Máme strach zo slobody / Rozhovor pápeža Františka so slovenskými jezuitmi
Na tomto mieste vám prinášame exkluzívny materiál, ktorý vznikol zo stretnutia pápeža Františka počas jeho návštevy Slovenska (12. 9.–15. 9. 2021), keď osobne inicioval aj stretnutie s komunitou slovenských jezuitov. Konalo sa na pôde Apoštolskej nunciatúry v Bratislave. Jeho účastník, páter Antonio Spadaro SJ, pripravil osobitný záznam z podujatia pre talianske periodikum La Civiltá Cattolica a pre časopis Viera a život.
Bratislava, nedeľa 12. septembra, 17:30 hod. Práve sa na nunciatúre skončilo stretnutie pápeža Františka s predstaviteľmi Ekumenickej rady cirkví. V tejto chvíli treba nanovo usporiadať stoličky a svoje miesta v sále už zaujíma päťdesiattri slovenských jezuitov. Vstupuje František a pozdravuje: „Dobrý večer a vitajte! Ďakujem vám, že ste prišli. Nevedel som, že na Slovensku je toľko jezuitov. Zdá sa, že táto ‚pliaga‘ sa šíri všade.“ Všetci sa zasmejú. František pobáda prítomných, aby mu kládli otázky. A znovu ich rozosmeje poznámkou, že sa „necíti na to, aby rečnil pred jezuitmi“.
Páter provinciál adresoval pápežovi krátky pozdrav: „Otče, chcem vám zo srdca poďakovať za pozvanie, ktoré nás veľmi prekvapilo. Je to povzbudenie pre náš komunitný život a pre pastoráciu. Na Slovensku je toľko jezuitov. Chcem vás uistiť, že Spoločnosť túži byť k dispozícii vám a potrebám Cirkvi.“
Pápež odpovedá poznámkou: „Ďakujem. Nápad pozývať počas apoštolských ciest jezuitov mal páter Spadaro, pretože on tak získa materiál na článok do časopisu „La Civiltà Cattolica“, v ktorom vždy uverejňuje tieto rozhovory.“ A pokračuje: „Čakám teda na otázky. Som pripravený ako brankár v bráne. Strieľajte.“
l Jeden z jezuitov začne: „Ako sa máte?“
m Ešte som nažive. Aj keď niektorí by chceli, aby som už bol mŕtvy. Dokonca viem, že boli stretnutia prelátov, ktorí si mysleli, že pápež je na tom zdravotne horšie, ako bolo povedané. Chystali konkláve. Trpezlivosť! Vďaka Bohu, mám sa dobre. Bol som na operácii, hoci som na ňu najprv nechcel ísť. Ale jeden ošetrovateľ ma presvedčil. Ošetrovatelia vedia často posúdiť situáciu lepšie ako lekári, pretože sú v priamom kontakte s pacientmi.
l Jezuita, ktorý pätnásť rokov pracoval vo Vatikánskom rozhlase, sa spýtal, čo by malo jezuitom pri ich pastoračnej práci na Slovensku najviac ležať na srdci.
Vždy mi prichádza na um slovo „blízkosť“.
Blízkosť Bohu, predovšetkým neopúšťajte modlitbu! Pravú modlitbu, modlitbu srdca, ktorá nie je formálna, ale ktorá sa dotýka srdca. Modlitbu, ktorá je zápasom s Bohom, ktorá pozná púšť, kde niet nijakých emócií. Blízkosť Bohu: on na nás vždy čaká. Sme v pokušení povedať: Nemôžem sa modliť, lebo som zavalený prácou. Aj Boh má veľa práce, totiž, keď stojí vedľa teba a očakáva ťa.
Potom vzájomná blízkosť medzi vami, bratská láska, prostá láska medzi jezuitmi, ktorá je veľmi jemná, dobročinná, ale aj strohá: láska mužov. Veľmi zaťažko mi padne, keď vidím, ako sa vy alebo iní kňazi neviete vystáť. Brzdí to, bráni to napredovať. Takéto problémy boli v Spoločnosti od počiatku. Len si spomeňte, akú trpezlivosť musel mať svätý Ignác so Šimonom Rodriguezom. Je ťažké vytvárať komunitu, ale vaša vzájomná blízkosť je naozaj dôležitá.
