Mária Sládkovičová: Slovenka, ktorá zachránila tisíce detí
Pre Svet kresťanstva / Konzervatívny denník Postoj napísal v sobotu 11. decembra 2021 príspevok František Neupauer a my ho preberáme v plnom znení.
Dňa 8. decembra 2021 nás predišla do večnosti Ján Mária Sládkovičová z rehole svätej Matky Terezy – misionárok lásky.
Lekárka, disidentka, rehoľníčka, svetová kapacita v liečbe chorých na AIDS. V roku 2009 ocenená WHO za záchranu 140-tisíc detí v Etiópii. 13. septembra sa s ňou v Petržalke stretol Svätý Otec František a ona mu venovala vzácny dar.
Písal sa rok 1956. V rodine Jána a Márie, rodenej Bulkovej, sa narodilo dievčatko, ktorému dali meno Mária. Radosť čoskoro nahradil smútok. Zlovôľa komunistického režimu uvrhla do komunistických žalárov mladého otca Jána. Mária vyrastá v rodine bez otca s mamkou a dvoma bratmi. Keď sa jej otec vrátil z väzenia (Jáchymov, Příbram…) domov, jeho vlastná dcéra ho nespoznáva. Je pre ňu cudzím mužom, musí si na neho zvykať…
Čoskoro vybudujú dom v Drietome a rodina Sládkovičová je požehnaná narodením tretieho syna Petra. Mária si nachádza cestu k otcovi, ktorý miloval filozofiu. Jej synovec Lukáš Sládkovič spomína: „Keď bola teta malá, sedeli za kuchynským stolom so starým otcom. Ten jej začal hovoriť, že pred ňou nie je stôl, ale súbor častíc, o ktorých sme sa dohodli, že ich v takomto usporiadaní budeme volať ,stôl‘. Nato sa zamysleli, no prišla stará mama a vyliala na nich kýbeľ studenej vody – vraj treba robiť v záhrade.“
Vo veku mladého dievčaťa sledovala v televízii rehoľníčku v bielo-modrom sárí, ako sa skláňa nad chudobnými. Bola to Matka Tereza kráčajúca po uliciach s vedrom, v ktorom mala všetko potrebné v službe najbiednejším. Odvtedy chcela byť ako ona. „Tak hlboko si to vštepila do pamäti, že často o tom snívala aj nahlas, za čo od bratov utŕžila aj posmech, že raz bude z nej ,kýbľarka‘. To ešte netušila, že raz sa jej sen splní a naozaj sa vydá v šľapajach tejto mimoriadne vzácnej ženy a stane sa jej nasledovníčkou a vstúpi do rehoľného rádu Matky Terezy − misionárok lásky,“ píše sa v obecných novinách Drietomské zvesti.
Totalitný režim chcel poukázať na priepastné rozdiely medzi ľuďmi v kapitalistických krajinách, no Mária videla biednych, ktorým treba preukazovať milosrdenstvo. Pocítila v srdci túžbu sprostredkovať tento dotyk lásky.
Medička a disidentka
Nasledovalo štúdium medicíny. Najskôr v Martine a potom v Bratislave. Ako dcéra politického väzňa to nemala jednoduché, no niekto prižmúril oči nad jej kádrovým posudkom a ona sa stala lekárkou.
Lekárka Hricáková spomína na jej štúdiá v Bratislave: „Bola taká radostná. Keď prišla, akoby zasvietilo slnko. Prinášala radosť medzi ľudí, kdekoľvek sa objavila. Nepamätám si, že by sa na niečo niekedy hnevala alebo bola mrzutá.“
Bola to práve Mária, ktorá podľa slov Vladimíra Krčméryho založila v roku 1975 na lekárskej fakulte prvý krúžok (stretko) medikov. Medicínu v tom čase študoval aj lekár Emil Brinko, ktorý si spomína: „Na skúšky bola dôkladne pripravená, no na každej prednáške prítomná nebola, lebo sa veľmi venovala apoštolátu. Často ju pre jej činnosť vyšetrovala Štátna bezpečnosť.“
Vysokoškolský čas teda nebol len o odbornom štúdiu, ale sa stal aj časom tajnej duchovnej formácie. Terézia Uherková si ju pamätá zo stretiek „u kapucínov“. „Bola tam, kde bolo treba. Jej pokoj a úsmev bolo to, čím priťahovala ľudí k sebe. Po štúdiách sme sa každý rozišli do rôznych kútov Slovenska a neskôr aj sveta, ale jej meno mi vždy zarezonovalo, keď sa o nej objavila niekde zmienka.“ Marienka, Ryška, Zrzka (pre jej hrdzavé vlasy ju tak volali priatelia) bola dievčinou, ktorá kamkoľvek prišla, všade vyčarila úsmev. Akoby pre ňu neexistovalo žiadne znepokojnie, smútok, stres.
