Mníška v hostinci

Článok bol uverejnený v časopise Zasvätený život 1/23.

Som zamilovaná do všednosti, jednoduchosti a milej rutiny bežného života. Nie, nemyslím stereotyp, ale krásu normálnosti, keď je vyvážený pomer pokoja a tsunami povinností. Mám rada stretania s ľuďmi a nečudujem sa tomu, ktorého opečiatkovali ako hýrivca, ktorý jedol a pil s mýtnikmi a hriešnikmi. Oni nemajú masky. O nich sa vie všetko aj niečo navyše. Sú autentickí.

Okrem všednosti a rezňov mám rada aj dobré autá. Jazdím často, lebo treba. Bolo to nedávno, keď som potrebovala odtransportovať celkom slušný náklad asi 400 km od Bratislavy. Kým som všetko zorganizovala, auto stálo na „blikačkách“ pod bránou. Nastal moment, keď sa človeku presúva srdce z hrude do spánkov. Ten, čo nemá rád žiaden šofér. Pri pokuse naštartovať nastalo v aute silencium, silnejšie ako v komunite vo večerných hodinách. Vybitá batéria. Dlhá cesta predo mnou, bezradnosť všade okolo mňa. Kým sa neroztočili turbíny v hlave, že treba reagovať urýchlene.

Oproti domu, pred ktorým som stála, bol hostinec. Plný mužov, ktorí mali to, čo ja nie – silu. V takýchto momentoch nemám myšlienky skreslené šošovkami hanby, vedela som, že cesta je ísť poprosiť o pomoc.

Doteraz si pamätám pohľady mužov, keď som zastala v bráne a predniesla svoju potrebu s istotou, že odozva príde. Zdvihli sa hlavy a zodvihli sa traja. Zdatní, zhovorčiví, ochotní. Smiali sa cez tri oktávy a voňali pravou človečinou a vínom. Otočili moje auto, aby sa motor mohol prepojiť s motorom iného auta cez štartovacie káble. Jeden zapájal, druhý sadol za volant a štartoval, tretí radil.

Všetko bolo ľudské, milé, sympatické. Batéria sa začala nabíjať rovnako ako moje presvedčenie, že autenticita balená do normálnej ľudskosti je kompatibilná s cestou k Bohu.

Život naozaj nie je sucho diétny, pripravuje chvíle, ktoré zabraňujú dlhodobému rozkladu nádeje, že dobro vo svete je na ústupe.

Eva Rušínová, FMA

Celý časopis Zasvätený život v pdf nájdete v našom archíve.