Lectio Divina IV.: Stretnutie so Slovom v svadobnej komnate svojho srdca
V spolupráci s vydavateľstvom Misionár sme sa rozhodli publikovať na webe Zasvätený život texty pripravené sestrou Helenou Dudovou z Rehole Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristky), ktoré boli zverejnené v Roku Božieho Slova v časopise Misionár. Liturgické obdobia či mesiace v roku nebudú síce sedieť, no texty cielene nechávame v pôvodine, keďže na seba príspevky nadväzujú.
„Aj v tomto roku nám Pán poskytuje príhodný čas na to, aby sme sa pripravili sláviť, s obnoveným srdcom, veľké tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania, ktoré je základom kresťanského života tak jednotlivca, ako aj spoločenstva. K tomuto tajomstvu sa musíme neustále vracať, mysľou i srdcom. Ono v nás totiž neprestáva rásť do tej miery, do akej sa necháme zachytiť jeho duchovnou dynamikou a priľneme k nemu svojou slobodnou a veľkodušnou odpoveďou. Radosť kresťana vyviera z počutia a prijatia radostnej zvesti o Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní – kerygmy. Tá zahŕňa tajomstvo lásky, ktorá ,je taká reálna, taká skutočná, taká konkrétna, že nám ponúka vzťah, plný úprimného a plodného dialógu‘.“ (pápež František, Christus vivit, 117).
Naše liturgické texty na začiatku svätej Štyridsiatnice (Veľkého pôstu) vyžarujú radosť, ponúkajú nám možnosť budovania vzťahu, plného a úprimného dialógu, povzbudenie k duchovnému úsiliu, ktoré nie je samoúčelné, ale vedie k novému životu, k novej jari – nielen navonok, v prírode, ale predovšetkým k sviežosti, prebudeniu, prehĺbeniu nového, Božieho života v našom vnútri. Takýmto radostným akordom zaznieva i stichira večierne z 1. týždňa pôstu: „S radosťou začnime pôstny čas. Pripravme sa k duchovnému úsiliu, očisťme si dušu, očisťme si telo. A ako sa zriekame jedla, zrieknime sa aj každej vášne. Nasycujme ducha dobrými skutkami, v ktorých nech vládne láska, aby sme, plní duchovnej radosti, mali účasť na Kristovom utrpení i jeho svätej Pasche.“ Ide o veľmi reálny obraz pôstu, ktorý hovorí o námahe, úsilí, vytrvalosti, ale aj o tom, čo bude nasledovať. Nekončí sa to totiž na kríži alebo v hrobe. Všetko, čo súvisí nielen s časom Veľkého pôstu, ale i s naším každodenným životom, je pritom vždy prežiarené svetlom, nádejou, životom, prítomnosťou Vzkrieseného Krista.
Cirkev nám v čase Veľkého pôstu, zvlášť počas večierne a 6. hodinky, hojne prestiera stôl Božieho slova (starozákonné čítania), aby sme sa ním posilnili, očistili, povzbudili, uzdravili, konfrontovali, pripravili na stretnutie s ním v eucharistii, prebudili túžbu po Ženíchovi duše. Sme tak pozvaní na púť do svojho vnútra, do hĺbky Božej lásky, milosrdenstva. Sme volaní k tomu, aby sme dovolili Slovu zostúpiť do „hlbín zeme nášho srdca“ a „uhniezdiť sa tam“ ako novému životu, aby sa v nás zakorenilo. Aby ale zrnko mohlo vydať úrodu, musí najprv odumrieť. Podobne aj my musíme zostúpiť do seba (svojho vnútra), prijať svoje temnoty, uvidieť smrť, ktorú v nás spôsobuje hriech, istým spôsobom prijať, prežiť „vlastnú vnútornú smrť“, vlastný hrob a s Božou milosťou vydržať tú vnútornú bolesť, napätie z klíčenia nového života, ku ktorému nás pozýva to Slovo.