Spoločenstvo Fatima
Bola pripravená aj na konfrontáciu s totalitnou mocou. V evidencií ŠtB je pod krycím menom „Marína“ (od roku 1982) a neskôr pod krycím menom „DOKTORKA“ (od 26. februára 1986) medzi preverovanými osobami a neskôr v signálnom zväzku (poznámka: signálny zväzok bol vedený na osoby podozrivé z trestnej činnosti).
Vždy mala pri sebe zubnú pastu… ak by ju zatkli. A zatknutie hrozilo kedykoľvek, a to nielen preto, že jej tútorom bol lekár Silvester Krčméry, o ktorom v roku 1984 Hlas Ameriky informoval, že je „najprenasledovanejšou osobou v Československu“.
Aj samotná Mária vstupovala do ostrej konfrontácie s režimom. Doma to však nemohli vedieť. Chcela uchrániť svojich rodičov, a to i cez menšie klamstvá. Povedala, že ide lyžovať. Zobrala si lyže, no nezobrala lyžiarky. Mamka ju preto nazývala „svätá cigánka (klamárka)“. Heslo tých čias bolo: „Vedieť čo najmenej!“ „Nevieš, neprezradíš.“
Bola prítomná na súdnych procesoch. František Petráš spomína, ako sa s ňou stretol na súde 25. januára 1983 v Bratislave, keď pre vieru súdili Helenku Gondovú a Františka Novajovského. „Bolo nás tam takých ale šesťdesiat, osemdesiat ľudí. Keď ich viedli na ten súd, ruky v putách, v reťaziach, ako zločincov, tak my sme ťapkali. A jedna dievčina im dala do ruky kyticu. Súd sa začal, nás tam nepustili a my sme sa pri dverách modlili.“
Medzi modliacich sa vmiešali aj asi desiati príslušníci ŠtB. Najskôr tam stáli, nemodlili sa, no neskôr sa postavili bokom. A čo na to Mária Sládkovičová? „Podišla k nim a povedala: ,Dnes je 25. januára, obrátenie svätého Pavla a môžete sa aj vy teraz obrátiť.‘ A oni? Zobrali sa a odišli preč…“
Stret s represívnymi zložkami zažila aj v krutých podobách. Jej synovec Lukáš spomína: „Hovorila mi, ako sa jej raz príslušníci ŠtB vyhrážali aj znásilnením… Ona im vždy drzo, ale vždy s úsmevom odpovedala. Zvykla ich aj vysmiať. Vôbec som nemal dojem, že by pociťovala strach, skôr sa po rokoch smiala na tom, ako riskovala.“
Stala sa členkou Spoločenstva Fatima a rovnako sa zúčastňovala aj na prenášaní náboženskej literatúry z Poľska. Prenášala i Biblie do ZSSR. Do Poľska prepašovala so svojou priateľkou z Dolného Kubína aj červené spreje. Prečo? V Poľsku nebolo možné v 80. rokoch získať červené spreje, ktorými ľudia písali na biele vlajky či verejné priestranstvá nápis „Solidarita“. A tak, kým z Poľska k nám nosili plecniaky plné kníh, Slováci Poliakom nosili potraviny, no občas aj spreje.