Po tretie: blízkosť biskupovi. Áno, sú biskupi, ktorí nás nemajú radi, veru, je to pravda. No nech nijaký jezuita neohovára biskupa! Ak si nejaký jezuita myslí niečo iné ako biskup a má odvahu, nech ide za biskupom a nech mu povie, čo si myslí. A keď hovorím za biskupom, myslím tým aj za pápežom.
Po štvrté: blízkosť Božiemu ľudu. Máte byť takí, ako nám povedal Pavol VI. 3. decembra 1974: Na križovatkách ciest, na križovatkách ideí, tam sú jezuiti. Pozorne si prečítajte a premeditujte prejav Pavla VI. na 32. generálnej kongregácii. Je to to najkrajšie, čo pápež kedy povedal jezuitom. Je pravda, že keď budeme ľuďmi, čo idú na krížne cesty, na hranice, budeme vytvárať problémy. No blízkosť Božiemu ľudu nás ochráni pred tým, aby sme podľahli hlúpym ideológiám. Umožní nám ísť napred s otvoreným srdcom. Zaiste, môže sa stať, že niekto z vás sa nadchne a potom príde provinciál a zastaví ho slovami: „Nie, toto nepôjde.“ Aj vtedy treba ísť napred, byť disponibilní a poslúchať. Blízkosť Božiemu ľudu je veľmi dôležitá preto, lebo nám poskytuje „rámec“. Nikdy nezabudnite, odkiaľ sme boli vzatí, odkiaľ pochádzame: z nášho ľudu. Ak sa ale vzdialime a smerujeme za nejakou chimérou, vtedy prichádzame o svoje korene. Naše korene sú v Cirkvi, ktorá je Božím ľudom.
Prosím vás teda o štvorakú blízkosť: blízkosť Bohu, o vzájomnú blízkosť, o blízkosť biskupovi a pápežovi a o blízkosť Božiemu ľudu, ktorá je najdôležitejšia.
l Slova sa ujal ďalší jezuita, ktorý pripomína, že prítomných je aj približne dvadsať jezuitov, ktorí boli vysvätení tajne, a on je jeden z nich. Hovorí, že skúsenosť vyrastať vo svete pracujúcich bola nádherná…
m Práca, aby sme si zarobili na chlieb… manuálna aj intelektuálna práca je prácou, je zdravím. Boží ľud, ak nepracuje, neje…
l Jeden z prítomných jezuitov konštatuje: „Som o dva roky mladší ako vy,“ a pápež mu na to: „Nevyzeráš. Nosíš mejkap!“ Ostatní sa smejú. Jezuita pokračuje: „Do Spoločnosti Ježišovej som vstúpil ako utečenec v roku 1968. Štyridsaťosem rokov som bol členom Švajčiarskej provincie. A teraz som päť rokov tu. Žil som vo veľmi rozdielnych cirkvách. Dnes si všímam, že mnohí sa chcú vrátiť späť alebo hľadajú istoty v minulosti. Za komunizmu som zakúsil pastoračnú tvorivosť. Niektorí dokonca tvrdia, že nie je možné za komunizmu vyformovať jezuitu, ale iní to urobili a my sme tu. Akú víziu Cirkvi by sme mali nasledovať?
m Povedal si jedno dôležité slovo, ktoré poukazuje na boľavé miesto Cirkvi v týchto časoch. Pokušenie vrátiť sa späť. Týmto dnes trpí Cirkev. Ideológiou vracania sa späť. Je to ideológia, ktorá kolonizuje mysle. Je to forma ideologickej kolonizácie. Nejde v skutočnosti o univerzálny problém, ale skôr o špecifický problém Cirkví v niektorých krajinách. Život nám naháňa strach. Opakujem, čo som už povedal na ekumenickom stretnutí, ktoré som mal pred chvíľou: sloboda nám naháňa strach. Vo svete, ktorý je taký podmienený závislosťami a virtuálnosťou, sa bojíme byť slobodní. Pri spomenutom stretnutí som uviedol ako príklad Veľkého inkvizítora od Dostojevského: Stretne sa s Ježišom a pýta sa ho: „Prečo si dal (ľuďom) slobodu? Je nebezpečná!“ Inkvizítor vyčíta Ježišovi, že nám dal slobodu. Bolo by stačilo trošku chleba, nič viac. Preto sa dnes vraciame do minulosti. Aby sme hľadali istoty. Bojíme sa slúžiť omšu pred ľudom, ktorý nám hľadí do tváre a hovorí nám pravdu. Bojíme sa ísť vpred v pastoračných skúsenostiach. Myslím na prácu, čo sa urobila – páter Spadaro bol prítomný –, na Synode o rodine, aby sa objasnilo, že páry v druhom zväzku nie sú už odsúdené na peklo. Bojíme sa sprevádzať ľudí s odlišnou sexuálnou orientáciou. Bojíme sa ísť na krížne cesty, o ktorých hovoril Pavol VI. Toto je zlo tejto chvíle. Hľadať cestu v rigidnosti a v klerikalizme, čo sú dve zvrátenosti. Myslím si, že dnes Pán od Spoločnosti žiada, aby bola slobodná, aby sa modlila a rozlišovala. Je to fascinujúca epocha, s krásnym čarom, i keby to bolo čaro kríža: krásnym pre šírenie slobody evanjelia. Sloboda! Pokušenie vracať sa môžete zažívať vo vašej komunite, vo vašej provincii, v Spoločnosti. Dávajte si pozor a bdejte! Nechválim nerozvážnosť, len vás chcem upozorniť, že vracať sa späť nie je správna cesta. Správnou cestou je kráčať vpred v rozlišovaní a v poslušnosti.
