Aké miesto má žena v živote kňaza, ktorý sa pre nebeské kráľovstvo rozhodol zrieknuť tohto vzťahu? Nebude kňaz bez ženy čudák?
Známa klariska, sr. Briege McKenna, ktorá sa spolu s lazaristom P. Kevinom Scallonom venuje duchovným cvičeniam pre kňazov, rozpráva nasledujúcu príhodu: „Raz som mala prednášku o kňazskom celibáte. Bolo na nej množstvo kňazov. Po jej skončení ma vyhľadal jeden asi 80-ročný kňaz. Hovorí mi: ‚Sestra, povedzte mi, ako sa dá naučiť milovať ľudí?‘ Udivená som čakala, čo povie ďalej. ‚Viete, keď som bol kedysi dávno v seminári a približoval sa deň mojej vysviacky, kedy som mal zložiť svoj celoživotný sľub celibátu, urobil som si pevné rozhodnutie, že tento sľub zoberiem úplne vážne a že ho nikdy neporuším. Rozhodol som sa preto, že sa budem vyhýbať všetkému, čo by ma mohlo čo len v náznakoch od tohto sľubu odviesť. Ohradil som sa múrom a nepripustil som blízko k sebe nikoho. Dnes na sklonku života musím konštatovať, že môj sľub celibátu som síce nikdy neporušil, že som čistý ako ľalia. No na druhej strane, nemilujem nikoho. Moje srdce je tvrdé, izolované, bez lásky!‘ Bola som v šoku. Celibát, ktorý mal tomuto kňazovi pomôcť milovať namiesto jednej ženy všetkých ľudí, nakoniec pre neho skočil tak, že nemiloval nikoho!“
Aké miesto potom teda má žena v živote kňaza, ktorý sa pre nebeské kráľovstvo rozhodol zrieknuť tohto vzťahu? Nie je jedinou cestou príbeh kňaza spomenutého v úvode? Nekončia v skutočnosti kňazi, ktorí chcú verne zachovať svoj celibát do bodky, ako čudáci?
Kňaz, ktorý svoj celibát zoberie správne, ako čudák nemôže skončiť. On vie, že istých vecí sa zriekol, a teda snaží sa tomuto svojmu rozhodnutiu byť verný. No zároveň vie, že nie je možné žiť bez úprimných a hlbokých vzťahov, že sa nedá žiť bez priateľstiev. Vzťahy pre kňaza budú mať rôzne podoby, tak ako u každého človeka: budú tam vzťahy plytšie i hlbšie, budú tam známi, kamaráti i priatelia. Tých, posledných, priateľov nebude veľa. Priateľstvo je totiž vzťah akejsi vzájomnosti. Ktosi ho definoval takto: „Je to vzťah, v ktorom môžeš byť sám sebou pred druhým človekom. Ten vie o tebe všetko, a napriek tomu (alebo práve preto) ťa prijíma!“ Samozrejme, nie tak, že bude prehliadať tvoje neresti. Priateľ ťa na ne vie upozorniť, a tak je v podstate tvojím sprievodcom na ceste ľudského a duchovného rastu!
Priateľstvo je krásna vec, no môže byť i nebezpečné. Takmer vždy v sebe nesie potenciál, že môže prerásť do túžby zbližovať sa až fyzicky. Medzi dvoma mužmi a dvoma ženami to, ak sú zdraví, nehrozí. No hrozí to medzi mužom a ženou. Keď sa jedná o dvoch slobodných, presne toto je cesta k ich láske a potom k manželstvu. No čo ak sú to ľudia so záväzkami? Napríklad kňaz a slobodná, alebo kňaz a rehoľná sestra, alebo kňaz a vydatá, alebo vo všeobecnosti vydatá a ženatý alebo naopak? Je možný tzv. výlučný vzťah medzi ľuďmi tohto typu? Osobne som presvedčený, že nie je. Bolo by absurdum, aby ženatý z jedného manželstva sa pravidelne stretával na úrovni jeden-jedna s vydatou z iného manželstva alebo naopak. A to isté platí o kňazovi a žene, či už vydatej alebo slobodnej. Sú pre to najmenej dva dôvody:
Srdce sa rozdeliť nedá. Buď patrí naplno tomu, pre koho (alebo pre čo) sme sa rozhodli, alebo patrí tomuto človeku, s ktorým sa práve teraz stretávam.
Druhý dôvod je podceňovanie svojej prirodzenosti: Všetky veci v našom živote majú túžbu rásť a prehlbovať sa. Čo očakávam od ženy, s ktorou sa stretávam? Od vzťahu s ňou? To, že bude mojou duchovnou vodkyňou? To ale nie je rovný vzťah. To, že budeme rovní a budeme si navzájom duchovnými sprievodcami? To je naivita. Takýto vzťah medzi normálnymi ľuďmi opačných pohlaví vždy prerastie do lásky, a teda do zrady pôvodného záväzku.
Niektorí argumentujú tým, že jestvovali svätci, ktorí mali hlboký vzťah s človekom opačného pohlavia: sv. František Assiský a sv. Klára, sv. František Saleský a sv. Františka de Chantal a teda že to je možné. Nevieme, ako tieto priateľstvá presne vyzerali, no sotva to bolo to, čo si my dnes pod výlučnými priateľstvami medzi mužom a ženou predstavujeme: trávenie času spolu v zmysle kvalitatívnom a kvantitatívnom, kompletné vzájomné otváranie si svojich vnútier, a hlavne výlučnosť, t. j. vzťah jedného muža a jednej ženy.
Nie je teda vzťah medzi kňazom a jednou ženou možný? Aj áno, aj nie. Kňaz by mal v prvom rade byť verný svojmu záväzku. Ďalej by mal hľadať to, pre čo tento záväzok urobil: lásku a dávanie sa ľuďom, ktorí sú mu zverení. Samozrejme má nárok i na svoju „Betániu“, ako to vidíme u Ježiša, ktorý rád a často navštevoval svojich troch priateľov: Lazára, Martu a Máriu. No tieto jeho priateľstvá, aj keď budú úprimné, vzájomné, rovné, hlboké, by nemali byť výlučné: jeden-jedna. Mali by to byť vzťahy v rámci síce úzkeho kruhu, ale predsa stále kruhu. Tento kruh priateľov je pre neho bezpečným zrkadlom, ktoré mu jasne zapíska na poplach, keď sa vzťah s niektorou jeho členkou vymkne kontrole.
Milan Bubák