Duchovné vírusy v komunitnom živote
Už ste určite chytili nejeden vírus, ktorý vám dal zabrať. Potrebovali ste si vytvoriť protilátky, aby ste sa vyzbrojili pred ďalšími útokmi a zvládli aj to, keď je niekto blízky nakazený vírusom. A čo vírusy komunitného života? Sú či nie sú? Niektoré z nich si predstavíme, aby sme našli protilátky, ale tie treba nájsť, najlepšie u seba. Tento text je napísaný ako popis situácií, ktoré sa vyskytujú v spoločenstvách zasväteného života. Nemal by sa interpretovať tak, aby obvinil a kritizoval ostatných. Je skôr určený na analýzu postojov a správania sa každého z nás. Vrhnime sa teda na vírusy.
Vírus nostalgie: Prejavuje sa fascináciou nad minulosťou. „Vtedy, keď sme mali množstvo povolaní… keď sme mali veľa diel a rozširovali sa, aj spoločenské uznanie nechýbalo, vtedy…“ Získali sme identitu, duchovnosť, poslanie, miesta v Božom ľude. Nostalgia tiež pracuje na osobnej úrovni: „Bol som schopnejší, lepšie som sa sústredil, zvládal som lepšie slabosti iných. Už to nie je tak, ako bývalo…“
Vírus klerikalizmu: Prikladá príliš veľký význam postaveniu, prestíži a moci v spoločenstve bratov. Potreba príslušnosti a spoločenského postavenia prevláda nad osobnou slobodou a rovnosťou. To, čo každý robí alebo urobil, sa kladie nad bratské vzťahy. V podstate sa to odôvodňuje dielami, tým, na čom každý jeden pracuje, čo odovzdáva, tvorí. To však neznamená, že by tie skutky – ako ovocie lásky a záväzku – nemali veľký význam.
Vírus selfie: Pápež často hovorí o sebareferenčnosti. Vlastný imidž, povesť a prestíž sú v skutočnosti dôležitejšie ako Božia sláva. Existujú formy kolektívneho potvrdenia, propagovania vlastných diel a úspechov kongregácie, ktoré s tým súvisia. Pravdou je, že aj z hľadiska osobného dochádza k tejto „duchovnej svetáckosti“. Hrozí nebezpečenstvo vytvárania kultu osobného imidžu, veľkej starosti o to, aby sme nerobili chyby, aby sme neprijímali pomýlené rozhodnutia, aby nám nemohli nič vyčítať.
Vírus pesimizmu: Pozostáva z negatívneho a beznádejného pohľadu na situáciu Cirkvi a spoločnosti. Človek má dojem, že všetko je v úpadku, že minulosť bola oveľa lepšia… že sa to skončilo a že to zlyhá. Šťastná nádej v prítomnosti a dôvera v Boha nie je dostatočne presvedčivá. Proroci nemožnosti dostali viac publicity ako proroci nádeje.
Vírus aktivizmu: Môže sa prejaviť či už v živote komunity, alebo tiež v poslaní. Množstvo úloh je také veľké, že privádza k opotrebovanosti, k únave človeka, ktorý už viac nemá pokoj ani chuť pre svoj život modlitby a ani pre duchovný život. Prílišná aktivita však môže byť akýmsi únikom pred vlastným životom a môže byť reakciou na sklamanie alebo na samotu.
Vírus letargie: Stráca sa schopnosť reagovať. Človek sa stal akoby špongiou a zmenil sa na suchý korok. Nenadchýna sa pre neustálu novosť evanjelia, ani životnými prekvapeniami alebo prekvapeniami, ktoré prinášajú rôzne vzťahy. V uliciach Madridu bolo vidieť istý čas reklamy s nápisom: „Prebuď svoje zmysly!“ Máme teda aj my pred sebou celý rad úloh: prebudiť schopnosť počúvať, vidieť, cítiť… Ale aj veriť, dúfať, milovať.
Vírus negatívnej kritiky: Šomranie sa živí závisťou a žiarlivosťou. Človek si uťahuje z iných, nestará sa o to, aby poznal a odovzdával pravdu, robí si negatívne mienky o ľuďoch, pričom vychádza z mylných informácií. Niekomu dáme nálepku, ktorá ho nakoniec v sebe úplne ohraničí. Človek tak stráca kreatívnu energiu, ktorá sa vyjadruje uznaním, vyváženosťou, potvrdením, vďačnosťou…
Vírus povrchnej komunikácie: Prejavuje sa používaním konvenčného, formálneho jazyka, ktorý je typický pre slušnú výchovu. Komunikácia môže prejsť do druhého stupňa: k výmene informácií a názorov. Hovorí a diskutuje sa o športe, o správach a politických udalostiach. Avšak veci, ktoré sa týkajú života a osobných pocitov, vzťahov, viery a očakávaní či nádeje, ostávajú v tieni a nevypovedané.
Vírus individualizmu: Zdôrazňuje sa „môj“ osobný projekt života, ktorý začne prevažovať nad spoločným projektom spoločenstva, ktoré je nositeľom nejakej charizmy. „Moje“ záujmy, obalené do „poslania“, nenesú v sebe známky života spoločnej misie komunity či kongregácie. „Môj“ plán je citlivý a nedotknuteľný; ak sa neprijme, skombinuje sa ešte s iným vírusom „letargie“. Prejavuje sa stratou energie a nezáujmu o spoločné vízie.
Vírus jednoduchého prežitia: Ak tento vírus infikoval organizmus kongregácie, oslabuje sa rozlišovanie povolania a požiadavky formácie sú obmedzené vo vyjadrení príťažlivého štýlu života, ktorý každá kongregácia alebo samotná komunita v sebe má. Vízia budúcich výziev sa stráca a prevláda zotrvačnosť a rutina. Ide už len o prežiť alebo dožiť…
Vírus odporu voči zmenám: „Alergia na zmeny.“ Poznáte ju? Možno je skôr chuť povedať „dajte mi pokoj“, lebo akákoľvek zmena nás vyhadzuje z rytmu. Teraz sa však všetko rýchlo mení a naberá rýchlejšie otáčky, čiže aj prispôsobivosť vyžaduje väčšie nasadenie. Mení sa veľa foriem, mení sa fungovanie diel a apoštolské aktivity, ale mení sa tiež postoj voči vnútornej zmene či premene. Možno ani nechceme vidieť kultúrne a spoločenské zmeny a nie ešte zmenu svojho života , ktoré by privádzali k väčšiemu svedectvu evanjelia. Vírusu sa dobre darí v postoji toho bezpečného, známeho, bežného, čo sme vždy robili a vždy to tak bolo a dokonca vtedy to aj fungovalo. Len to „dnes“ je už iné, ako bolo včera…
Vírus pripojenia: Vytvára určitú závislosť. Ponúka pocit, že život vo virtuálnej komunite dáva konečne nejaké uspokojenie a naplnenie pocitu samoty. Sociálne siete, ktoré predstavujú skvelý nástroj efektívnej práce, sa stávajú závislosťami. Nemôžete nič robiť bez mobilného telefónu či sa bez neho vôbec niekde pohnúť. Je prítomný počas modlitby, počas jedla alebo počas rekreácie. Mobilný telefón je druh „prívesku“ alebo – ako to vyjadrujú niektorí autori – ďalšieho orgánu, ktorý sa stal našou súčasťou. Výsledkom však je to, že naša osobná komunikácia je stále biednejšia, stráca na kvalite. Sme viac prepojení, ale menej komunikovaní.
Už ste aj vy chorí po prečítaní tohto článku? Chce to nejaké silné protilátky. Nenechajte sa nakaziť niektorým vírusom, veď každý z vás pozná to, čo je najlepšie na posilnenie imunity zasväteného života… alebo treba nasadiť možno „správne lieky“, ktoré vírus odstránia. Tak ich len pravidelne užívať a nezabudnúť na to podstatné.
Bonifacio Fernández CMF
Spracovala Monika Skalová, FMA