l Jeden z jezuitov sa pýta, ako sa Svätému Otcovi javí Spoločnosť Ježišova dnes. Spomína nedostatok nadšenia, snahu hľadať viac istoty než ochotu ísť na krížne cesty, ako to žiadal Pavol VI., pretože to nie je ľahké.
m Isteže to nie je ľahké. Ale keď cítime, že chýba nadšenie, treba urobiť rozlišovanie, aby sme pochopili, prečo. Musíš o tom hovoriť so svojimi bratmi. Modlitba pomáha pochopiť, či a kedy chýba nadšenie. Treba, aby si hovoril s bratmi, s predstavenými, a potom, aby si rozlišoval a overil si, či ide o iba tvoju neútechu alebo o neútechu skôr komunitnú. Duchovné cvičenia nám dávajú možnosť nájsť odpovede na otázky ako táto. Som ale presvedčený, že Duchovné cvičenia nepoznáme dobre. Anotácie a pravidlá rozlišovania sú pravým pokladom. Musíme ich poznať lepšie.
l Jeden z prítomných pripomína Svätému Otcovi, že často hovorí o ideologickej kolonizácii, že je diabolská. Medzi inými spomína „gender“ ideológiu.
m Ideológia má v sebe vždy niečo diabolské, ako hovoríš, pretože nie je vtelená. Teraz žijeme kultúru ideológií, to je pravda. Musíme demaskovať ich korene. Áno, „gender“ ideológia, o ktorej hovoríš, je nebezpečná. Podľa mňa preto, lebo je odtrhnutá od konkrétneho života osoby, ako keby sa človek mohol ľubovoľne, nezávisle od všetkého rozhodnúť, či a kedy byť mužom alebo ženou. S takouto abstrakciou a nezávislosťou mám vždy problém. Nemá to ale nič do činenia s otázkou homosexuality. Ak máme homosexuálny pár, môžeme ich pastoračne sprevádzať, ísť ďalej v stretnutí s Kristom. Keď hovorím o ideológii, hovorím o idei, o abstrakcii, pre ktorú je všetko možné, nie o konkrétnom živote ľudskej osoby a jej reálnej situácii.
l Jeden z jezuitov ďakuje pápežovi za jeho slová venované židovsko-kresťanskému dialógu.
m Dialóg napreduje. Je absolútne nevyhnutné zamedziť jeho prerušeniu, aby sa dialóg neprerušil pre nejaké nedorozumenia, ako sa to niekedy stáva.
l Jeden z účastníkov vraví Svätému Otcovi o situácii v slovenskej Cirkvi a o vnútorných napätiach. „Niektorí vás vnímajú ako nepravoverného, iní vás idealizujú. My jezuiti – tvrdí – sa snažíme prekonávať toto rozdelenie.“ Pýta sa: „Ako sa staviate voči ľuďom, ktorí na vás hľadia podozrievavo?“
m Ako príklad spomeniem jednu veľkú katolícku televíznu stanicu, ktorá bezostyšne neustále ohovára pápeža. Ja osobne si môžem zaslúžiť útoky a urážky, pretože som hriešnik. Ale Cirkev si toto nezaslúži. Je to diablova robota. Niektorým z nich som to aj povedal.
