Formácia k sekulárnosti

Z rubriky „Sekulárne inštitúty“

1. OTÁZKA NA ZAČIATOK

Ak máme venovať čas rozprávaniu o formácii k sekulárnosti, je predpoklad, že si želáme byť formovaní k sekulárnosti. Ale je to naozaj tak? Naozaj vyhľadávame túto formáciu? Zaujíma nás? Odpoveď sa nezdá byť jednoznačná.

Ako nie je pre zasvätený život dostačujúce žiť kresťanským životom a mať akýsi všeobecný úmysel zasvätiť sa, ale je potrebné pociťovať lásku a príťažlivosť voči Bohu, tak ani pre sekulárny zasvätený život nie je dostačujúca všeobecná vôľa žiť svoje zasvätenie vo svete, ale je potrebné pociťovať lásku a príťažlivosť voči svetu.

Ako nám povedal pápež František (v príhovore, ktorý by mal byť pre nás referenčný), táto príťažlivosť, aspoň do istej miery, v sekulárnych inštitútoch pohasla.

„Ak sa toto nedeje (hovorí o našej vedomej a pozornej prítomnosti vo svete), ak ste v ňom neúčastní duchom, alebo čo je ešte horšie, nepoznáte súčasný svet, poznáte a pohybujete sa len v tom svojom, v ktorom sa cítite pohodlnejšie alebo ktorý vás viac láka, potom je tu nutné obrátenie!“ (Účastníkom stretnutia organizovaného Konferenciou sekulárnych inštitútov Talianska, 10. mája 2014).

Je preto potrebné znovu si pripomenúť niektoré výroky pápeža Pavla VI., adresované sekulárnym inštitútom presne pred 40 rokmi: „Ak zostanú verní povolaniu, ktoré je im vlastné, sekulárne inštitúty sa stanú takmer ‚experimentálnym laboratóriom‘“ (Pavol VI., 25. augusta 1976). Čo nám chcel Pavol VI. povedať slovami „ak zostanú verní“?

Želal by som si, aby sa toto zhromaždenie odvážne vyjadrilo k nutnosti znovu nadobudnúť túto vernosť, ktorú sme trochu zradili (uprednostňujem termín „vernosť“ pred výrazom identita, pri ktorom je nebezpečenstvo, že sa niektoré črty stanú strnulými).

2. NEVYHNUTNÉ VÝCHODISKO

Vhodná je aj ďalšia otázka: Možno k profilu osoby kráčajúcej našou cestou sekulárnosť len „pridať“, alebo je tu u nej potrebný predpoklad? Inými slovami, možno pri sekulárnom charaktere našej formy povolania vychádzať z nuly, alebo tu treba mať nevyhnutné východisko?

Podľa mňa, aby sme mohli hovoriť o formácii k sekulárnosti, musí byť východiskom sekulárnosť. Treba preto pri každom povolaní urobiť počiatočné rozlíšenie. A toto rozlíšenie musí byť odvážne. Ako nám povedal pápež František v Roku zasväteného života, treba vedieť povedať aj NIE, aby sme sa vyhli tomu, že sa z našich inštitútov vytratí im vlastná povaha.

Takéto rozlišovanie pri povolaní sa nemôže zastaviť pri konštatovaní, že u povolaného je vôľa žiť ako zasvätený/á vo svete. Treba mať záujem a zanietenie za to, čo sa žije vo svete. Ba čo viac, treba žiť zo sveta, to jest čerpať z udalostí a jeho činností živiny pre svoj ľudský a duchovný život.

