Postavu apoštola Tomáša, ktorá vystupuje v evanjeliovom príbehu Druhej veľkonočnej nedele, zvykneme označovať ako „neveriaceho“. Domnievam sa, že nie je to celkom presné, lebo z jeho úst zaznieva jedno z najkrajších vyznaní o Ježišovi. Vlastne ide o vrcholné vyznanie viery: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 28).
Tomáš, ak to vezmeme do dôsledkov, s vierou ako takou problém nemal. Bol ochotný veriť. Chcel veriť. Trápil sa však so spôsobom, ako k viere prísť. Za najspoľahlivejšiu cestu považoval „vidieť“, presvedčiť sa očami. „Ak neuvidím…, neuverím“ (20, 25), hovorí. Implicitne teda, keď uvidí, uverí. Ale bude potrebovať veriť, keď už uvidí? „Chrobáka“ – ak to tak môžeme povedať – mu v tomto zmysle nasadili ostatní kolegovia, apoštoli. Plní nadšenia zo stretnutia so vzkrieseným Ježišom mu vravia: „Videli sme Pána“ (20, 25). Ak videli oni, prečo by nemohol aj on? On chce vidieť!
Ježiš vychádza v ústrety Tomášovej túžbe. Dáva sa mu vidieť a dotknúť. A predsa, Tomáš musí v tej chvíli urobiť krok, ktorý presahuje obyčajné „videnie“ a dotýka sa „vzťahu“. Rany Vzkrieseného sú iba indíciou, ktorá mu pomáha urobiť záver: „Ten, ktorý stojí predo mnou, Ježiš, ma miloval až na smrť. On žije. Je naozaj Boh.“ Tú lásku a božstvo vidieť nemôže. Môže ich prijať v dôvere. A to robí.
Cesta učeníkov ďalších dôb už cez „videnie“ nevedie. Ich – teda naša – viera sa rodí zo svedectva tých, čo videli. Ich skúsenosť, zapísaná v knihe evanjelia (porov. 20, 30), ponúka indície, ako rozpoznať, že Ježiš zvíťazil nad smrťou a je naším Pánom. To kľúčové sa však neodohráva na rovine „vidieť“, pozorovať, ale „milovať“, nechať sa vtiahnuť do vzťahu. Ježiš dal svoj život z lásky, ktorá šla do krajnosti (porov. 13, 1). A my môžeme jeho lásku prijať a odpovedať na ňu.
„Vy ho milujete, hoci ste ho nevideli. Ani teraz ho nevidíte, ale veríte…“ (1 Pt 1, 8). Platilo to o adresátoch Prvého Petrovho listu a zostáva to cestou i pre nás. Lebo – stojí to za zopakovanie – viera nerastie v pozorovaní (vidieť), ale vo vzťahu (prijať).
Marek Vaňuš SVD