé skupiny veriacich, pre ktorých sa stal sprievodcom v ich duchovnom živote a dával im duchovné obnovy a duchovné cvičenia. Miestom jeho pastoračného pôsobenia, i keď to bolo veľmi riskantné, sa stala Spišská Belá, Krížová Ves, Kežmarok, Rudňany a Spišská Nová Ves.

Po desiatich rokoch bol odhalený a v januári 1961 zaistený. Následne bol v súdnom monsterprocese proti verbistom odsúdený na deväť rokov väzenia. Väčšinu trestu si odsedel Valdiciach v Čechách, kde po zaučení pracoval vo výkone väzby ako brúsič skla. Väzenie sa stalo i miestom tajnej pastorácie. Spolu s ostatnými kňazmi si navzájom pomáhali, aby mohli vysluhovať sviatosti, predovšetkým sv. spoveď a slúžiť sv. omšu. Keďže to nebolo možné na cele, museli to robiť počas toho, ako pracovali.

Po štyroch a pol roku väzenia dostal z rozhodnutia prezidenta republiky amnestiu. Po pätnástich rokoch sa tak ocitol na slobode a mohol navštíviť svoju rodinu.

Po príchode do civilného života nemohol pôsobiť verejne v pastorácii ako kňaz. Zamestnal sa v Šuranoch, v továrni na automobilové súčiastky, ako sústružník. V roku 1966 odišiel pracovať do Sociálneho ústavu pre slabomyseľných v Bardoňove (okres Nové Zámky). Tento ústav prevzali sestričky Vykupiteľky, kde okrem zamestnania ako pracovný inštruktor, vykonával i duchovnú správu. V roku 1968 dostal štátny súhlas, aby mohol ako výpomocný duchovný pôsobiť vo farnosti Beša a v Bardoňove, taktiež mohol vyučovať Náboženstvo na škole. Stal sa i duchovným správcom pútnického miesta Pozba. Od roku 1973 však postupne stratil štátny súhlas na všetkých týchto miestach. Obnovený mu bol opäť v roku 1982.

Práve čas v Bardoňove začal novú kapitolu v živote kňaza, rehoľníka, misionára. Nemohol odísť na misie, avšak našiel spôsob, ako misiám pomáhať. Do tejto misijnej práce zapojil stovky misijných horliteľov z celej Československej republiky. Vytvoril skupiny rehoľných sestier v Máni a Bardoňove, ktoré pravidelne každý druhý týždeň posielali balíky misionárom do celého sveta. Taktiež zorganizoval skupiny laikov, misijných horliteľov, ktorí vykonávali presne to isté. Na misie tak odišlo v priebehu rokov mnoho ton materiálnej pomoci a financií.

Keď v roku 1988 opustili sestry Vykupiteľky Bardoňovo, páter Babin odišiel spolu s nimi na nové pôsobisko – do Vrícka a pôsobil medzi nimi naďalej ako duchovný do roku 1991. Od roku 1986 zastával funkciu provinciála, ktorá mu bol potvrdená opäť na ďalšie tri roky v roku 1989. Po ukončení funkčného obdobia provinciála sa stal misijným sekretárom – vedúcim misijného oddelenia – na Slovensku. V rokoch 1994 – 2002 pôsobil ako duchovný správca v Ivanke pri Nitre medzi sestrami SSpS. Od roku 2002 až do svojej smrti bol súčasťou komunity Misijného domu Matky Božej v Nitre na Kalvárii.

Páter Vincent Babin zomrel 14. februára 2007 a pochovaný je na Cintoríne sv. Cyrila a Metoda v Nitre na Cabajskej ceste.

