Kniha o tom, ako komunisti likvidovali rehole
A ako to nevyšlo. Lebo aj jedna svieca stačí
Tento článok publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva / Postoj.
O knihe Ivany Hečkovej, za ktorou stojí redakcia Aktuality.sk, má zmysel čosi povedať. A nielen pre ten pekný názov.
Vyšla teda nová kniha o príbehoch rehoľníčok, ktoré po akcii R vzdorovali totalite. Ide predovšetkým o dve sestry, ktoré prešli rôznymi internačnými tábormi, textilkami, ústavmi a dožili sa aj slobodných čias.
Na tej knihe je viacero vecí pozoruhodných.
Napríklad: Knihu vydala spoločnosť Ringier, s ktorou sa práve náboženské témy veľmi nespájajú. Ale je fakt, že Aktuality.sk sa téme nazvanej Komunisti proti cirkvi systematicky venujú od roku 2019 a novinársky ju poctivo spracúvajú z rozličných uhlov pohľadu. Prinášajú svedectvá, historické dokumenty, reportáže, archívne fotografie. Je to naozaj dobrá práca, ktorá vyústila v knihu.
Zaujímavé je, že príbehy rehoľníčok napísala mladá autorka, ktorá sa narodila po páde komunizmu, má teda pohľad nezaťažený vlastnými skúsenosťami s totalitou. A navyše sa hlási otvorene k tomu, že je „bez skúsenosti hlbokej viery“.
Vďaka tomu kniha neodradí ani tých, ktorí sú neveriaci a v príbehoch rehoľných sestier chcú vidieť iba veľa odhodlania, vzdoru, ale už ich až tak nezaujíma, kde sa tá sila rehoľníčok brala a na čom ich odolnosť bola založená.
Ale neberiem to ako chybu. Je to jednoducho napísané tak, aby to zaujalo aj ľudí, ktorí nerozumejú životu s vierou a už vôbec nie životu v reholi, ale chcú si prečítať o statočných ženách, ktoré vzdorovali komunistickej totalite v rehoľných rúchach.
Autorka prejavila dobrý novinársky inštinkt, keď sa neuspokojila len so svedectvom sestier.
Hlavné hrdinky knihy sestra Natália aj sestra Viannea sa dožili aj pádu komunizmu, teda idey, ktorá neprežila ani ich. Bola oveľa slabšia, ako sa javila v septembri 1950, keď komunisti vyháňali sestričky z ich kláštorov a rehoľných domov a boli sebavedome presvedčení, že o pár rokov sa s touto záležitosťou vyrovnajú. Reholí viac nebude a sestričky im napokon budú aj vďačné, že ich zbavili rehoľného rúcha, sľubov a poslali do civilného života.
Autorka možno celkom nerozumie tomu, aké je nastavenie veriaceho človeka, čo mu dáva nádej aj v hrozných okolnostiach, ale už len tým, že zaznamenáva spomienky dvoch slovenských uršulínok, sestry Natálie a sestry Vianney, hovorí veľa o tom, ako tieto ženy dokázali statočne, odhodlane a často aj radostne niesť svoj kríž v časoch socializmu.
Tie ženy, šikanované obhrublými funkcionármi a policajtmi, boli napokon oveľa statočnejšie ako mnohí iní, ktorí potom tvrdili, že sa vzdorovať ani nedalo, že jedinou cestou bolo prispôsobiť sa a nevystrkovať príliš hlavu.
Autorka urobila skvelú reportážnu robotu, keď v charitnom ústave našla dve uršulínky, ktoré si napriek vysokému veku vedeli živo spomínať na to, čo prežili. A prejavila dobrý novinársky inštinkt, keď sa neuspokojila len so svedectvom sestier, akokoľvek zaujímavým a presným, ale vybrala sa aj na miesta, na ktorých sestry po svojom vysídlení zo svojich rehoľných domov (Trnava, Batizovce) pobývali. Rozprávala sa s ľuďmi, ktorí si na sestričky pamätali. Oslovila historikov, ktorí dodali veciam kontext.
Kniha podrobne ukazuje, ako kruto sa moc k sestričkám správala, ale napokon ukazuje aj jej bezradnosť, keďže nebola pripravená na silu a odpor týchto žien. Pritom ich vzdor vyzeral aj tak, že bez reptania prijali všetky nedôstojné ubytovne, internáty, ťažkú robotu, izoláciu, šikanovanie. Ale inak ostali pri tom svojom.