Pre takúto cestu sa však rozhoduje iba málo duší, ako sa s bolesťou zveruje Ježišovi blahoslavená Mária Celesta: „Láska moja, je len veľmi málo duší, ktoré ťa skutočne nasledujú a napodobňujú. Je málo tých, čo skutočne kráčajú v tvojich šľapajach a nežijú podľa svojich zmyslov. Je málo tých, čo si volia kríž a nie duchovné útechy; poníženosť a nie márnosti a vlastnú slávu.“
Toto skutočné, pravdivé nasledovanie a pripodobňovanie sa Ženíchovi duše nás tak vedie k zostúpenie do nášho vnútra. Práve to je tá svadobná komnata, kde sa Ženích odovzdáva duši, teda každému, kto má odvahu nechať sa zviesť jeho láskou (porov. Jer 20, 7). Zavŕšenie tohto pôstneho vnútorného procesu nádherne vyjadruje stichira Paschy: „… lebo z hrobu svojho dnes ako zo svadobnej komnaty vyšiel Kristus…“ V inej sa zas píše: „Veď si videl Krista Kráľa ako Ženícha vystúpiť z hrobu…“ Blahoslavená Mária Celesta v 43. meditácii na pôstne obdobie hovorí: „Duša sa začína podobať na svojho nebeského Ženícha vtedy, keď sa zjednocuje s ukrižovaným Bohom – Človekom. Vtedy sa odohráva jej znovuzrodenie. Takto dostáva účasť na večnom Božom plodení lásky… Deje sa to pôsobením Ducha Svätého…, ktorý je životom svätých.“ Aj my tak spolu s ním vyjdeme znovuzrodení, premenení z toho, čo je naším hrobom, smrťou, otroctvom. Veď ako hovorí básnik: „Čo má strom v kvete, žije z toho, čo má pod zemou.“ (Francisco Luis Bernárdez). Krása Milovanej (duše) je teda „zapríčinená“ krásou Ženícha. Krásne to vyjadril svätý Augustín: „Aká je táto láska, ktorá robí krásnou milujúcu dušu: Boh, ktorý je vždy krásny, ktorý nikdy nestráca svoju krásu, ktorý sa nikdy nemení. Miloval nás prvý; on, ktorý je vždy krásny. A akí sme boli my, ak nie škaredí a neforemní? Ale on nás nemiloval preto, aby nás ponechal našej ošklivosti, ale aby nás zmenil, aby sme sa zo škaredých stali krásnymi. Ako sa teda stať krásnym? Treba milovať toho, ktorý je nekonečne krásny. Čím viac narastie tvoja láska, tým väčšia bude aj tvoja krása.“
Preto sa „v tejto príhodnej dobe… nechajme viesť ako Izrael na púšti (porov. Oz 2, 16), aby sme mohli napokon začuť hlas nášho Ženícha a hlbšie a ochotnejšie ho nechali v nás rezonovať. O čo viac sa dáme viesť jeho Slovom, o to skôr budeme môcť zakúsiť jeho nezaslúžené milosrdenstvo voči nám.“ (pápež František).
V tejto láskyplnej bdelosti, v zachytávaní a rozlišovaní hlasu Ženícha duše, nám môže pomôcť dynamika božieho čítania – „lectio divina“, ktorá je rozložená na celý deň. Veď „Božie slovo je zrno, my sme pôdou, do ktorej padá Slovo, a každodennosť, do ktorej sme ponorení, je nevyhnutným prostredím pre jeho vzrast“ (o. Krzysztof Wons). Túto dynamiku „lectio divina“ môžeme – podľa o. Wonsa – predstaviť v jednoduchosti:
1. Lectio (čítanie)
Najvhodnejšie je večer predchádzajúceho dňa.
Pozorne a s vierou čítajme svätý text, akoby ho Duch Svätý diktoval nám. Božie slovo, ktoré bolo napísané, je totiž stále tým istým slovom, ktoré má byť počuté a prijaté celou našou bytosťou.
Nájdime si miesto, ktoré nám pomôže vnútorne i navonok sa stíšiť. Vybraný text Božieho slova pritom čítajme pomaly a polohlasne. Takéto čítanie totiž zapája do lektúry celé telo a pomáha pri zapamätávaní si.