V spomienkach a reflexii svojho života uviedol:

„Keď som bol v žalári vo Valdiciach a pohliadol som na biskupov, kňazov, rehoľných predstavených a rehoľníkov, preletela mi myšlienka: „Čo veľkého krásneho by vykonali títo ľudia, keby moh­li svoje poslanie konať medzi veriacimi? A vtedy akoby som počul hlas: „Nepotrebujem vašu vedu, nadanie, šikovnosť, ale obetu“. Môj život, ktorý mám prakticky za sebou mi potvrdzuje, že mojou mi­sijnou náplňou bola obeta. Kristova obeta je jadrom, podstatou Krista misionára.“

Výňatok z obžaloby a rozsudku r. 1961 v Košiciach

Obvinený Vincent  B a b i n  pochádza z maloroľníc­kej rodiny. Do rehole vstúpil v roku 1939 a filozofické štúdium ukon­čil v Ružomberku v r. 1946, kedy bol vyslaný na teologické štúdium do Ríma, odkiaľ sa v roku 1948 vrátil ako horlivý zástanca politi­ky vysokej cirkevnej hierarchie. Je potom pochopiteľné,  že po návrate do ČSSR stal sa odporcom ľudovodemokratického zriadenia.

Obvinený Bábin keďže nesúhlasil s rozhodnutím vlá­dy o zákaze  činnosti rehole verbistov na území ČSSR sa rozhodol, že utečie zo sústredenia v Podolínci a bude pokračovať v tzv. misio­nárskej činnosti medzi civilným obyvateľstvom. Tento svoj úmysel uskutočnil v auguste 1950, kedy utiekol zo sústredenia a ukrýval sa jednak v Krížovej Vsi a Kňažej u svojich známych.

Obvinený Babin ihneď od augusta roku 1950 započal s protištátnou činnosťou, v ktorej pokračoval až do svojho zatknu­tia. Tak postupne vytvoril ilegálne krúžky v Krížovej Vsi, v Bušovciach,  v Knažnej a na  iných miestach z radov mládeže. Na týchto schôdzach pod rúškom tzv. „duchovných cvičení“ a „exercicií“ viedol členov krúžkov k nepriateľskému postoju voči socialistic­kému zriadeniu,  k upevneniu viery,  k odolávaniu ideológií marxiz­mu-leninizmu, aby nečítali tlač, socialistickú literatúru a utvr­dzoval týchto v tom, že v ČSSR dôjde  skoro k zvratu zriadenia a že bude vytvorený taký režim, ktorý bude cirkvi vyhovovať. K tomuto účelu používal aj prednášky, ktoré si sám koncipoval a ktoré taktiež boli zamerané nepriateľský voči socialistickému zriadeniu.

Podobným spôsobom utvrdzoval aj Krempašského a Šaligu, ako aj ich rodinných príslušníkov, u ktorých sa ukrýval a okrem toho pri náhodných stretnutiach, aj ďalšie osoby. Taktiež podobným spôsobom vplýval aj na rehoľné sestry, ktoré boli zamestnané v nemocnici v Kežmarku .

Obvinený BABIN bývalý kňaz rehole Verbistov po zrušení rehole a svojom úteku z Podolínca od presne nezisteného dňa v r. 1950 až do svojho zatknutia v Kňažnej, v Krížovej Vsi a na iných miestach kde sa ukrýval, vytvoril protištátne ilegálne krúžky z rád mlá­deže, na ktorých pod rúškom tzv. „duchovných cvičení-“ viedol členov týchto krúžkov k nepriateľstvu voči zriadeniu, utvrdzo­val ich, že v blízke dobe dôjde ku zmene pomerov v ČSSR v dô­sledku valečného konfliktu a zdôrazňoval, že v ČSSR bude vytvo­rené také politické zriadenie, ktoré bude cirkvi vyhovovať, ďa­lej viedol Členov krúžkov k tomu, aby nečítali socialistickú tlač, literatúru, aby nepodliehali vplyvu socialistickej výcho­vy a marxistickej ideológii. Za týmto účelom používal aj pred­nášky, ako aj obsah štvavých relácii, zahraničných rozhlasových staníc ako “ Slobodná Európa, Madrid, Rádio Róma“.

Zároveň vie­dol členov týchto krúžkov k tomu, aby pre krúžky získavali aj ďalších členov, teda pokúsil sa obzvlášť nebezpečným konaním rozvrátiť socia­listické štátne zriadenie, pri čom za týmto účelom sa spolčil s inými.

Tomáš Gerboc, SVD