Duch a litera zákona

            Nebudem to obaľovať do bavlnky a poviem to rovno – mnohí z nás (kňazov, rehoľníkov a ináč „duchovne orientovaných“) sa boja zákona. Veď všetci poznáme ten biblický verš: „On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy, a nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, kým Duch oživuje“ (2 Kor 3,6). Kto z nás by teda chcel byť „služobníkom litery“, keď my sme „duchovní“.

Plne súhlasím s tým, že by bolo chybou urobiť zo zachovávania zákona svoj životný cieľ. Na druhej strane, zákon je, napriek všetkej našej nevôli voči nemu, dôležitým prostriedkom pre náš život. Aj v takej charizmatickej skutočnosti, akou je zasvätený život. Ja osobne vidím jeho dôležitosť v troch rozmeroch: 1. zákon ako ochrana, 2. zákon ako prejav lásky a 3. zákon ako zdroj inšpirácie. Hovoriac o zákone, budem v tomto článku predovšetkým myslieť na naše základné rehoľné právo, ktoré je obsiahnuté v konštitúciách a stanovách, ale taktiež aj na iné predpisy Cirkvi.

 

1. Zákon ako ochrana

Božie slovo hovorí: „Vieme, že zákon je dobrý, ak ho niekto správne používa, pričom vie, že zákon nie je daný pre spravodlivého, ale pre nespravodlivých a nepoddajných, pre bezbožných a hriešnikov, pre zvrhlých a svetákov, pre otcovrahov a matkovrahov, pre vrahov vôbec, pre smilníkov, súložníkov mužov, únoscov, luhárov, krivoprísažníkov a pre čokoľvek iné, čo sa prieči zdravému učeniu, podľa evanjelia o sláve blahoslaveného Boha, ktoré mi bolo zverené“ (1 Tim 1,8-11). Pevne verím, že medzi zasvätenými nie je prítomný celý tento katalóg hriechov. Napriek tomu máme každodennú skúsenosť, že aj keď väčšinou začíname Duchom, občas končíme telom (por. Gal 3,3), a niekedy dokonca dávame svoju slobodu za príležitosť telu (por. Gal 5,13). Zákon je v takejto situácii akousi skúškou správnosti, či lakmusovým papierikom, vďaka ktorým môžeme vidieť, či ešte kráčame po Božích cestách, alebo sme už z nich zišli. Inými slovami, zákon nás chráni pred svojvôľou – svojou aj iných.

Rozprávajúc o tomto rozmere zákona, často používam ako ilustráciu udalosť, keď kráľ Dávid prevážal archu zmluvy z júdskej Bály (2 Sam 6,1-10). Kráľ Dávid zorganizoval veľkú slávnosť, na ktorej sa zúčastnilo tridsaťtisíc vyberaných Izraelitov. Pripravil nový voz, na ktorom bola archa prenášaná, boli tam hudobníci, speváci a tanečníci. Všetko bolo krásne, až kým nedošli k Nákonovmu humnu. Voly, ktoré boli zapriahnuté do voza sa potkli, preto sa Oza natiahol, aby archu pridržal, ale Boh ho tam udrel pre jeho opovážlivosť a Oza bol na mieste mŕtvy. A bolo po slávnosti. Prečo? Pretože Dávid, ako kráľ zlyhal. On mal vedieť, že archa sa má prenášať (por. Ex 25,10-15) a nie prevážať na voze (Filištínci, ktorí to urobili predtým (por. 1 Sam 6,10-16) o tom mali právo nevedieť), že na prenášanie je určený Léviho kmeň (por. Nm 1,49-53) a ešte konkrétnejšie rod Kaátovcov (por. Nm 3,29-31). Keď to nevedel, mal sa opýtať kňazov, aby mu to vysvetlili. On však to urobil po svojom, lebo možno takto sa mu zdalo krajšie. Určite bola možnosť urobiť to aj ináč, pretože o tri mesiace už bola archa nesená (por. 2 Sam 6,13).

Nie som odborník na konštitúcie a stanovy iných inštitútov, ale predpokladám, že aj ostatní majú vo formule sľubov formuláciu „podľa povahy a normy“ svojho inštitútu. Táto „povaha a norma“ je obsiahnutá v konštitúciách a stanovách a je vyjadrením charizmy konkrétneho inštitútu. Preto dôležité porovnávať svoj život, svoju činnosť, svoj apoštolát, a dokonca aj svoje prežívanie sľubov, s tým, čo máme vo svojom rehoľnom práve, aby sme vedeli, či ešte stále sme v charizme. Toto porovnávanie sa má diať predovšetkým v čase kapitul a pri stretnutiach komunít, ale tiež pri individuálnom štúdiu svojich základných dokumentov.

Použijem príklad: V záverečných dokumentoch našej generálnej kapituly, sa vrámci rozhodnutí vo veci reštrukturalizácie nachádza veta: „Nie každé úsilie apoštolátu, bez ohľadu na jeho chvályhodnosť, je možné uznať za výraz našich misionárskych priorít (Konš. 15).“ Čo to znamená? Že občas možno dobre bežíme, len nesprávnym smerom (sv. Augustín). Alebo niekto môže natoľko fascinovaný prežívaním poslušnosti u Otcov púšte, že zabudne, že jeho konštitúcie a stanovy hovoria o zásade subsidiarity a o aktívnej poslušnosti.

