Mníšske srdce Johna Henryho Newmana

John Henry Newman (1801 – 1890), ktorého pred krátkym časom pápež František vyhlásil za svätého, sa v Cirkvi na západe už desaťročia teší omnoho väčšej popularite ako u nás. V USA sa vysokoškolské pastoračné centrá (naše UPC) bežne nazývajú Newman Center. Práci v oblasti vzdelávania a výchovy zasvätil anglický kardinál veľkú časť svojej činnosti a venoval jej aj jedno zo svojich najznámejších diel Idea univerzity. Newman však nebol iba pedagóg, jeho životné poslanie v najširšom zmysle definovalo úsilie privádzať ľudí k Bohu – tým, že pomáhal ľudom s ťažkosťami vo viere, obhajoval kresťanské učenie pred antináboženskými trendmi moderného myslenia a všemožne sa usiloval o obnovu náboženského života.

Keď mám v krátkosti predstaviť Newmana, ktorého životu a dielu som venoval podstatnú časť svojich doktorandských štúdií, zvyknem ho nazvať moderným cirkevným otcom. Myslím tým osobnosť formátu veľkých cirkevných otcov, ako boli sv. Atanáz alebo sv. Augustín, ktorá ale žila v dobe pre nás celkom blízkej. Nazdávam sa, že Newmanovo myšlienkové posolstvo je aktuálne nielen pre veriacich v západnom svete, ale aj pre našu spoločnosť, ktorá dnes čelí veľmi podobným výzvam ako Cirkev na západe. Tiež som presvedčený, že od anglického svätca sa môžeme mnohému naučiť nielen ako od veľkého učenca a teológa, ale aj ako od učiteľa modlitby, duchovného života a zasväteného života.

Pred niekoľkými rokmi sa mi do rúk dostala zaujímavá kniha švajčiarskej mystičky Adrienne von Speyerovej Kniha všetkých svätých. Obsahuje charakteristiku vnútorného života a modlitby mnohých svätcov naprieč dlhými dejinami Cirkvi, v ktorých autorka dokázala svojím mimoriadnym darom zmyslu pre Cirkev (sensus Ecclesiae)čítať ako v otvorenejknihe. So zvedavým očakávaním som si nalistoval stať o kardinálovi Newmanovi. Adrienne von Speyerová o ňom píše toto:

Vidím ho pohrúženého do modlitby. Modlí sa pozorne, s vytrvalým úsilím a čistou láskou. Je to láska, ktorá nemá trpezlivosť s ničím, čo nie je úplne priezračné a spravodlivé… Potom zapiera seba a vrhá sa do Božieho náručia, odovzdáva sa celkom ako mních. Jeho askéza, zmysel pre poslušnosť, zmysel pre chudobu, čistotu a bezvýhradnú lásku sú hodné mnícha, naozaj vynikajúceho mnícha. Je to akoby sa v momente obrátenia vlial doňho celý život mnícha v koncentrovanej podobe. Riadi sa regulou, ktorá je v Bohu.

Newman nebol členom mníšskeho spoločenstva v prísnom zmysle slova. Po svojej konverzii na katolícku vieru z anglikanizmu, ročnom štúdiu a kňazskej vysviacke v Ríme založil v anglickom Birminghame Oratórium sv. Filipa Neriho. Bol teda rehoľným kňazom, no podľa Adrienne von Speyerovej mal srdce mnícha. Čo to znamená? Ktoré črty typicky mníšskej spirituality boli Newmanovi vlastné?

Vo svojej životopisnej knihe Apologia pro vita Sua Newman takto opisuje milosť vnútorného obrátenia, ktorú zažil vo veku pätnástich rokov a ktorá natrvalo určila základné nasmerovanie jeho života na Boha:

Moje vnútorné obrátenie, ktorého som si bol vedomý (a ktorým som si ešte vždy istejší ako tým, že mám ruky a nohy)… ma upevnilo v nedôvere voči skutočnosti hmotných javov a nútilo ma zotrvávať v myšlienke na dve bytosti – jediné dve bytosti, vrcholné a žiarivo zrejmé, ktorými sme boli ja a môj Stvoriteľ.

V tej istej knihe Newman charakterizuje podstatu svojho náboženského života ako vzťah kBohu tvárou v tvár, solus cum solo – vzťah jediného s jediným. V zbierke výrokov egyptských púštnych otcov som nedávno našiel nasledujúce slová: „Niekto sa starca opýtal: ‚Aký má byť mních?‘ A on odpovedal: ‚Podľa mňa ako jediný pred jediným.‘“ Základnou črtou mníšskeho života je úplná oddanosť Bohu, ktorou mních kladie vzťah s Bohom na výsostné, jedinečné miesto. Táto črta je naozaj vlastná Newmanovi, ktorý si od svojho obrátenia v mladosti po celý život zachovával vedomie živej prítomnosti Boha, pred ktorým sa skláňal v bázni a láske.

Ďalšou charakteristickou črtou mníšskeho života je konzistentnosť. Regula je v mníchovom živote nástrojom, ako byť konzistentný v modlitbe, v čnostiach i v práci. Ako Newman na ktoromsi mieste napísal, vždy ho sprevádzalo presvedčenie, že svätosť má niečo spoločné s konzistentnosťou. V  Apologii uvádza, že sa riadil heslom „rast je jediným znakom života“. Rast je organický prejav konzistentného vývinu, kontinuity, ktorú nepretrhávajú ničivé zásahy, ktoré sú pre život deštruktívne. Známkou náboženského života bola pre Newmana kontinuita opakovaného súhlasu viery, ktorým uskutočňoval v každodennom živote Božie slovo a spolupracoval vo svedomí s Božou vôľou. Výsledok je existencia, ktorú možno označiť ako život vo svetle Božej lásky. Newman túto črtu svojej (mníšskej) spirituality azda najkrajšie vyjadril vo svojej slávnej básni Oblačný stĺp:

            Veď ma, Láskavé Svetlo, hustou tmou navôkol,

            ďalej ma veď!

            Noc je tmavá a ja som od domu ďaleko,

            ďalej ma veď!

            Upevni moje kroky, nemusím vidieť za obzor,

            stačí mi jeden krok.

Osobná láska k Bohu ako vzťah jediného pred Jediným a dôraz na konzistentnosť v duchovnom živote sú skutočne osobité črty mníšstva a zároveň charakterizujú Newmana. Anglického kardinála teda možno v istom zmysle pokladať za veľkú mníšsku osobnosť našich čias. Adrienne von Speyerová zakončuje svoj opis jeho duše slovami: „Newman bol naozaj veľký svätec. V mnohom mi pripomína Ignáca [z Loyoly], najmä vo vytrvalosti svojho úsilia.“

Ján Dolný, OSB

Článok bol publikovaný v časopise Zasvätený život 01/2020.