Ide o skutočnú lásku k tomu, pre koho sme sa rozhodli, vraví sestra Daniela, OP

V každom povolaní musí človek rátať so strácaním a obetovaním sa, ale aj obrovským ziskom, šťastím a radosťou. Pre Tlačovú kanceláriu KBS to povedala sr. Daniela Promčáková, OP. S dominikánkou sme hovorili pred sviatkom Obetovania Pána, ktorý si v Cirkvi pripomíname ako Deň zasväteného života (2. februára).

„Mám pocit, že cesta človeka za povolaním začína už v momente, keď sa vás spýtajú : „Čím chceš byť, keď budeš veľký/á?“ Preto si ani neuvedomujem, kedy a kde ten začiatok bol. Pravdou je, že mojim plánom a túžbou bola veľká rodina. Chcela som byť mamou a mať veľa detí, o ktoré sa chcem starať. Zlom nastal, keď do našej farnosti prišiel kňaz, ktorý mal tri svoje rodné sestry aj rehoľnými sestrami,“ spomína na svoje začiatky sr. Daniela. Tento kňaz podľa jej slov „nenápadnými krôčikmi“ naznačoval, že existuje aj iná rodina, ktorej sa môže človek venovať.

„Dal mi kontakt na jednu z nich a tak sa mi moja cesta povolania začala ujasňovať. Navštívila som ju v zariadení, kde pracovala a keď som ju sledovala ako sa venuje znevýhodneným deťom, pýtala som sa: „Čo je to za moc, ktorá dokáže zmeniť plány mladej ženy a primäť ju prijať iný plán? Pre koho to dokáže zmeniť?“ Táto výzva bola tak silná, že moje rozhodnutie skúsiť to a hľadať odpoveď bolo okamžité. Dala som výpoveď v práci a nastúpila do dojčenského ústavu, ktorý v tom čase mali sestry dominikánky,“ hovorí sestra Daniela.

Potom vyštudovala a učila v materskej a základnej škole a gymnáziu. „Moje deti rastú s mojim povolaním,“ priznáva. Po rokoch sa vrátila na miesto, kde pôsobila pred bezmála tridsiatimi rokmi a teraz učí deti svojich prvých detí. „Teraz v čase pandémie COVID-19 si hovorím s Ježišom, že konečne máme viac času na seba, ktorý mi veľkodušne dal rodinu sestier dominikánok a celú dominikánsku rodinu a nespočetné množstvo detí,“ usmieva sa.

Odpoveď na Božie pozvanie podľa nej určite nie je jednoduchá. „Keď som povedala svoje rozhodnutie, odísť a zasvätiť svoj život Bohu, svojim rodičom, môj otec povedal: „Ak si myslíš, že to je ísť do kina a keď ťa film prestane baviť, odídeš von, tak si vo veľkom omyle!“ Áno, to nie je ísť do kina. Každé povolanie vyžaduje rozlišovanie a pravdivé a zodpovedné prehodnocovanie. Pravdou je, že vždy, v každom povolaní musí človek rátať so strácaním a obetovaním sa, ale aj obrovským ziskom, šťastím a radosťou,“ odpovedá.

„Na začiatku povolania je tu vášeň, nadšenie a entuziazmus. A to aj musí byť. Veď všetko, čo robíme s nadšením a zápalom, aj keď sa nepodarí, napĺňa nás a skúšame to znova. Potom zamilovanie prerastie v skutočnú lásku, ktorá má všetky tie Pavlovské atribúty – 1 Kor 13, 4-8. Ak ide o skutočnú lásku k tomu, pre koho sme sa rozhodli. Postupom rokov si uvedomujem, že za mojim povolaním však aj teraz stojí veľa ľudí, ktorí ma vždy, keď bolo treba znova povzbudili a poukázali na Ježiša, ktorý sa mi pri povinnostiach a na bočných cestách stratil z dohľadu,“ spomína.

Človek je podľa sr. Daniely slobodný a je to milosť, ak už od detstva cíti nasmerovanie v svojom živote. „Tak to bolo aj s Katarínou Sienskou. Boh je veľkodušný a s povolaním dáva aj milosť poznávať a upevňovať sa v svojej voľbe. Je to neustála práca na vzťahu s Bohom,“ hovorí dominikánka, ktorej trvalo „asi dva roky“, kým pochopila, že „toto je moja voľba a cesta“.

Zvláštny zmysel na to, aby človek počul Božie povolanie podľa sr. Daniely „ani nepotrebuje, ale vnímavosť na dianie v sebe a okolo seba“. „Máme svoje sny, túžby, plány, ktoré chceme realizovať a ak nie sme egoisti, dokážeme ich prispôsobovať tak, aby sme sa s nimi delili s naším okolím a boli mu na osoh. Boh má snami „horúcu linku“, cez ktorú k nám volá prostredníctvom ľudí, prírody, kníh a pod. Len musíme aktivovať zmysly, ktoré máme. Potom sme schopní dať sa na tú cestu s Bohom,“ uviedla.

Aká je cesta budúceho rehoľníka? „Rehoľný život je život v spoločenstve. Ten, kto sa vydá na túto cestu musí rátať s tým, že do jeho života vstúpia iný ľudia, ktorých si nevybral sám. Tak, ako jeho povolal Boh, tak sú tu aj iní, aj keď nie podľa jeho predstáv a tak ako on, nedokonalí. Tiež povinnosti, ktoré spoločenstvo vykonáva sa mu nemusia páčiť. To môže na začiatku človeka zmiasť. Mnohí mladí pri vstupe do rehole sa pýtajú: „A čo budem robiť?“ miesto otázky „Pre koho to chcem robiť?“ Jeho cesta je cesta s Kristom a za Kristom a to je pravda, ktorú si musí ujasniť od začiatku,“ dodala.