Komentár k biblickým čítaniam – Dvadsiata siedma nedeľa v cezročnom období „A“
1. čítanie: Iz 5,1-7
Obsahom prvého čítania je podobenstvo o vinici a jej hospodárovi. Tento obraz vinice ako symbolu vyvoleného Božieho ľudu, bol v Izraeli dostatočne známy. Prorok Izaiáš, ktorý je autorom tohto podobenstva, žil vyše 700 rokov pred Kristom a za celý ten čas si Izrael zvykol na tento obraz vinice, pretože sa stal známym v jeho duchovných dejinách. Keď potom Ježiš hovoril o vinici, tak predovšetkým židovskí vodcovia ľahko pochopili, že je reč aj o vyvolenom národe.
V Izaiášovom podobenstve je zvýraznená úprimná a dôsledná starostlivosť hospodára o jeho vinicu. Hospodár sa s trpkosťou pýta, čo ešte mal urobiť, a neurobil… Prečo mu vinica namiesto hrozna urodila plánky? Hospodár urobil všetko, nič nezanedbal, ale ani to nepomohlo… Znechutený hospodár sa nakoniec rozhodol skoncovať s vinicou a nechať ju napospas, ba premeniť ju na púšť.
Takáto bola formácia Božieho ľudu Starého zákona. Národ si je sám zodpovedný za svoju devastáciu, ale Boh ho ani v tejto situácii neopúšťa úplne.
2. čítanie: Flp 4,6-9
List Filipanom, z ktorého je dnešný úryvok, podáva dojímavé obsahy o pokoji, svornosti a dôvere v Boha a o iných čnostiach, ktoré Pavol odporúča kresťanom vo Filipách. Zoznam odporúčaných čností zakončuje poukázaním na svoj vlastný príklad. Filipania majú uskutočňovať kresťanský život tak, ako ho videli na Pavlovom živote.
Pavol radí Filipanom, aby neboli o nič ustarostení. Ozdobou mentality svätcov bolo vždy to, že boli úprimne odovzdaní do Božích rúk, teda Pavlovo odporúčanie naplnili znamenitým spôsobom. Táto odovzdanosť je pre kresťanov zároveň aj prameňom slobody a radostného plnenia vlastného poslania vo svete. Pavol tomu dobre rozumel, preto pokračoval v téme zmienkou o Božom pokoji, ktorý prevyšuje každú chápavosť… Od človeka sa žiada len robiť dobro, mravne a spravodlivo.
Evanjelium: Mt 21,33-43
Už z prvého čítania z Izaiášovho proroctva môžeme vedieť, ako bol obraz vinice v izraelskom národe, resp. náboženstve chápaný. Keď Ježiš použil tento obraz, židia ihneď spoznali, že je reč o nich. Aj evanjelista Matúš to presne vedel, a dokonca vo svojom podobenstve použil aj niektoré prvky, ktoré sa priamo vyskytovali v Iz 5 (vinica, ohrada, lis…), aby tak s väčšou zrejmosťou poslucháč alebo čitateľ poznal, o kom je reč. Vo vyslaných sluhoch treba vidieť prorokov a vo vlastnom synovi zas Ježiša Krista, Božieho Syna.
Vinohradníci však vďaka serióznosti a dôvere zo strany vlastníka postupne nadobudli dojem, že nie sú nájomcovia, ale vlastníci vinice. Napokon odmietli odovzdať úrodu vlastníkovi vinice. Vo svojom rebelantskom postoji sú veľmi agresívni: vyslaných sluhov pochytali, zbili, niektorých zabili… ba trúfli si aj na vlastného syna a zabili ho… Takto Ježiš obdivuhodne rozvinul Izaiášovo podobenstvo a navyše, predpovedal aj svoj vlastný údel, ktorý ho v tej chvíli ešte len čakal. Hlavným posolstvom je však výstraha náboženským vodcom Izraela, že nebudú viac na čele Božieho ľudu, ale Božie kráľovstvo bude darované iným, teda apoštolom a ich nástupcom. Krásne je do tohto kontextu zakomponovaný výklad Žalmu 118,22-23.
Podobenstvo o vinohradníkoch je nám všetkým výzvou, aby sme sa vystríhali pred vlastníckymi postojmi v tom, čo nám bolo od Boha zverené. Čo máš, čo si nedostal? (1Kor 4,7). Pravé šťastie nadobudneme iba v postoji služby a vďačnosti voči Bohu.
Mons. Anton Tyrol
Publikované v spolupráci s Katolíckym biblickým dielom na Slovensku.