Don Peter Bučány, SDB: „Nečítam knihu, aby som o nej povedal iným. Čítam ju pre seba, aby som sa spoznával v pravde.“

Má 53 rokov. V súčasnosti pôsobí v saleziánskom stredisku Bratislava-Trnávka, ale aj ako štatutár vo Vydavateľstve DON BOSCO. Bol dlhoročným „manažérom“ Saleziánov don Bosca – Slovenskej provincie, pôsobil vo funkciách vikár provinciála, ekonóm provincie, direktora komunity spolubratov i riaditeľa rodinného centra Mamy Margity. Okrem toho je známy gurmán, vychýrený kuchár, vášnivý hubár a záhradkár. A knihomoľ. A práve o tom, čo knihy v jeho živote znamenajú, ako ich číta a prečo by s týmto štýlom nebola spokojná jeho mama, sme sa pozhovárali so saleziánom don Petrom Bučánym.

Darí sa ti tvoje poslanie a aktivity časovo zladiť?

Celý život je o prioritách. Tie priority si vytváraš ty, ale niekedy ti ich dotvoria aj druhí. Ak napríklad niekto vstúpi do manželského alebo do zasväteného života, tak sa mu tie hodnoty utrasú. Postupne niektoré majú väčšiu a iné menšiu dôležitosť. Niektoré sa dajú spolu zladiť a niektoré nie. A je to vlastne celý život o takom rozlišovaní. Môžem mať milión záľub, ale teraz mám poslanie, ktoré som si nevymyslel, ale mi bolo zverené predstavenými, či už v Ríme alebo na Slovensku, a niečo sa odo mňa očakáva. Ak chce človek ostať verný a spokojný vo svojom srdci, tak jednoducho prijme to poslanie a tým pádom aj úlohy, ktoré z toho vyplývajú. A keď ich splní a potrebuje si oddýchnuť, môže sa potom vrátiť aj k záľubám. Ale nikdy sa nesmú tieto záľuby stať takou dominantnou vecou, aby prekryli to podstatné, prečo sa človek rozhodol žiť týmto životným štýlom, prečo sa rozhodol prijať nejakú úlohu. V určitom období ľudského života môže prísť niečo naliehavé, čo nepočká a vtedy treba sa tomu venovať naplno. Otec rodiny predsa nevychováva deti, keď majú osemnásť rokov, je to nezmysel. Deti sa vychovávajú, keď sú deti. Takže niektoré veci by človek nemal opomenúť. Isté veci sa však dajú spojiť veľmi dobre. Dá sa venovať ľuďom a potom ísť na hríby. Dá sa ľudom poslúžiť sviatosťami a na to ísť porýľovať záhradu (smiech). 

Vieme, že máš rád knihy. Koľko ich stihneš za rok prečítať?

Boli obdobia, keď som tých kníh prečítal veľmi málo, pretože som veľa času venoval rozhovorom s bratmi, najmä keď som bol vikárom a čiastočne som aj zastupoval chorého otca provinciála. Bolo potrebné vypočuť do dvesto bratov za rok, každému venovať aspoň hodinku, niekedy aj viac. Často som riešil situácie v provincii, viedol rôzne zasadania, hľadal riešenia… No občas sa mi popritom podarilo ukradnúť si nejaký čas, malú chvíľku večer alebo cez víkend, keď bolo voľnejšie. A bol som tomu rád. Teraz je situácia, kedy sa mi čítanie stáva súčasťou poslania. A tak sa mi podarí za týždeň prečítať aj dve knihy.

Oslovila ťa niektorá kniha tak, že ti zmenila pohľad na život?

Myslím si, že rozvoj človeka, ako telesný tak aj duševný a psychický, má isté etapy, ktoré sú spojené so zmenou – človek je slobodný, potom je ženatý alebo ho vysvätia, a to mení jeho životný stav. S tým súvisia nové pohľady, pochopenie, úlohy, prežívanie tohto svojho stavu, aby sa v každej etape života cítil doma a bol sám sebou, čo nie je jednoduchá vec. Keď má človek „-násť“, má iné problémy. Do štyridsiatky je hrdina a svet mu je malý na to, aby ho obsiahol (smiech). Veľmi pekne to vyjadril jeden náš nebohý provinciál, že človek môže byť v určitom období života Karol Veľký, ale v inom období aj Pipin Krátky.