Lekárka
Ako lekárka začala pracovať na psychiatrii vo Veľkých Levároch. Chalan, ktorého vytiahla z drogovej závislosti, jej venoval sveter, ktorý rada nosila do hôr. Nasledovala práca na RTG v Dolnom Kubíne. Veľmi chcela pracovať na internom oddelení, ale to jej nebolo dovolené. Stala sa však odborníčkou v oblasti mamografie. Jej učiteľom bol žilinský lekár, ktorého pre jeho náboženské presvedčenie (praktizujúci evanjelik) preložili zo Žiliny do Ružomberka.
V Dolnom Kubíne Marienka bývala na byte s Filkou. Jej kolegyňa lekárka Gitka Štajerová, ktorá neskôr pracovala aj v Keni, si na svoju priateľku a kolegyňu spomína: „V nedeľu popoludní zobrala decká z mnohopočetných rodín a hajde s nimi na Roháče.“ Prečo to robila? „Rodičia si musia oddýchnuť!“ povedala. Decká ju milovali. Odmietali chodievať na pionierske krúžky, chceli byť s tetou Majkou.
Spolupracovala s mnohými laikmi, lekárom Miroslavom Mikolášikom, no rovnako aj s kaplánmi, medzi ktorých patrili aj neskorší biskupi Andrej Imrich, Štefan Sečka a ďalší. Miroslav Mikolášik spomína: „Vždy sa zastala tých, ktorí boli šikanovaní. Pokrstila niekoľko detí, ktoré boli v ohrození života.“
Pracovala v Trstenej, v Čadci i v Banskej Bystrici. Parodoxne, tesne pred pádom komunistického režimu jej hrozilo vyhodenie z práce pre jej jasné náboženské postoje. „Padol režim a ten istý riaditeľ ju žiadal, aby zriadila v nemocnici kaplnku…“ spomína Lukáš Sládkovič.
Misionárka lásky
Z Banskej Bystrice ju do Čadce priviezol biskup Rudolf Baláž, keď Slovensko navštívila Matka Tereza (v roku 1990). Keď Matka Tereza vstúpila do miestnosti, prešla okolo desiatok ľudí a kráčala priamo k nej. Lekárka Mária nebola nikdy v popredí, skôr naopak, i tu stála úplne v rohu miestnosti. Matke Tereze povedala: „Chcem byť vašou sestrou!“ Tá jej vložila do rúk medailóniky Matky Božej, ktoré mala rozdať svojej rodine, aby sa modlili k Márii.
Následne pod patronátom Kongregácie misionárok lásky pracovala na misiách. Prvým pôsobiskom bola Varšava (tri a pol roka). Prekonala TBC, našťastie bez následkov. Nasledovala Praha, Čadca, pôsobila pri Bukurešti, rok strávila v Indii, kde sa v Kalkate pripravovala na večné sľuby. Svoju službu v zasvätenom živote obetovala za kňazov.
Jej rehoľne meno Ján Mária je zložené z mien jej rodičov. „Keď som im už toľko starosti spôsobila, tak nech majú taký darček odo mňa,“ povedala svojej priateľke Gitke.
Etiópia
Etiópia – krajina patriaca k desiatim najchudobnejším krajinám na svete. Keď ju v čase hladomoru navštívila Matka Tereza, povedala: „Za túto tragédiu našich čias sme zodpovední všetci. A hladomoru nepomôžeme tým, že sa zriekneme večere, ale že sa nezriekneme na nich myslieť. Len to vo vás pohne svedomie.“ Do Etiópie prišli misionárky lásky na pozvanie prezidenta Haile Mariama, ktorý im dal pozemky, na ktorých postavili prízemné budovy.
Žije tu 84 miliónov obyvateľov, ktorí rozprávajú deväťdesiatimi jazykmi. Našťastie na úradoch sa dá dohovoriť aj po anglicky. Hlavné mesto leží vo výške 2 400 nad morom. Teplotné aj výškové rozdiely sú tam extrémne. No rovnako aj rozdiely medzi ľuďmi. Od milionárov až po extrémnu chudobu.
