Formácia a transformácia (2.časť)

Duchovná cesta hovorí, že všetko sa dá zmeniť. Zmeniť však možno len to, čo prijímame a čo si všímame. Nebezpečenstvo vzniká, ak niekto nie je pripravený hľadieť na pravdu o sebe samom. Potom sa nedá na cestu vlastnej premeny, ale na cestu kompenzácie, ktorá ho povedie do slepej uličky.

Sľuby poslušnosti, chudoby a čistoty

Tri sľuby – poslušnosti, chudoby a čistoty – sú cestou ľudského dozrievania a cestou transformácie našich základných ľudských potrieb na potreby duchovné. Existuje istý reťazec antropologických prístupov pre porozumenie evanjeliových rád ako možností stať sa človekom. Psychoanalytik Schultz-Hencke vidí v evanjeliových radách základnú realizáciu človeka, v ktorých si sama osoba slúži konkrétnym spôsobom svojimi inštinktami. Evanjeliové rady sa pokúšajú vychovávať základné inštinkty človeka a zjemňovať ich.

Bernd Fraling, morálny teológ z Würzburgu, rozvinul inú teóriu. Odkazuje v nej na úvahu teológa z Paderbornu, Eugena Drewermanna. Frailing vidí v evanjeliových radách odpoveď pochádzajúcu z viery v základných obavách človeka. Obyčajne človek odpovie na strach pred neznámym osudom násilným utiahnutím sa do seba. Poslušnosť je jednou z možností (pochádzajúcich z viery v Boha, ktorý chce, aby som bol živý), ako sa stať slobodným od neprávosti, ktorá ma blokuje vo vnútri. Zo strachu pred smrťou z hladu človek odpovie hľadaním istôt na poli materiálnom. V sľube chudoby človek láme tieto istoty s dôverou v Boha. A preto sa jeho spôsob prístupu k materiálnym veciam mení a nadobudne správnu mieru. Zo strachu pred nestálosťou života človek odpovedá viazanosťou sa a založením rodiny, v ktorej sa cíti chránený a podporovaný. Avšak ľudský vzťah sa môže veľmi ľahko zničiť, ak sa k nemu človek príliš primkne. Čistota nám chce ukázať, že aj ľudské vzťahy môžu vydržať, ak vychádzajú z dôvery v Božiu ochranu. A tak je čistota odpoveďou viery v strachu pred nestálosťou existencie.

Tieto prístupy sú istotne pomocou pre porozumenie evanjeliových rád ako možnosťou, ako sa stať človekom. Páči sa mi hľadieť na uskutočňovanie troch sľubov v dosahu iného modelu. Pre mňa sú tri sľuby – poslušnosti, chudoby a čistoty – tri kroky, ako sa stať človekom. Sú to: prijať, nechať ísť a akceptovať. Tieto tri kroky sú neodmysliteľné na to, ako to uskutočniť. Môžu byť použité sprostredkovaním, sledovaním dychu, slávením Eucharistie, ale aj procesom nejakej psychoterapie. Poslušnosť, chudoba a čistota sú použitím týchto krokov, ktoré trvajú celý život.

Poslušnosť znamená prijať seba samého

Prijmem sa so svojou minulosťou, so svojimi ranami, so svojimi silnými stránkami a slabosťami. Prijmem svoje telo také, akým sa stalo. A prijmem sa so svojou duševnou výbavou. Predtým, ako by som poslúchal iných a bol im poslušný, musím predovšetkým poslúchať seba. Poslúchaním vlastného tela, vlastnej duše a tichých impulzov svojej duše, poslúchaním snov, v ktorým sa mi prihovára Boh, poslúcham Boha. Božia vôľa nie je niečo mimo môjho bytia. Boh túži predovšetkým po tom, aby som sa stal úplne takým, akého ma chce on. Ja naslúcham Božej vôli tam, kde je vo mne život, sloboda, pokoj a láska. V hĺbke mojej duše, tam, kde sa dotýkam môjho bytia, Božia vôľa a moja vôľa sú identické. Ale vtedy, keď hovoríme o našej vôli, jedná sa o vôľu povrchnú, vôľu, ktorá sa usídlila v mojich emóciách, a nie v hĺbke mojej duše.

Prijať sa znamená taktiež, že sa prijmem ako spoločenská bytosť. Som už navždy spojený s ľudskou spoločnosťou. V zasvätenom živote to znamená akceptovať seba ako člena komunity. Naslúcham nielen svojim vnútorným hlasom, ale aj hlasom svojich spolubratov a spolusestier. Skrze nich sa mi prihovára Boh. Počúvam, čo vraví môj predstavený. Naslúchať hlasu predstaveného môže byť v silnom kontraste s mojimi pocitmi. Ja však neposlúcham jednoducho len predstaveného, ale v jeho hlase počujem, či skrze neho ku mne hovorí Boh. Naslúchaním Boha môžem predovšetkým nájsť svoje skutočné ja. Dosť často naslúchame neznámym hlasom a necháme sa nimi riadiť. Poslušnosť v kláštore sa odlišuje práve faktom, že predvídam, že Boh mi môže odovzdať svoje slovo predovšetkým cez predstaveného. Aj napriek tomu mi nie je dovolené zameniť slovo predstaveného so slovom Božím. Musím len poskytnúť pozorné ucho tomu, čo mi Boh chce povedať skrze predstaveného. Poslušnosť predstavenému je len konkrétna forma poslušnosti komunite a cvičenie sa v poslušnosti Bohu.

Chudoba sa zakladá na zanechaní

Je potrebné zanechať nemalý počet materiálnych dobier, materiálnych istôt a nezriadených sklonov vo vlastníctve. Avšak nebolo by vhodné hovoriť stále o chudobe s ukazovákom namiereným na moralistický tón. Na prvom mieste to nie je otázka, či žijeme dostatočne chudobným štýlom alebo čo robíme pre najbiednejších; otázkou je skôr, či sme pripravení deliť sa s nimi o svoj život. Bolo by potrebné hovoriť o chudobe mierne. Možno merať, koľko prostriedkov na podporu máme, a porovnať ich so štatistikami, ktoré odkazujú na rozličné skupiny našej spoločnosti. Takto je vidieť, k akej skupine patríme. A dosť často sa odhalí, že kláštorná chudoba sa teší väčším istotám ako chudoba v mnohých rodinách. Zanechať to, čo vlastníme, nás urobí schopnými žiť v komunite. To, ako som schopný deliť sa o každý peniaz a všetky veci so svojimi spolubratmi v komunite, je veľmi konkrétnou skúškou toho, ako budem schopný žiť naozaj v komunite s inými. Ale chudoba sa nespája len s tým, že zanecháme materiálne vlastníctvo, ale taktiež že sa vzdáme aj duchovného vlastníctva. Musíme mať takúto skúsenosť aj z duchovného hľadiska. Duchovná chudoba sa týka vlastnosti nebyť dychtivý po hľadaní neustále nových metód a spirituálnych kníh, ale vzťahuje sa na vôľu stať sa stále jednoduchšími v našej modlitbe. Pre mníchov bolo ohraničenie sa na jedno slovo (ruminatio – prežúvanie, Ježišova modlitba) konkrétnou formou tejto duchovnej chudoby. Koniec koncov chudoba znamená zanechať seba samých. Inak my sami budeme prekážkou brániacou Bohu k priblíženiu sa k nám. Chudoba sa vzťahuje na schopnosť stať sa slobodnými od seba samých, zabudnúť na seba, aby sme boli úplne a celí orientovaní na Boha, aby sme padli k jeho nohám a mlčali pred ním.

V alternatíve medzi prijatím a zanechaním človek formuje materiál, ktorý mu už bol daný v minulosti. Z neho musí formovať svoj jedinečný a nezameniteľný obraz. Prijatie a zanechanie nechávajú materiál poddajný, ale forma, ktorá má byť odtiaľ stvárnená, nevzniká vlastným úsilím, musí byť prijatá. Je to dar, pre ktorý sa človek musí stať citlivým. V čistote sa jedná o toto prijatie formy, ktorú Boh ponúkol človeku. Akceptujem to, čo Boh chce realizovať vo mne, ak sa mu úplne odovzdám v čistote. Čistota znamená oboje: akceptovať jedinečný a jednotný obraz, ktorý Boh zo mňa urobil, a úplné odovzdanie sa jemu.

Táto dvojitá cesta prijatia a odovzdanosti prechádza cez fakt, že akceptujem vo svojom vnútri napätie medzi dušou a duchom (anima a animus). Každý človek v sebe nosí tieto dve zložky, ženskú a mužskú. Taktiež osoby, ktoré vstupujú do manželstva, majú podľa C. G. Junga svoju úlohu nielen premietať cítenie svojej duše na ženu, ale nakoniec aj realizovať ho v sebe samých. Ak sa ja ako zasvätený zaľúbim do ženy, odhalím v žene vždy niečo, čo je taktiež vo mne, čo som však v sebe samom vyjadroval príliš málo. Podľa C. G. Junga v zaľúbenosti vždy zohráva svoju úlohu premietanie pocitov. Prenášam na ženu to, čo je vo mne podvedomé. Úlohou je teda zamedziť prenášaniu (premietaniu) a žiť v sebe samom to, čo ma na žene priťahuje, integrovať to vo svojej mužskej existencii. Často je to duša (ženská zložka), čo ma na žene priťahuje a čo by som aj ja chcel prežívať v sebe samom. Len ten, kto v sebe samom integruje dušu a ducha, stane sa kompletnou osobou. Čistota nás teda nerozdvojuje, ale je cestou smerom k bytiu celistvej osoby.

Prijatie sexuality

Ďalšia cesta prechádza akceptovaním sexuality. Nemôžeme žiť bez toho, aby sme si nevšímali svoju sexualitu. V sexualite sa nachádza túžba prejaviť sa skrze spojenie v jednu vec s druhým, darovať sa a zabudnúť na seba v extáze lásky. Prijať sexualitu znamená neustále si pripomínať, že potrebujem lásku a blízkosť. Nemôžem zanevrieť na túto potrebu. Otázka je, ako premeniť túto ľudskú potrebu na potrebu duchovnú. Musím sa priznať, že mám túžbu aj po ľudskej blízkosti. A kým to vyznávam, spozorujem, že nijaký človek nemôže úplne naplniť túto moju najhlbšiu potrebu. Takýmto spôsobom ma potreba, s ktorou sa stotožňujem, privádza napokon k Bohu. Nezanechám potrebu, teším sa aj z ľudskej blízkosti, ale neupínam sa na ňu. Nechám sa ňou v konečnom rozlišovaní viesť k Bohu. Jeho uzdravujúca a láskyplná blízkosť ma obklopuje vždy a všade.

Ďalšou cestou, ako integrovať vlastnú sexualitu do spirituality, pozostáva  uvažovaní o účele sexuality. Túžim spať so ženou a stať sa úplne jedným celkom s ňou. Ak prijmem túto fantáziu, som potom úplne uspokojený a moja túžba je naozaj utíšená? Alebo ma moja sexualita v konečnom dôsledku navedie smerom k Bohu, s ktorým sa túžim stať úplne jednou bytosťou? Hans Jellouscheck hovorí o potenciáli nadprirodzenosti, ktorý je prítomný v sexualite. Domnieva sa, že aj manželia si uvedomujú neschopnosť partnera vyplniť tento potenciál nadprirodzenosti. Naopak, uvedomujú si, že sexuálna láska prebúdza vždy nanovo túžbu smerom k nadprirodzenosti. Keď sa v nás znova prebúdza sexualita, nesmieme ju potlačiť, ale v záverečnom preskúmaní nám pripomenie, že v extáze lásky zabúdame na seba samých a stávame sa jednou bytosťou s Bohom.

Otázkou je, ako dospieť k tejto transformácii sexuality v duchovno. Podľa mňa tu máme štyri podmienky.

1. Potrebujem mať ľudské vzťahy a zdravé priateľstvá, v ktorých môžem žiť svoje potreby ľudskej blízkosti bez toho, aby som si slúžil druhými pre svoje dobro.
2. Potrebujem zdravý spôsob žitia. Už Sigmund Freud sa domnieval, že sexualita je silou, ktorá vytvára istý spôsob života. K štýlu života patrí spôsob, akým si zariaďujem izbu, vec dobrého organizovania času, dobrý spôsob stravovania sa, záujem o hudbu alebo literatúru.
3. Sexualita musí byť transformovaná na kreativitu. Musím mať oblasť, v ktorej sexualita bude mať svoje vyústenie: pre niekoho to môže byť pastorácia, v ktorej môže byť kreatívny; pre iných to môže byť písanie, maľovanie, práca v nemocnici. Rozhodujúce je, aby sa v nás niečo zrodilo a plynulo.
4. Sexualita musí vyústiť do mystickej spirituality. Jedná sa o spiritualitu, ktorá je poznačená silou erosu, v ktorom usmerňujeme k Bohu najhlbšie túžby svojho tela a svojej duše.

Na záver, dnes nemôžeme očakávať, že mladí, ktorí vstupujú do našich mužských či ženských komunít, nesú so sebou už potrebnú ľudskú zrelosť. Je rozhodujúce, aby boli pripravení hľadieť na svoje silné stránky a slabosti a na svoje straty. Duchovná cesta hovorí, že všetko je možné pretvárať. Ale zmenené môže byť len to, čo akceptujeme a pred čím sa neskrývame. Nebezpečenstvom je, že niekto nebude pripravený hľadieť na vlastnú pravdu. Potom sa nedá na cestu transformácie, ale na cestu kompenzácií. Tá ho privedie do slepej uličky. Čo sú to kompenzácie? Odmietam hľadieť na seba a akceptovať sa so svojimi limitmi a svojimi slabosťami. Cez to všetko hľadám útočište v spiritualite a zbožnom cítení. Pokúšam sa všetko vyriešiť spiritualitou. Prví mnísi nám odporúčajú cestu bôľu. Musím zniesť bôľ, že mi chýba láska, že som taký jemný, taký plný potrieb. Bôľ skrze bolesť z mojej priemernosti ma privedie do hĺbky mojej duše. A tam odhalím svoje schopnosti. Tam odhalím Boha, ktorý môže úplne vyplniť moje straty. Ale Boh preklenie moje straty len vtedy, ak ho prijmem s úprimnosťou.

V duchovnom sprevádzaní neustále zakúšam, že kňazi a zasvätení hovoria o svojej zbožnosti a rozprávajú o svojich hlbokých duchovných zážitkoch, ale sú unudení k smrti. Odmietajú rozpoznať svoj status potrieb a uchyľujú sa do spirituality. Toto však nevedie k transformácii, ale k potláčaniu. A potláčanie sa odpláca. Skôr či neskôr to, čo bolo potláčané, vypláva znovu na hladinu a nechá sa počuť v depresii a telesnej chorobe. Kvôli tomuto je cesta transformácie cestou, ktorá uzdravuje. Je však nevyhnutná disponovanosť hľadieť čestne na vlastnú realitu a vystaviť jej účet. Všetko možno zmeniť. My by sme mali mať túto nádej pre všetkých, ktorí k nám prídu. Mali by sme ale pozorne zisťovať, či sa naozaj a úprimne zapájajú v ceste k transformácii. Ide tu dosť často o bolestivú cestu. Je omnoho pohodlnejšie zostať stáť s vlastnými ilúziami, ako pustiť sa ich a predložiť Bohu vlastnú realitu, aby jeho svetlo a jeho láska mohli v nás všetko obklopiť a premeniť . Hildegarda z Bingenu hovorí, že stať sa osobou závisí od tohto: naše zranenia sú premenené na perly. Avšak premenené v perly sú len tie zranenia, na ktoré hľadíme s úprimnosťou a ktoré predložíme Bohu. Ak dovolíme, aby Boh premenil celú našu bytosť, potom náš život práve s ľudskými vlastnosťami, ktoré máme, prinesie ovocie a stane sa požehnaním pre ľudí.

Anselm Grün 

(z Testimoni, n.12 – 30. 6. 2009, preklad Andrej Kovaľak)