Klauzúra a digitálny priestor
Článok bol uverejnený v časopise Zasvätený život 1/23.
Klauzúra patrí k typickým znakom zasväteného života. Jej dejiny sa začínajú písať zároveň s počiatkami mníšskeho hnutia a prvé základy pre cirkevné zákonodarstvo týkajúce sa klauzúry boli položené už na Chalcedónskom koncile (451). Rozvoj nových foriem zasväteného života od čias stredoveku viedol k rozvoju rôznych prístupov ku klauzúre a jej rozmanitým uplatneniam. Prvý pokus zjednotiť a upevniť predpisy ohľadom klauzúry od Bonifáca VIII. (konšt. Periculosa, 1298) a Posvätnej kongregácie pre rehoľníkov z obdobia po Tridentskom koncile si na jednej strane vytýčili vyriešiť rôzne problémy týkajúce sa tejto ustanovizne, ale zároveň boli z dnešného pohľadu v mnohom slepou uličkou vedúcou k nežiaducej a nerealizovateľnej uniformite. Návrat k prameňom zasväteného života, ktorý charakterizoval obdobie od druhej polovice 19. storočia, a následné cirkevné predpisy presunuli bremeno rozlišovania na jednotlivé inštitúty a v Kódexe kánonického práva (1983) sa klauzúre venuje už len jediný kánon (kán. 667). Klauzúra už nie je vnímaná ako konštitutívny prvok zasväteného života, ale ako prostriedok v službe konkrétnej charizmy a povolania ku svätosti.
Klauzúra slúži samote, ktorá je nevyhnutná na rozvoj kontemplácie. Treba tu upozorniť, že kontemplácia nie je vyhradeným privilégiom úzkeho okruhu povolaných osôb, ale normálnym rozvinutím krstnej milosti a súčasťou všeobecného povolania ku svätosti, ako predovšetkým učia karmelitánski učitelia Cirkvi. Rozdelenie na činný a kontemplatívny život, úplne cudzie mníšskemu hnutiu, viac zodpovedá potrebám teologickej systematizácie než praktického rozlišovania v otázkach osobného duchovného rastu. Kontemplácia je možná v akýchkoľvek životných okolnostiach, pretože Boh je prítomný všade a predovšetkým v hĺbke každej duše. Samota a ticho však umožňujú takpovediac „stíšiť“ rušivé vonkajšie prvky, čím uľahčujú modlitbu, ale zároveň prinášajú so sebou nové psychologické a duchovné výzvy. Niektoré formy zasväteného života kladú väčší dôraz na tento aspekt, ale v každom prípade bude samota a ticho vyžadovať rozumnú harmóniu, vyváženie modlitby a práce a (zvlášť v období vstupnej formácie) zodpovedajúce duchovné vedenie. Konkrétne ustanovenia ohľadom klauzúry budú vychádzať z vyšších potrieb, aby tak klauzúra umožnila náležité rozvinutie milosti stavu, dala slobodu pôsobeniu Ducha Svätého a bola nie väzením, ale záhradou zvlažovanou živou vodou z večného prameňa. Rajská záhrada uprostred kláštornej budovy (a klauzúry) je od nepamäti symbolickým obrazom Kristovho pokoja, v ktorom duša nachádza spočinutie a rada sa doň vracia.
Moderná výpočtová technika a internet nabúrali tradičný koncept klauzúry nečakaným spôsobom. Počítače, ktoré sa väčšinou do kláštorov dostali z čisto praktických dôvodov ako lepšie písacie stroje pre niekoľkých bratov a sestry, venujúcich sa administratívnej práci alebo vedeckej činnosti, sú teraz vo vrecku väčšiny zasvätených v miniaturizovanej, no omnoho výkonnejšej podobe. Navyše to už nie sú len nástroje tvorby, ale komunikačné prístroje stavané predovšetkým na spotrebu a kontakt. V klauzúre, aj tej prísne stanovenej, sa tak ocitli okná do sveta, vďaka ktorým môže osoba v klauzúre vidieť a počuť omnoho viac, než mohol človek žijúci vo svete pred 50 rokmi, a zároveň vstupovať do komunikácie, ktorá prebieha úplne osobitným spôsobom, bez obmedzení typických pre bežné fyzické spoločenstvo. Informačné technológie vytvorili akoby nový – digitálny priestor, v čomsi originálny a špecifický a v čomsi prenikajúci ten fyzický. Myslieť si, že tento digitálny priestor môžeme ako zasvätení nechať bokom, je ilúziou. Internet už teraz preniká do všetkých oblastí života vrátane napr. verejnej správy či zdravotníctva, takže vyhnúť sa kontaktu s ním bude postupom času čoraz ťažšie, až nemožné. Digitálny priestor sa navyše už teraz stal priestorom prvého kontaktu – vrátane prvého kontaktu s kresťanskou vierou alebo zasväteným životom.