Keď som bol tínedžer, ovplyvnila ma asi päťstostranová kniha Don Bosco, autorom bol Jur Koza-Matejov. To dielo som si viackrát prečítal. Veľmi rád som čítal knihy o prírode, o vesmíre, o hviezdach, technike, lietaní. Potom bol čas, keď sa človek snažil porozumieť sám sebe, tam mi napadá kniha, ktorú napísal Irala Narciso Pokoj srdca. Tiež knihy, ktoré boli vydávané ešte v totalite. Potom spomínam na knihy, ktoré súvisia s kňazským a zasväteným životom. Takisto tituly z pastorácie – ako porozumieť ľuďom. Tiež knihy, ktoré súviseli so štúdiom teológie, filozofie, psychológie. Tie oblasti sa postupne zužovali a snažil som sa ich viac prehlbovať. Tento rok ma zasiahla knižka, ktorú som prečítal už niekoľkokrát po sebe, ide o titul Naslouchal jsem tichu. Napísal ju v sedemdesiatych rokoch holandský kňaz a profesor Henri Nouwen. Je písaná formou denníka.  Henri sa rozhodol stráviť niekoľko mesiacov v trapistickom kláštore v modlitbách a meditáciách. Po štyridsiatke pociťoval potrebu stiahnuť sa, upratať si svoj život. Dostal výnimku, mnísi ho prijali medzi seba, ostrihali ho a mohol s nimi niekoľko mesiacov zdieľať ich rehoľný život. Mohol sa pravidelne zhovárať so skúseným duchovným vodcom a tie rozhovory odkrýva aj čitateľovi. Veľmi cenná je jeho vnútorná otvorenosť. Úprimne a niekedy aj s humorom píše o tom, ako veci nezvláda, ako hľadá a popritom v tichu kláštora nachádza znova sám seba a nasmerovanie svojho života do budúcnosti. Niet týždňa, aby som sa k tej knihe nevrátil.

Mám taký vlastný štýl čítania – prvýkrát knihu len prečítam, druhýkrát si v nej už barbarsky podčiarkujem. A potom tretíkrát čítam už len to, čo mám podčiarknuté. Moja mamka by však nebola spokojná s tým, ako čítam knihy. U nej neexistovalo, aby bol na knihe zakrivený rožtek, pokrkvaná obálka alebo aby sa, nedajbože, do knihy čmáralo.

Ak sa však mne dostane do rúk kniha, ktorá ma zasiahne a dotýka sa aktuálneho obdobia môjho života, rád po nej siahnem viackrát za rok. Sú to najmä knihy, ktoré treba užívať „po kvapkách“. A som rád, keď to kvapká celý rok. Je to taký „náboj“ do všedných dní. Usilujem sa také knihy dostatočne dlho uchovať v pamäti. Premýšľam nad nimi, poprípade sa stanú súčasťou mojich modlitieb.

Kde najradšej „vychutnávaš knihy“?

Prvá vec, ktorú som spravil, keď ma predstavený presunul na nové pôsobisko a mal som si zariadiť izbu, bola kúpa kresla. Ja nemám vo svojej izbe stôl, mám tam len kreslo, malý nočný stolík a posteľ. Kreslo musí byť (smiech). Keď človek číta, nemalo by ho telo „vyrušovať“. Keď sa niekto ide modliť, mal by sa modliť tak, aby pri tom pociťoval bolesť kolien ktorá by ho vyrušovala. Nemalo by ísť o to, že ja teraz niečo „vydržím“, ale naopak, aj telo sa chce modliť a preto doprajme mu to. Duša aj telo by si mali oddýchnuť, načerpať silu, vypnúť. A nie aby sme sa sústreďovali na bolesť…

Čerpáš pri príhovoroch k veriacim z kníh?

Bolo určité obdobie, kedy som čítal knihy tak, ako ma to naučili v noviciáte alebo v prvých rokoch zasväteného života. To znamenalo: Čítaj knihu tak, aby si ju raz mohol pretlmočiť mladým ľuďom…

Nehovorím, či to je dobré alebo zlé, ale poviem, že dnes si myslím o čítaní kníh niečo iné. Som presvedčený o tom, že dôležitejšie je čítanie „pre seba“, ktoré môže poslúžiť už spomínanému sebapoznaniu. Keď človek poznáva seba, hľadá pravdu o sebe, môže nadobudnúť aj pravdivejší pohľad na Boha a pritom sa postupne zbavuje falošných predstáv o ňom.