Snažme sa čítať text celou svojou bytosťou – celou mysľou, srdcom a vôľou.
Pobozkajme – s láskou a úctou – Sväté písmo.
2. Meditatio (rozjímanie, meditácia)
Konajme ráno.
Snažme sa pochopiť hĺbku textu. Položme si otázku: „Čo nám Boh hovorí?“ Meditácia je vlastne postupné uvádzanie do tajomstva Slova: usilovné sústredenie našej mysle a hľadanie ukrytej pravdy. Koncentrujme sa na Slovo, nie na seba. Bohatstvo Slova nám pomôže spoznávať i pochopiť samých seba. Priľnime k novému Slovu, ktoré nás udivuje alebo znepokojuje. Opakujme si ho a rozmýšľajme nad ním. Ako Panna Mária zachovávajme Slovo v srdci a čakajme na svetlo i dar porozumenia Slovu.
Začnime čítať tichým hlasom.
Opakujme si slovo (alebo vetu), ktoré upútalo našu pozornosť – sýťme sa ním.
Hľadajme vysvetlenie Písma skrze Písmo, teda spojme slovo alebo vetu s nejakým iným slovom alebo vetou z Písma, ktoré nám niečo pripomína.
Vypíšme si slová, ktoré nás dnes najviac oslovili. Umiestnime ich na viditeľnom mieste ako „drahocenný poklad dňa“.
3. Oratio (modlitba – reakcia srdca)
Konajme počas dňa.
Teraz my hovorme k Bohu. Otvorme pred ním svoje srdce. Hovorme mu o tom, čo momentálne prežívame, ako reakciu na Slovo. Modlime sa jednoducho, spontánne – ovocím „lectio“ a „meditatio“. Dovoľme Bohu zostúpiť do nášho srdca a rozprávajme sa s ním v našom vlastnom srdci. Započúvajme sa do pohnútok vlastného srdca. Pred Bohom ich vyjadrujme úprimne: zvelebujme ho, ďakujme mu a prosme ho.
Zvelebujme Boha a ďakujme mu za to, kým je v našom živote.
Pripomeňme si, čo už Boh vykonal v našom živote.
Úpenlivo ho prosme, volajme, predložme mu naše utrpenie.
Takto sa môžeme modliť v každej chvíli, vo vyhradenom čase, počas eucharistie a liturgie slova, počas ruženca…
4. Contemplatio (kontemplácia)
Konajme počas dňa a večer.
Zotrvávajme pred Bohom celou svojou bytosťou. Modlime sa prítomnosťou. Zotrvávajme pri Bohu.
Kontemplácia je časom vzdychania Ducha, ktoré je ťažko vyjadriť slovami – je to nasýtenie sa v Bohu, rozhovor srdca so srdcom, je to hodina navštívenia Slova.
Snažme sa mlčať a ostávať v nehybnosti, v sústredení.
Otvorme sa milosti kontemplácie, teda buďme s Bohom tam, kde je on.
Zotrvávajme v skúsenosti očakávania a upriamenia pohľadu naňho. Najdôležitejšie je pritom zostať s ním v hlbokej jednote.
Snažme sa pozerať na seba, na iných, na udalosti jeho očami, aby všetko prenikla jeho milosť. Keď začneme vnímať udalosti z Božej perspektívy, potom okúsime pokoj.
Vyprosujme si teda navzájom milosť, aby bol tento veľkonočný čas pre nás všetkých osobným, láskyplným stretnutím so Ženíchom duše v svadobnej komnate nášho srdca. Nech nám Boh udelí milosť, aby sme znovuzrodení, premenení vystupovali zo svadobnej komnaty nášho srdca – otvoreného hrobu – po boku nášho Ženícha duše – vzkrieseného Pána. Christos voskrese!
Helena Dudová, OSsR
Časopis Misionár 04/2020
Foto: Carolyn/Unsplash
Predchádzajúce príspevky nájdete TU.