Pokojne prijali aj to, že ženy zväčša s dobrým vzdelaním (sestra Viannea vyštudovala fyziku a matematiku, setra Natália učiteľský ústav), ktoré pracovali v školách či v zdravotníckych zariadeniach, zrazu pracovali na poliach, neskôr v textilkách v českom pohraničí, ale napokon im komunisti zverili starostlivosť o postihnuté dievčatá. Sestra Viannea bola dokonca riaditeľkou ústavu a z ústavu sociálnych služieb v Černíkoviciach urobila aj miesto, kde sa tajne pripravovali na svoje sľuby nové sestry.
Historické pasáže knihy pôsobia tak wikipédovsky a nadbytočne.
Najsilnejšie pasáže knihy sú tie, ktoré ukazujú, ako sa ženy dokázali prispôsobiť a vybudovať si svoj provizórny rehoľný domov v každých podmienkach. Boli to nielen duchovne založené bytosti, ale aj praktické ženy, ktoré dokázali vybudovať si provizórne kaplnky, viesť ďalej prípravu noviciek na dočasné aj trvalé sľuby, zriadiť si krajčírske dielne, gazdovstvá, pestovať zeleninu, ale aj nadväzovať väzby s miestnymi ľuďmi či doplniť si vzdelanie, aby sa dokázali profesionálne starať o postihnuté dievčatá.
Z toho svedectva – napriek všetkým príkoriam – ide radosť. Napriek všetkému.
Vzácne sú aj historické fotografie, ktorých je v knihe naozaj veľa, škoda len, že kniha nevyšla v kvalitnejšej tlači, aby tie fotky boli na prezeranie komfortnejšie.
No kniha má aj svoje nedokonalosti. Autorka sa rozhodla, že sa nesústredí len na samotné sestry, ale bude v skratke opisovať aj vývoj v spoločnosti, takže ponúka aj historické pasáže. No tie pôsobia tak wikipédovsky, napríklad keď nám autorka v skratke vysvetľuje, čo to bola Charta 77 alebo ako fungovala normalizácia.
Niektoré jej konštatovania sú aj diskutabilné či príliš zjednodušujúce. Napríklad hneď na začiatku napíše: „Laická verejnosť, sčasti ovplyvnená predsudkami a mýtmi, sčasti sklamaná trpkou skúsenosťou druhej svetovej vojny, začínala aj pod vplyvom komunistickej propagandy považovať ženy v habitoch za relikt. Neuvedomovala si, že do rádov vstupujú po rokoch sebapoznávania, duchovných cvičení, štúdia teológie, filozofie a histórie.“
Obávam sa, že toto je už príliš veľké zovšeobecnenie na to, ako slovenská „laická“ verejnosť prijímala rušenie reholí.
No a je tu ešte jeden problém. Toto už nie je novinárska reportáž, ktorú si človek prečíta na webe. Je to text vytlačený, zalomený, doplnený fotografiami a žiadal by si už aj literárnejší jazyk.
Autorke chýba prosto krajší jazyk.
Aj po tom, čo na Slovensku vo veľkom vychádzajú vďaka vydavateľstvu Absynt literárne reportáže, už aj slovenský čitateľ vie, čo môže od tohto žánru očakávať. Nielen zaujímavú tému a informácie, ale aj literárny zážitok, keď máte z čítania, hoci aj ťažkých príbehov, jednoducho umelecký pôžitok. Lebo autor sa dostane nad takú tú bežnú novinársku produkciu a už je to vlastne literatúra.
Autorka mala tieto ambície, ale celkom to zas nevyšlo.
Jeden príklad takej vety, ktorá vám prezrádza limity tohto písania: „Protesty a námietky síce nezmenili verdikt o vysťahovaní, no ukázali, že aj naoko nekonfliktné ženy v habitoch majú zúbky a drápy.“
Autorke chýba prosto krajší jazyk, ktorý by uspokojil aj čitateľa zvyknutého napríklad na tie dobre sa čítajúce poľské reportáže. Aj na Slovensku už máme autorov, ktorí posunuli novinársky štýl na vyššiu úroveň a urobili z reportáže literatúru. Pritom tie príbehy rehoľníčok mali v sebe tento potenciál. Aj preto sa občas človek musí prinútiť, aby stránky nepreskakoval, najmä keď sa príbeh rehoľníčok stráca v historických exkurzoch.
Navyše je tu teraz na trhu strhujúca kniha Kateřiny Tučkovej Bílá Voda, ktorý vo fiktívnom príbehu používa dokumenty a reálie z internácie rehoľníčok v Bílej Vode. Ale to je asi aj nefér porovnávať. Predsa len sú to iné ambície, iné projekty.
Ale za to, že autorka Ivana Hečková našla tieto dve ženy uršulínky, vypočula ich, novinársky poctivo doplnila informácie a spracovala tie príbehy, jej patrí jednoznačne uznanie.
Eva Čobejová / Postoj.sk