Takéto porovnávanie svojho života s vlastným právom vedie k tomu, že keď sme zišli z cesty, môžeme sa opäť vrátiť. Väčšinou je to tak, že čím skôr zistíme, že sme mimo, tým ľahší je návrat.

Niekedy sa však môže stať, že nejaký zákon, nejaký predpis nie je možné zachovať. Čo vtedy? V takej situácii je riešením dišpenz. Kódex kánonického práva (CIC 85) ho definuje takto: „ Dišpenz, čiže uvoľnenie čisto cirkevného zákona v jednotlivom prípade môžu v medziach svojej kompetencie udeliť tí, ktorí majú výkonnú moc, ako aj tí, ktorým explicitne alebo implicitne prislúcha moc dišpenzovať buď zo samého práva, alebo na základe zákonného delegovania.“ Konštitúcie a stanovy väčšinou obsahujú to, kto od čoho môže dišpenzovať. Pri dišpenze je dôležité to, že je udeľovaný na základe žiadosti. To znamená, že žiadajúci o dišpenz už sám porovnal svoj život so zákonom, dospel k tomu, že nie je schopný tento zákon zachovať, a teraz prosí niekoho nadriadeného o rozlíšenie v tejto veci a uvoľnenie od povinnosti tento zákon zachovať. Tým sa vlastne predchádza svojvôli.

Existuje tiež možnosť, že nie je možné zachovať zákon, a zároveň je nemožné, alebo obtiažne dostať sa k niekomu, kto môže udeliť dišpenz. Vtedy je na mieste tzv. epikea/epikia, to znamená presvedčenie o tom, že keby zákonodárca poznal moju situáciu, určite by odo mňa nevyžadoval zachovanie zákona. Táto možnosť sa má využívať minimálne.

 

2. Zákon ako prejav lásky

Je priam udivujúce, ako často Božie slovo spája poslušnosť prikázaniam (zákonu) s láskou. Niekoľko príkladov:

„Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (Jn 14,15).

„Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje“ (Jn 14,21).

„Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“ (Jn 15,10).

„Podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania. Kto hovorí: „Poznám ho,“ a nezachováva jeho prikázania, je luhár a niet v ňom pravdy. Kto však zachováva jeho slovo, v tom je Božia láska naozaj dokonalá. A podľa toho vieme, že sme v ňom“ (1 Jn 2,3-5).

„Podľa toho poznáme, že milujeme Božie deti, keď milujeme Boha a plníme jeho prikázania. Lebo láska k Bohu spočíva v tom, že zachovávame jeho prikázania“ (1 Jn 5,2-3).

„Cieľom prikázania je láska vychádzajúca z čistého srdca, dobrého svedomia a úprimnej viery“ (1 Tim 1,5).

„Naplnením zákona je láska“ (Rim 13,10).

Pravdupovediac, je ťažké k tomu čokoľvek dodávať. Isté je, že celý život zasvätenej osoby má zmysel iba natoľko, nakoľko je vyjadrením lásky. Preto aj dokument Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý hovorí o obnove rehoľného života, sa volá Perfectae caritatis – Dokonalá láska. Táto láska však nemôže byť iba nejakou teoretickou láskou. Ona sa prejavuje v každodennej vernosti.

 

3. Zákon ako zdroj inšpirácie

Ako už bolo spomenuté, občas mám dojem, že sa bojíme brať do rúk naše konštitúcie a stanovy a študovať ich, aby sme sa nestali „zákonníkmi“. Preto ich čítame iba vtedy, keď potrebujeme zistiť napr. to, kto môže byť volený, aké sú práva a povinnosti niekoho a pod. Práve tento prístup je však podľa mňa klasickým zákonníctvom a redukovaním týchto dokumentov na suchú zbierku príkazov a zákazov.

Pre mňa osobne sú však konštitúcie a stanovy niečím oveľa viac – zdrojom inšpirácie. Obsahujú nie len konkrétne predpisy, ale tiež teológiu zasväteného života, „normu a povahu“ daného inštitútu, jeho charizmu. Preto ich štúdium by malo viesť k diskusii o tom, prečo tam je tá ktorá vec, ako sa má chápať, čo to pre nás znamená, ako sa to môže uskutočniť? Pre mňa je toto cesta k návratu ku koreňom – revertimini ad fontes. To isté sa týka aj prístupu k iným dokumentom Cirkvi či svojho inštitútu.

Pamätám si, bol som ešte v seminári, keď náš generálny predstavený vydal list pre kongregáciu. Viacerí otcovia ho skomentovali, že tam nie je nič napísané, pretože tam neboli žiadne konkrétne príkazy a zákazy. My sme si naopak tento list veľmi vážili, pretože tam bolo veľa inšpiratívnych myslienok, o ktorých sme diskutovali a hľadali sme spôsoby, ako to voviesť do života.

Alebo iný príklad. Keď bol vydaný nový Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku, z viacerých úst som počul slová typu: „Ďalší dokument, ktorý nikto nebude čítať a aj tak sa nič nezmení!“ Áno, dá sa k tomu pristúpiť aj takto. Alebo môžem začať čítať tento plán a vnímať, či mi pri niečom nezačne horieť srdce a potom sa tým deliť a rozlišovať to na úrovní komunity, či viceprovincie.

Som presvedčený, že takto vnímaný zákon prestáva byť strašiakom a stáva sa účinnou pomôckou na ceste za Pánom.

 

Milan Zaleha