Rozlíšenie musí viesť k zisteniu týchto čŕt:

  • Láska k mnohotvárnosti prejavov vo svete, pokiaľ ide o riešenie, názor, senzibilitu, a pod. Nemáme hľadať alebo prejavovať uniformitu myslenia a správania.
  • Láska k svetu vedie aj k tomu, že prijímame aj jeho chyby v pravom kresťanskom význame postoja milosrdenstva, plného pochopenia pre rôzne príčiny a životné podmienky, ktoré ľudí viedli k zaujatiu pomýlených postojov alebo k pomýlenému životu.
  • Hlboká ľudskosť, chápaná ako schopnosť nachádzať spoločnú pôdu – práve tú ľudskú – so všetkými.
  • Pevná viera v rozmer Kráľovstva, hoci svojou povahou nepatrný, slabý, skrytý, ale ktorý prekračuje skutočnosť Cirkvi, pretože zahŕňa Boží plán, ktorý zasahuje všetko a všetkých. Podľa učenia cirkevných otcov toto so sebou prináša zanietenie za semina Verbi, za zrnká pravdy, roztrúsené kdekoľvek v ľudských dejinách. Prináša to so sebou cítiť sa byť doma aj v takzvanom neveriacom svete.

Všetko toto, čo sme povedali, by sa dalo zhrnúť do jediného vyjadrenia, a to: pozitívna otvorenosť voči všetkým vzťahom, starostlivosť o to, aby sme si ich vo väčšine prípadov nevyberali sami, ale prijímali tie, ktoré nám predkladá život.

3. FORMÁCIA V SEKULÁRNOSTI

Prv než budeme hovoriť o formácii k sekulárnosti, je ešte dôležitejšie povedať, že formácia sa musí odohrávať sekulárnosti, to jest treba rešpektovať životné podmienky osoby vo formácii.

Formácia sa teda musí odohrávať tam, kde osoba žije, nemáme ju sťahovať, i keď dočasne, do iného prostredia; má teda prebiehať v jazyku a kultúre danej osoby. Z tohto dôvodu formátor má cestovať nielen v zemepisnom zmysle, ale predovšetkým v kultúrnom, mať so sebou ľahkú batožinu, to jest nemá prichádzať s vopred definovanými formačnými schémami, iba ak s najnutnejšími. Nech sa učí, aby sme použili slová apoštola Pavla, byť pre židov židom, pre pohanov pohanom, pre slabých slabým a  pre všetkých všetkým.

Konkrétne ho táto pozornosť povedie k ďalším rozhodnutiam: napríklad stretnutia sa nemusia nutne konať v cirkevných domoch; jazyk bude vedieť prispôsobiť tak, aby sa nestal nástrojom oddelenia, ale komunikácie, a pod.

4. FORMÁCIA K SEKULÁRNOSTI

Po všetkých týchto predpokladoch, ktoré sú však podstatné, je možné hovoriť aj o obsahu formácie k sekulárnosti.

Prvým krokom musí byť dôkladné poznanie Svätého písma v jeho celku, a nielen vybraných statí, ktoré sú pre nás príjemné. Takýto výber textov nám dáva skreslený obraz o Písme, a teda o Božom slove, ktoré je v ňom obsiahnuté.

V tejto súvislosti rád spomínam príklad Abraháma. Z jeho osudu poznáme niektoré symbolické udalosti a bežne vychádzame z jeho povolania v 12. kapitole Genezis. No je dôležité poznať aj udalosti z 11. kapitoly, kde sa hovorí o Tárem a jeho troch synoch, z ktorých jeden zomrel ešte za otcovho života a o druhom sa nevie skoro nič. Abram nasledoval svojho otca Táreho, utečenca do Haranu, kde Táre zomrel. Abram sa teda nachádza ako vyhnanec v cudzej zemi, sirota, sám s neplodnou ženou. Takýto je začiatok dejín spásy. Zúfalejšiu situáciu a viac na okraji spoločnosti si ani nemožno predstaviť. A Boží spôsob je takýto – učíme sa ho spoznávať v krehkosti a malosti.

Rovnako dôležité je uvedomiť si, čo všetko podstúpil Abrahám prv než uveril v Pánov prísľub početného potomstva (prísľub, ktorého uskutočnenia sa nedožil): najprv v Egypte dal svoju manželku Sáru faraónovi; potom sa mu zdalo, že sľúbené potomstvo sa mu dostane prostredníctvom Lota, napokon sa usiluje získať syna od svojej otrokyne. Abrahámova veľkosť je v tom, že neustále kráča vo viere, hoci v ťažkostiach a pochybnostiach. Boh sa stretal s konkrétnymi ľuďmi, ktorých osudy si nemožno idealizovať.