Áno, sú aj klerici, ktorí majú zlomyseľné poznámky na moju adresu. Občas mi dôjde trpezlivosť. Najmä keď vynášajú súdy bez toho, aby viedli skutočný dialóg. Tam nič nezmôžem. Ja však idem ďalej bez toho, aby som vstupoval do ich sveta ideí a fantázie. Nechcem tam vstupovať a preto uprednostňujem kázanie, kážem… Niektorí mi vyčítajú, že nehovorím o svätosti. Vravia, že stále rozprávam o sociálnych otázkach a že som komunista. Aj napriek tomu, že som napísal celú apoštolskú exhortáciu o svätosti Gaudete et exultate.
Teraz dúfam, že po rozhodnutí zamedziť automatický prístup k starému obradu sa vrátime k pravým úmyslom Benedikta XVI. a Jána Pavla II. Moje rozhodnutie je ovocím konzultácií s biskupmi celého sveta, ktoré prebehli minulý rok. Odteraz musí každý, kto bude chcieť celebrovať vetus ordo, žiadať o dovolenie Rím, ako sa to robí pri biritualizme. Sú ale mladíci, ktorí mesiac po kňazskej vysviacke idú za biskupom a prosia ho o dovolenie slúžiť vetus ordo. Toto je jav, ktorý ukazuje, že sa ide späť.
Jeden kardinál mi rozprával, že za ním prišli dvaja práve vysvätení novokňazi s prosbou o dovolenie študovať latinčinu, aby mohli dobre celebrovať. On, keďže má zmysel pre humor, im odvetil: „No ale v diecéze máme veľa Hispáncov. Učte sa španielčinu, aby ste im mohli kázať. Keď sa naučíte po španielsky, vráťte sa ku mne, a ja vám poviem, koľko tu máme Vietnamcov, a požiadam vás, aby ste sa učili po vietnamsky. Až potom, keď sa naučíte po vietnamsky, vám dovolím učiť sa aj latinčinu.“ Takto ich „uzemnil“, postavil ich nohami na zem. Ja idem ďalej, nie že by som chcel robiť revolúciu. Robím to, čo cítim, že mám robiť. Vyžaduje si to veľa trpezlivosti, modlitby a veľa lásky.
l Ďalší jezuita hovorí o rozšírenom strachu pred utečencami.
m Myslím si, že migrantov je potrebné prijímať, ale nielen to: treba ich prijať, chrániť, podporovať a integrovať. Všetky tieto štyri kroky sú potrebné, aby sme ich naozaj prijali. Každá krajina musí vedieť, nakoľko to môže urobiť. Ponechať migrantov bez integrácie znamená ponechať ich v biede, čo je to isté, ako neprijať ich. Fenomén utečenectva treba dôkladne skúmať a pochopiť jeho príčiny, najmä geopolitické. Je potrebné pochopiť, čo sa deje v Stredomorí a aké hry hrajú mocnosti, ktoré majú prístup k moru, aby ho kontrolovali a ovládali. Pochopiť príčiny a dôsledky.
Mons. Datonou, zodpovedný za organizáciu pápežskej cesty, prichádza pápeža upozorniť, že je čas ísť. František sa pozerá na hodinky, chystá sa postaviť a pozdraviť prítomných, keď mu jeden z jezuitov hovorí: „Svätý Otec, posledná vec: Svätý Ignác hovorí, že je potrebné precítiť a vychutnať veci zvnútra. Idete večerať. Ochutnajte niečo zo slovenskej kuchyne!“ Pápež sa usmeje a odpovedá: „Uvidíme, čo mi pripravili.“
Nasleduje fotografovanie. Jezuitov je mnoho, preto sa rozdeľujú podľa komunít a s každou z nich sa František odfotí. Stretnutie sa končí modlitbou Zdravas’, Mária a napokon záverečným požehnaním.
• • •
Dňa 14. septembra sa uskutočnilo druhé kratučké stretnutie s jezuitmi v Prešove, hneď po skončení gréckokatolíckej Božskej liturgie. František totiž, na pozvanie jedného z jezuitov, s ktorým sa stretol na nunciatúre v Bratislave, osobne navštívil zamestnancov Exercičného domu, ktorí sa nemohli zúčastniť slávenia, pretože boli zaneprázdnení prípravou pohostenia pre prítomných biskupov. Nakoniec František pozdravil na priedomí aj jezuitov, ktorí tvoria miestnu komunitu.
Antonio Spadaro, SJ
Preklad: František Sočufka, SJ
Uverejnené s láskavým dovolením redakcie časopisu Viera a život.
Ilustračné foto: Markéta Zelenková / Člověk a Víra