Napriek chudobe Etiópia prijíma utečencov zo Somálska, ktorí utekajú pred teroristami. Zriadila pre nich päť utečeneckých táborov. Článok v Drietomských novinách, ktoré opisujú misijné územie svojej rodáčky, sa končí slovami: „Azda najsmutnejšie je dívať sa na umierajúcich s vedomím bezmocnosti tohto sveta. Ostatné je už v rukách Božích a Božej prozreteľnosti. Bežne tu zomrie denne 6 ľudí. Mesto ich autom zbiera a pochováva. Mnohí bezdomovci zomierajú priamo na ulici. Až v súčasnosti sa rozbieha povinné očkovanie proti TBC, nakoľko táto choroba je rezistentná na podávané lieky.“
František Mikloško v článku z 8. decembra 2021 píše: „Pôsobila ako lekárka 25 rokov v Etiópii, mala na starosti nemocnicu s tisíc pacientmi. Hovorila mi, že vykonávala všetky lekárske služby od internistu cez operácie, trhanie zubov, starala sa o deti s HIV. Tento rok vážne onkologicky ochorela a vrátila sa na Slovensko.“
Vystriedala mestá Addis Abeba, neskôr Jimma, potom Dire Davu v stepnej oblasti.
AIDS
Etiópia je krajinou, v ktorej sedem percent obyvateľstva zomieralo na vírus HIV (AIDS). Okrem dospelých touto chorobou trpeli aj deti, a to už od narodenia. Nakazené matky opúšťali svoje novonarodené deti už v nemocnici. Pre HIV pozitívne deti založili špecializované centrum ASCO. Synovec Lukáš spomína: „Ja som za ňou bol v Awasa – krásne mesto, mala ho rada. Najdôležitejšie pre ňu bolo, že spoluzakladala ASCO – centrum pre HIV pozitívne deti v Addis Abebe. Tam aj na základe vlastného výskumu, na ktorý pozývala aj odborníkov zo zahraničia (USA, Izrael a pod.), sa snažila zmierniť mortalitu HIV pozitívnych detí, čo sa jej významne podarilo. Bola tam v čase, keď vrcholila epidémia AIDS, a choré, čerstvo narodené deti zbierala po ulici, prípadne im ich nosili miestni policajti. Ľudia boli zmätení a verili, že sa HIV šíri vzduchom, deti považovali za prekliate…“
Pri každom úmrtí dieťaťa plakala. Ostatné deti prišli za ňou a pýtali sa jej: „Prečo plačeš? Veď už je s anjelikmi, je mu dobre!“ Neskôr, keď deti zomierali, vždy sa pekne pomodlili a zaspievali aj pieseň. „Keď už nechceli k nim ani hrobári chodiť z obavy o zdravie, zobrala rýľ a išla sama pochovať deti,“ spomína jej synovec Lukáš Sládkovič a dodáva: „Keď boli akútne stavy malých detí, deti pred smrťou, tak vytvorila miestnosť pre tieto deti hneď vedľa miestnosti, kde spali sestry, aby počuli, keď je s nimi zle. Sestry vravievali, že keď počula plač, tak tam hneď bežala aj niekoľkokrát za noc.“
Wondemu Agene, štrnásťročný chlapec, si k sebe zavolal sestru Ján Máriu, aby jej povedal: „Sestrička, teším sa, že ste prišli, pretože som vám chcel niečo povedať. Dnes večer zomriem.“ Na otázku, či sa bojí, sebaisto odpovedal: „Nie, prečo by som sa bál, veď idem k Otcovi. Ale vám som chcel poďakovať za to, čo ste pre mňa urobili.“ Rozplakala sa ako malé dieťa „… a Wondemu v noci naozaj zomrel. Bolo to neuveriteľné,“ spomína sestra Ján Mária v rozhovore s M. Pobudovou.
Ďalšiemu chlapcovi potom, čo zomrel, našli vo vrecku listy pre všetky sestry. V jednom z nich, pre sestru Ján Máriu, bolo napísané: „Keď si to prečítate, budem sa už na vás pozerať z neba. Pre mňa budete navždy mamou, ďakujem vám za všetko.“
Z lekárky študentka metafyziky…
V Etiópii pôsobila od roku 1996, no vo veku 57 rokov svoju misiu opustila. Poslali ju študovať metafyziku do Francúzska, a to aj napriek tomu, že neovládala francúzštinu. „Si lekárka, naučíš sa!“ znela odpoveď predstavených. Študovala uprostred rehoľnej komunity svätého Jána v Saint-Jodarde pri Lyone. Študovala filozofiu, ktorá plynulo prepájala myšlienky predkresťanských filozofov s kresťanskou filozofiou. Tu stretla aj mladého slovenského rehoľníka z Nového Mesta nad Váhom, ktorý nosil rovnaké meno ako ona: Ján Mária. Pri preberaní pošty a vítaní návštev to občas spôsobilo humorné situácie. Po vyše roku štúdia sa vrátila naspäť do Etiópie.