Osobne som zistil, že to je nekonečné obohatenie. Nejde o to, aby som knihu prerozprával iným, ale aby som ja našiel podnety a impulzy pre svoj život a pravdu o sebe, čo nie je jednoduchá vec. Pravda sa hľadá a objavuje po celý život.

Čítanie knihy je aj o tom, aby som jej obsah pochopil aj v širších rozmeroch. Určite ti niečo ostane z toho čo čítaš, a to ti aj Duch pripomenie, napr. v kostole, kde potrebuješ niečo povedať a naraz ti nabehne nejaká idea z knižky. Ale toto nie je cieľom. Dnes, keď mám mať nejaký príhovor, kážem Božie slovo. A preto je pre mňa dôležité, aby som poznal exegézu, obsah Božieho slova a čo to znamená pre dejiny spásy. Z tohto sa dá vychádzať. Nechcem hovoriť o knihách, o svojich pocitoch z nich. Chcem ohlasovať Božie slovo – a potom ho môžem sekundárne dokresliť aj nejakým pohľadom, príbehom  z prečítanej knihy. Ale nikdy nie naopak. Preto používam skôr biblické exegézy.

Dokážu dnes knihy nadchnúť a osloviť mladých? Je kniha nástrojom, po ktorom mladí siahnu?

Dnes je boom e-bookov, počúvajú sa podcasty, čítajú sa najmä flash informácie na sociálnych sieťach. Mladí ľudia vo všeobecnosti čítajú málo alebo nečítajú vôbec. Pod tento jav sa určite podpísala digitalizácia doby, ale najmä výchova v škole a v rodine. Rodičia a učitelia slovenčiny a cudzích jazykov tu zohrávajú nenahraditeľnú úlohu. Tak ako rodičia naučia svoje deti bicyklovať či plávať, môžu dieťa naučiť porozumieť knihe a nachádzať v nej to, čo dušu poteší, čo ju naplní, čo ju ponesie životom ďalej. Vtedy si myslím, že nech sú akékoľvek technologické možnosti, človek tak či tak napokon aspoň občas siahne po knihe, lebo v nej vidí hodnotu, pretože je tak vnútorne nastavený od ranného veku. Keď je kniha výborná svojim obsahom, siahne po nej v určitom období života aj ten, ktorý často nečíta.

Daroval si niekomu v poslednom období knihu?

Veru áno a robievam to veľmi často. Naposledy som mojej birmovnej dcére daroval knihu Žasnime od Anselma Grüna. A jednej známej knihu, ktorú som zohnal v jednom antikvariáte v Prahe. Rád rozdávam aj svoje vlastné knihy, zásobujem nimi príbuzných i mladých. Sú knihy, ktoré prečítam a posúvam ich ďalej. Osobne nemám veľa kníh – zmestia sa mi tak do jednej malej úzkej poličky. Nepotrebujem ich. Nechávam si len tie knihy, ktoré ma skutočne sprevádzajú mojím životom.

Čo by si  – ako aktívny knihomoľ – odporučil alebo poprial v roku 2021 našim čitateľom?

Pokiaľ je niekto knihomoľ, odporúčam mu, aby si knižnicu poriadne pripevnil o stenu, aby sa neprevrátila, ak ju v tomto vianočnom čase zaťaží novými knihami (smiech). Ale teraz k veci.

Kniha mi okrem pútavého deja alebo zaujímavých skutočností často nastavuje zrkadlo pre život. Preto nestačí ju len prečítať. Je potrebné spraviť si aj osobnú reflexiu… A to vidím ako dôležitý krok. Ak čítanie knihy nedospeje do osobnej reflexie, stane sa len informáciou, ak neprejde do môjho vnútra, neposunie ma dopredu, neprinesie zmenu života. Čítanie bez reflexie môže priniesť poznanie, emóciu, možno aj veľmi silnú, ale neprinesie zmenu srdca. Prajem všetkým čitateľom nerušený čas v kresle.

Ďakujem za tvoj čas, rozhovor a za pootvorenie dvierok do tvojho prežívania.

Rozhovor a spracovanie: Peter Novák
Foto: archív don Peter Bučány, SDB