Ak je klauzúra súčasťou fyzického prostredia zasvätenej osoby, mala by byť aj súčasťou jej digitálneho prostredia. Avšak tu sa paralely končia. Digitálny priestor sa na rozdiel od fyzického dynamicky rozvíja a mení. Snahy nastaviť presné pravidlá, ktoré „vyriešia“ všetky potreby a prípady, sa buď rozpadnú zoči-voči pohyblivej realite, alebo ostanú v rovine príliš vágnych a všeobecných zásad, ktoré horliví nepotrebujú a vlažným nepomôžu. Konkrétne riešenia sú potrebné, ale rovnako bude potrebná ich stála revízia. Hlavný dôraz pritom bude potrebné klásť na zdravú ľudskú a duchovnú formáciu. Blahoslavený Marie-Eugène od Dieťaťa Ježiš, OCD, v úvahe o askéze vo svojom prenikavom traktáte Chcem vidieť Boha píše: „Kult toho, čo je starobylé, a vernosť tradícii, ktoré by ostali bez rozlišovania späté so všetkými prvotnými formami ducha, by predstavovali riziko kryštalizácie tohto ducha do smrteľnej strnulosti a snahou zabrániť prispôsobeniu sa a rozkvetu by spôsobili stratu práve toho, čo chcú tak silno zachovať.“ Snahu predpismi vyregulovať nové skutočnosti musí predčiť snaha o svätosť a pokorné vedomie slabosti, ktoré nám umožní uznať a napraviť chyby v tejto oblasti, ktoré bezpochyby nastanú.
Pasívna klauzúra (zabraňujúca vstup zvonka) v digitálnom priestore nesmie viesť k izolácii, pretože digitálny priestor začne samovoľne vytvárať skreslený obraz o zasvätenom živote. Príkladom sú rozvíjajúce sa systémy umelej inteligencie, ktoré predstavujú po vyhľadávačoch a sociálnych sieťach nový dynamický zdroj informácií, ktorého využívanie bude iba rásť. Tieto systémy využívajú masívny zber informácií z existujúcich dátových zdrojov ako základ pre ďalej podávané informácie. Autor článku sa pri práci s týmito systémami neraz stretol so skreslenými odpoveďami na špecifické cirkevné otázky, ktorých pôvod tkvie v zaostalosti oficiálnych internetových zdrojov v kontraste s efektívnym využívaním internetu zo strany rôznych problematických a niekedy vyslovene voči Cirkvi nepriateľsky nastavených skupín. Navyše misijná úloha Cirkvi je zodpovednosťou každého zasväteného. Aj kontemplatívny inštitút by mal venovať pozornosť svojej prítomnosti v digitálnom priestore, čo je možné alternatívne zabezpečiť aj pomocou zbehlých autorizovaných laikov bez potreby prílišného angažovania zasvätených, ktorým ich poslanie neumožňuje byť na pulze aktuálnych technológií.
Aktívna klauzúra (zabraňujúca opustenie kláštora) vyžaduje ostražitosť, no tiež nemôže viesť k izolácii, ktorá by likvidovala kontakt so súčasným človekom a mohla viesť k sterilite a neschopnosti prijať Ducha, ktorý pôsobí vždy novým a aktuálnym spôsobom. Rovnako nemožno nekriticky a ľahkovážne dovoliť digitálnemu priestoru zabrať príliš veľa pozornosti. Tento priestor je charakterizovaný silným psychologickým pôsobením na vnemy a emócie, ktorému rehoľné prostredie nedokáže konkurovať (a ani by sa nemalo pokúšať). Vhodné hranice a správny spôsob využívania prostriedkov, ktoré priniesol internet, budú neustále vyžadovať rozlišovanie. V tomto smere sa možno s istotou odvolať na známe kritérium „po ovocí ich poznáte“. Pre predstaveného bude potrebná dvojaká trpezlivosť – neuchyľovať sa prirýchlo k povrchným rozhodnutiam, ktoré skoro stratia aktuálnosť či povedú k nepatričnej strnulosti, a rovnako neváhať opätovne a znova prehodnocovať aktuálne podmienky, viesť diskusiu vo vnútri spoločenstva a rozlišovanie na komunitnej úrovni v duchu slobody, ktorá neuhasí ducha inštitútu, ale umožní aj novým technológiám byť prostriedkom na rozvoj človeka a oslavu Boha.
Tento príspevok je len veľmi povrchným pohľadom na mimoriadne širokú problematiku. Téma by si zasluhovala širší historický vhľad a hlbšiu analýzu fenoménu klauzúry v rozličných formách zasväteného života, na ktoré tu niet priestoru. Vzhľadom na súvis klauzúry a digitálneho priestoru môže byť tento príspevok len podnetom do diskusie, ktorá zatiaľ prebieha iba veľmi obmedzene, no je mimoriadne aktuálna a potrebná a vyžaduje zapojenie odborníkov z oblasti informačných technológií a priemyslu, psychológie a sociológie.
Michal Mária Kukuča, OSB
Foto: Františka Čačková, OSF
Celý časopis Zasvätený život v pdf nájdete v našom archíve.