Afrika, náročné podmienky… a sestra Ján Mária Sládkovičová? „Nepatrila medzi tých, ktorí by sa šetrili…“ spomína lekárka Hricáková. Zrejme práve aj tieto náročné podmienky a jej neúnavná túžba „žiť pre druhých“ otvárali cestu k chorobe i utrpeniu. No bola to práve rehoľníčka Ján Mária Sládkovičová, ktorá to utrpenie vedela presmerovať od „pre seba“ smerom „pre Teba“.
Naisto svätá!
Na večnosť odišla vo sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie. František Mikloško píše: „Bolo to v deň, keď pred 18 rokmi zložila v spoločenstve Matky Terezy večné rehoľné sľuby.“
„Napriek krátkej dobe, čo sme sa stretali aj osobne, zanechala vo mne nezmazateľnú stopu, neviem to ani vysvetliť, to hľadanie osobného Boha bolo také silné, že ľudia ako Mária zostali a zostanú v živote natrvalo. To sú práve tie okamihy, ktoré nepotrebovali ani slová. Stretáme v živote množstvo ľudí, ale toto stretnutie zostalo v mojom srdci,“ spomína Terézia Uherková.
Myslím si, že podobné stretnutie zažil aj Svätý Otec František. Svojej priateľke Gitke to opísala nasledovne: „Vieš, čo som povedala Svätému Otcovi? Povedala som mu: ,Svätý Otec, svoj život obetujem za vás a za vaše poslanie, ktoré máte v Cirkvi.‘“ Svätý Otec bol veľmi dojatý. Sestra Ján Mária Sládkovičova dodala: „A ja som to myslela úprimne. Viem, kam idem…“
Po stretnutí so Svätým Otcom pokračoval i naďalej terapeutický plán i metastázy… Raz to bolo lepšie, raz horšie. Pápež František si po návšteve Slovenska odnášal viacero darov, prijatí. No dar z 13. septembra (v predvečer sviatku Povýšenia Svätého kríža) zavŕšený 8. decembra 2021 v príbehu utrpenia slovenskej svätice je, myslím, tým najvzácnejším.
„Viete, Ján Mária je pre nás darom. Ona je naša malá svätica. My sme šťastné, že ju tu máme,“ horievali jej spolusestry z Petržalky. Nie Afrika ani Drietoma, ale práve Petržalka bude miestom posledného odpočinku prvej Slovenky, ktorá vykročila žiť svoje povolanie v duchu charizmy svätej Matky Terezy.
Aká bola? „Bola priama, bezstarostná a vždy bolestne presná. Jedenkrát, keď išla pri návšteve Slovenska po chodbe istého seminára, stretla kňaza, ktorý práve prežíval vnútornú krízu povolania. Povedala mu len tak letmo na chodbe: ,Poď do Afriky! Potrebujeme tam dobrých kňazov, akým si aj ty.‘ A on šiel, so súhlasom predstavených, a dnes tam vedie úspešnú misiu,“ spomína jej synovec Lukáš. Stále pribúdajú nové svedectvá od tých, ktorým Crazy Mary zmenila život.
František Mikloško spolu s jej dávnou priateľkou lekárkou Ivanou Krajčovičovou po stretnutí s ňou hovoril: „Rozprávali sme sa so svätou ženou.“ Rovnako to vníma lekár a profesor Vladimír Krčméry, ktorý sa s ňou stretával počas svojej misie v Etiópii a naposledy niekoľko dní pred jej odchodom na večnosť. Napísal: „Bude blahoslavená. Naisto!“
Text: František Neupauer / Svet kresťanstva
Foto: Lukáš Sládkovič