Treba teda dôverne poznať Písmo, aby sme mohli dôverne poznať spôsob, akým Boh pôsobí vo svete, najmä v profánnych dejinách, ktoré sa po príchode Ježiša Krista stali dejinami posvätnými.

Keď hľadíme na Genezis a na všetky udalosti Biblie, môžeme spoznať hodnotu stvorenia a úmyslu, ktorý mu dáva život. Osobitne možno pochopiť autonómiu stvorených vecí: Boh stvoril každú vec a dal jej vlastný život, necháva ju žiť v jej vlastnej súcnosti. Toto je podstatné pre pochopenie nášho povolania rovnako, ako je potrebné osvojiť si, že prvý spôsob, ako zistiť, že sme s každým človekom na tejto zemi bratia, je zdieľať to isté prvotné prikázanie zveľaďovať a strážiť záhradu. Každý človek, aj keď neuvedomelo, odpovedá na tento Boží príkaz.

V tomto ohľade nám pomôžu slová teológa Theobalda, adresované sekulárnym inštitútom, ktorými nám pripomína, že naše povolanie má byť väčšmi v službe ľudskému než kresťanskému povolaniu. Veľmi nám pomáha aj učenie cirkevných otcov, totiž tých, ktorí ako prví uvažovali o význame ľudských udalostí po Ježišovom príchode.

Formácia k sekulárnosti sa musí ďalej zaoberať témou dialógu, zmyslu a metódy kultúrnej mediácie, ktorá dáva do vzťahu kresťanskú kultúru s kultúrami; musí nás naučiť bez oddeľovania alebo nadraďovania rozlišovať ľudskú a Božiu rovinu, aby sme mohli pracovať autenticky – nie s predstieraním – na projekte spoločnom so všetkými bez toho, že by sme sa zriekli svojej viery. Musí nás preto naučiť vytvárať si autonómiu úsudku, podstatného pre naše povolanie, ktorá nás neoslobodzuje od osobnej zodpovednosti za konanie vo svete.

5. FORMÁCIA SEKULARITOU

Potom, ako sme hovorili o formácii v a k sekulárnosti, je potrebné – a možno je to najdôležitejší krok – uvedomiť si, že máme byť formovaní sekulárnosťou, to jest životom. To konkrétne znamená, že môj spôsob myslenia, hovorenia a konania sa mení z dôvodu mojej prítomnosti a pôsobenia vo svete. Aj samotné sľuby sú v ich konkrétnych spôsoboch prežívania podmienené sekulárnosťou. Učíme sa žiť evanjeliové rady vychádzajúc z toho, čo sa s nami deje. Aby sme uviedli príklad, krivda, ktorú podstupujeme v pracovnom prostredí, nás môže oveľa lepšie ako mnohé pravidlá naučiť, ako žiť chudobu a poslušnosť.

V širšom slova zmysle, všetko, čo sa udeje, nás učí, ako vnášať evanjelium do konkrétneho života. Tak je nám dané, hoci s ťažkosťami, objavovať s úžasom a obdivom, že keď je ľudské pôsobenie zamerané na rozvoj človeka, je v súlade aj s naším kresťanským cítením.

„Každá pravda, ktokoľvek ju vyriekol, pochádza od Ducha Svätého.“ Nech sú tieto slová svätého Tomáša normatívnym sprievodcom nášho povolania. Musíme v sebe totiž rozvíjať osobitnú citlivosť na pôsobenie Ducha, aby sme boli pripravení kdekoľvek ho rozpoznať, najmä tam, kde by sme to nečakali. Toto nám umožňuje mať veľkú dôveru v život, tak ako sa sprítomňuje, pretože život sám v sebe už obsahuje výzvu odovzdať sa mu, odovzdať sa životu. Neustále pôsobenie Ducha nás uisťuje, že odovzdať sa životu znamená odovzdať sa Bohu.

Giorgio Mazzola
Foto: Františka Čačková, OSF

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *