Misijný manifest – výzva k apoštolátu aj pre zasvätených
Už niekoľko týždňov pred mojím príchodom do švajčiarskeho St. Gallenu, do služieb sekretariátu Rady európskych biskupských konferencií (CCEE), mi jedna rakúska rehoľníčka poradila, aby som sa skontaktoval so spoločenstvom Adoray. Hovorila mi to s úmyslom, aby som nestratil kontakt s mládežou, ktorá je prostredníctvom modlitby a sviatostí zapálená pre obnovu Cirkvi.
Nasledujúc jej radu som s prekvapením zakúsil, ako sa uprostred stále pohanskejšej kultúry, vzďaľujúcej sa od hodnôt evanjelia, stretáva v Zürichu pravidelne okolo 100 mladých, aby prostredníctvom katechéz biskupa a kňazov, slávením svätej omše, adoráciou, prijímaním sviatosti pokánia a chválami prehlbovali svoj vzťah k Pánu Ježišovi.
Božia prozreteľnosť chcela, aby sa môj príchod do služieb CCEE uskutočnil v januári 2018, teda v tom istom mesiaci, keď bol do života slávnostne uvedený Misijný manifest. Ide o iniciatívu asi stovky spoločenstiev, komunít a hnutí z Nemecka, Rakúska a Švajčiarska s cieľom obnovy Cirkvi, ktorá sa zdá byť v stále sa prehlbujúcej kríze. Svedčia o tom zvyšujúce sa čísla vystúpení z Cirkvi, klesajúca návštevnosť bohoslužieb, stále citeľnejší nedostatok duchovných povolaní atď.
Hlavnými iniciátormi Manifestu sú laický teológ Johannes Hartl, publicista Bernhard Meuser z Nemecka a cisterciánsky mních Karl Wallner z Rakúska. Tieto tri osobnosti sú aj editormi knihy, ktorú Pápežské misijné diela na Slovensku vydali v roku 2020 pod názvom Misijný manifest. Tézy pre comeback Cirkvi. Jedenásti autori z nemecky hovoriacich krajín rozvíjajú v publikácii desať téz Manifestu. Je inšpirovaný exhortáciou pápeža Františka Evangelii gaudium. Jeho základnou myšlienkou je potreba vyjsť z pohodlnej uzavretosti a ako misijní učeníci pozývať k osobnému a radostnému vzťahu k Ježišovi Kristovi. Je to apel na všetkých pokrstených, nevynímajúc samozrejme ani Bohu zasvätené osoby. Veď kto iný, ak nie ony, by mal niesť pochodeň novej evanjelizácie?
V nasledujúcich riadkoch sa pokúsim z osobnej perspektívy diecézneho kňaza načrtnúť potrebu realizácie misijného manifestu prostredníctvom zasvätených na Slovensku.
Bolo to v Rakúsku asi v polovici pontifikátu Benedikta XVI., keď som sa istej rehoľníčky opýtal, kedy sa podľa nej Cirkev v nemecky hovoriacich krajinách odrazí od dna. Bez váhania mi odpovedala, že vtedy, keď sa rozpadnú jej prebujnené byrokratické štruktúry. P. Karl Wallner, OCist, riaditeľ Pápežských misijných diel v Rakúsku, to vo svojom komentári k druhej téze Manifestu Chceme, aby sa misie stali prioritou číslo jeden vyjadril takto: „Pápežovi Benediktovi XVI. ležalo mimoriadne na srdci, aby sa zo ‚zasadacej Cirkvi‘ stala ‚kľačiaca Cirkev‘. Zdá sa mi, že aj pápežovi Františkovi záleží na tom, aby sa zasadacia Cirkev zmenila na kráčajúcu a vychádzajúcu. Oboje sa dopĺňa a patrí navzájom k sebe.“ Na Slovensku sme po páde totality prirodzene pociťovali nedostatok štruktúr a organizácie v Cirkvi. Vyžaduje si to však veľkú bdelosť, aby sme tomuto rozmeru cirkevného života dávali zdravý priestor.
Cirkev v našej krajine vyšla z obdobia totality ako prirodzená morálna autorita aj preto, lebo sme v Európe jednou z mála krajín, v ktorej protikomunistický odboj viedli veriaci laici. Tí boli z veľkej časti formovaní tajne pôsobiacimi rehoľníkmi. Rehole sú teda nositeľkami tohto vzácneho historického dedičstva. Jeho významnou súčasťou sú malé alebo základňové spoločenstvá, kde sa v skrytosti a neustálom nebezpečenstve odhalenia zo strany ŠTB rozvíjal pod vedením rehoľníkov a rehoľníčok hlboký duchovný život mnohých laikov. Koľko povolaní sa zrodilo a ešte stále rodí práve v tomto prostredí!
Vďaka Bohu táto forma prežívania ekleziality pokračuje aj v dnešnej dobe v zmenených podmienkach. Je povzbudivé, že toto dedičstvo si vážia aj naši otcovia biskupi. Dôkazom toho je napríklad už päť stretnutí KBS s predstaviteľmi reholí a laikov zo spoločenstiev, združení a hnutí, kde sa téme základňových spoločenstiev venuje patričná pozornosť. Témou Trnavskej novény 2019 bolo Budúcnosť Cirkvi je v malých spoločenstvách. Zvýraznenie rodinného rozmeru Cirkvi má obrovský význam jednak preto, lebo Katolícka cirkev na Slovensku je najpočetnejšia, ale zároveň i preto, že v súčasnej kultúre a mentalite narastá individualizmus. Aj fenomén samoty stále naberá na sile, čo bolo zrejmé ešte pred vypuknutím súčasnej pandémie.
Venovať sa základňovým spoločenstvám je mravenčia práca, ktorá si vyžaduje veľa trpezlivosti a vytrvalosti. C. S. Lewis povedal, že svätý je ten, kto má čas. Bolo to krásne vidieť na živote kňaza a biskupa Karola Wojtyłu. Koľko času, popri svojich akademických a pastoračných povinnostiach, venoval neskorší pápež uprostred prírody v lete aj v zime mladým! Počúval ich, športoval s nimi, smial sa s nimi, pomáhal im niesť kríže. Keď sa pápeža Františka počas návštevy Poľska v roku 2016 istý biskup opýtal, ako evanjelizovať v tejto náročnej, sekularizmom poznačenej dobe, Svätý Otec odpovedal približne týmito slovami: osvojujte si Ježišov štýl. On trávil čas buď so svojím Otcom v modlitbe, alebo s ľuďmi v službe hlásania Božieho kráľovstva a uzdravovania. Byť v modlitbe s Bohom a v službe ľuďom: Cirkev kľačiaca a Cirkev kráčajúca či vychádzajúca.
Aj aktuálna pandémia nám napriek mnohým obmedzeniam vytvára vhodné podmienky na tieto dva základné rozmery Ježišovej misie v našom živote. Vyzdvihnem v tejto súvislosti dve skutočnosti: tichá adorácia a služba chorým a osamelým. Kde inde, ak nie predovšetkým v kláštoroch a kláštorných kostoloch by mali mať veriaci možnosť pripojiť sa k adorujúcim zasväteným osobám? Kto iný, ak nie v prvom rade zasvätené osoby by sa mali vkladať do služby chorým a osamelým? Kedy inokedy, ak nie teraz uprostred pandémie začať alebo zintenzívniť tieto základné formy evanjelizácie?
V tejto súvislosti je z času na čas dobré položiť si otázku: koľko času trávim pred monitorom bez súvislosti s pastoráciou a mojím vzťahom k Pánovi? A koľko času naopak trávim pred svätostánkom?
Pápež František neustále varuje pred tým, aby sme sa pri našich aktivitách nestali iba akousi mimovládkou pod značkou farnosti či rehole. Do tohto kontextu vhodne zapadajú prvá, piata a desiata téza manifestu:
- Ženie nás túžba, aby sa ľudia obrátili k Ježišovi Kristovi;
- Veríme, že naša misia bude taká mocná, ako sú naše modlitby;
- Musíme sa obrátiť a nájsť radosť evanjelia, aby sme iných mohli priviesť k Ježišovi.
Do popredia tu vystupuje duchovný rozmer a osobný vzťah k Pánovi. Tieto skutočnosti vyzdvihuje súčasný Svätý Otec v závere rozsiahleho listu Putujúcemu Božiemu ľudu v Nemecku v súvislosti so synodálnou cestou. V predposlednom 12. bode dvakrát spomína hodnoty modlitby a pôstu. V tom istom bode rovnako opakovane zdôrazňuje hodnoty modlitby, pokánia a adorácie. Aj v tejto súvislosti ma veľmi potešila výzva slovenských biskupov ku konkrétnej modlitbe a k prísnemu pôstu ako na Veľký piatok počas ôsmich piatkov pred Vianocami v kontexte druhej vlny pandémie. Aj keď sú okolnosti iné, potešilo ma to z toho dôvodu, že potreba pokánia sa zdôrazňuje napriek konzumistickej mentalite. Táto citlivosť na pokánie je pre nás na Slovensku tiež vzácne a pozitívne dedičstvo, ktoré sa počas komunizmu ešte utvrdilo, a zároveň je jedným z indikátorov vnímavosti na hodnoty Božieho kráľovstva.
Cirkev na Slovensku stojí pred náročnou úlohou: ako zosúladiť koncept ľudovej Cirkvi s konceptom osobného prežívania vzťahu s Kristom. Sofia Kuby, autorka komentára k tretej téze Manifestu Sme presvedčení, že šance nikdy neboli väčšie ako teraz, píše: „Je dôležité zaujímať sa o zachovanie kresťanskej kultúry. No kresťanská kultúra je dôsledok, nie príčina živej viery.“ Na prvom mieste je teda živý vzťah s Pánom, ktorý následne prináša ovocie v podobe aktivít, ktoré sa neskôr môžu stať peknou tradíciou.
Šiesta téza Manifestu znie: Ďakujeme všetkým kresťanom mimo Katolíckej cirkvi, ktorí sa už dnes obetavo venujú misijnej činnosti, krstia a privádzajú ľudí k Ježišovi. Týmto Manifest povzbudzuje k ekumenickému dialógu a spolupráci. Bolo pre mňa jedinečným prekvapením, keď som pri stretnutí ekumenickej siete hnutí a spoločenstiev Spoločne za Európu (Miteinander für Europa) stretol sestry z protestantského prostredia oblečené v rehoľnom rúchu.
Pri téme ekumenizmu chcem vyzdvihnúť jeden zaujímavý jav. Zdá sa, že v žiadnej krajine EÚ neexistuje taká ekumenicky artikulovaná jednota v pohľade na prirodzenú rodinu ako u nás. Dosvedčujú to dve vyhlásenia najvyšších predstaviteľov kresťanských cirkví na Slovensku z 13. 2. 2018 a zo 4. 3. 2019, v ktorom signatári odmietajú ideológiu gender a vyslovujú podporu prirodzenému manželstvu a rodine. V iných krajinách na západ od nás sa takáto jednota dosahuje skôr na úrovni medzináboženského ako ekumenického dialógu.
V tejto súvislosti by som rád pripomenul bohatstvo náuky sv. pápeža Jána Pavla II. zhrnuté v celku katechéz známych ako Teológia tela. Učenie Svätého Otca v týchto katechézach vychádza nielen z Božieho zjavenia, ale aj z prirodzeného zákona. Jednou zo šiestich častí Teológie tela je aj téma celibátu a panenstva pre Božie kráľovstvo. Toto ponúka zasväteným jedinečný priestor na štúdium a rozširovanie Teológie tela hlavne medzi mladými, a to aj v prípadnej spolupráci s kresťanskými manželmi.
V tomto článku som spomenul niektoré z desiatich téz Misijného manifestu. Keby som ich chcel spomenúť všetky, unavil by som čitateľa dĺžkou svojej prezentácie. Každá téza je nielen spomenutá, ale aj podrobne analyzovaná v už spomínanej vyše 200-stranovej publikácii Misijný manifest. Dnes nie je moderné čítať knihy. V mnohých kláštoroch, hlavne s benediktínskou spiritualitou, sa praktizuje čítanie počas spoločného stolovania. Spoločná lektúra knihy v spoločenstve či farnosti, kde sa pravidelne rozoberá dohodnutý text, ktorý si účastníci vopred prečítajú v súkromí, by mohla byť prispôsobením monastickej praktiky pre dnešnú uponáhľanú dobu. Predmetom takejto komunitnej lektúry by mohla byť aj do slovenčiny preložená kniha Misijný manifest.
Drahí zasvätení, kiežby Misijný manifest, tento vzácny signál životaschopnosti Cirkvi uprostred pohanskej kultúry a mentality v nemecky hovoriacich krajinách, zarezonoval aj na Slovensku. Nech prispeje k oživeniu našich unavených spoločenstiev, aby sme vedeli zúročiť zdedené talenty, ktoré sme bez našich zásluh prevzali od mnohých mučeníkov a učeníkov, ktorí už dosiahli cieľ svojho pozemského putovania.
Martin Michalíček, generálny vicesekretár Rady európskych biskupských konferencií (CCEE)
Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2021.
Kniha Misijný manifest v printe už nie je k dispozícii.
Ďakujeme Pápežským misijným dielam za možnosť pozdieľať ju s vami v pdf formáte na stiahnutie.