Modlitba je neoddeliteľnou, a vôbec pre prehoľníka základnou časťou života, na ktorej stavia a rozvíja svoje povolanie. Každý z nás vstupoval do rehole s určitými duchovnými skúsenosťami a aj predstavami, ako sa bude ďalej v tomto smere rozvíjať. Nie vždy sa moje vnútorné potreby zhodovali s vonkajšími formami a niekedy som ani nehľadal vlastný čas a ochotu modliť sa. V seminároch a formačných domoch je modlitbový život z jednej strany náročný, čo sa týka jeho nasýtenosti a pravidelnosti a zdruhej strane ľahký, lebo je nadiktovaný, a tým samozrejmý. Ja sa priznávam, že počas svojej formácie vo verbistických domoch som neustále reptal proti forme, obsahu a štýlu modlitby: raz to bolo dlhé, potom pomalé, potom toho bolo priveľa a pod. Z niektorý svojich postojom dodnes neupúšťam, no niektoré som si časom osvojil, a ľutujem, že som bol takým odporcom toho, čo v skutočnosti predstavuje krásu spoločného liturgického slávenia modlitby Cirkvi.
Škoda, že mnohé veci si človek uvedomuje až vtedy, keď ich niet. Ja som od septembra 2009-teho roku na msiách v Rusku. Tu modlitbový a komunitný život vyzerá úplne ináč, ako som bol naň zvyknutý na Slovensku. Tým, že sú komunity malé a rozbehané, je v mnohých z nich ťažké vytvoriť podmienky na spoločné modlitby (no týka sa to skôr mužských spoločenstviev, lebo u ženských sa zdá byť viac ochoty k tejto aktivite). Niektoré tak žijú už roky, preto je náročné vzdať sa zažitého spôsobu fungovania, hoci takmer všetci tento stav vnímajú ako defektný, nedostatočný.
Za čo osobitne môžem byť vďačný kláštornej seminárskej výchove, tak to bol tzv. „deň osobnej formácie“, ktorý sme síce nazývali „voľným“, no v skutočnosti to bola skúška, či v podmienkach, kedy nie je stanovený striktný denný program, vieme si nájsť miesto na prácu, oddych i modlitbu. Jasné, že sme to neraz nesprávne pochopili, no predsa len kaplnka v ten deň nebola prázdna a nejeden spolbrat sa tu zastavil.
Tento element modlitbovej autoformácie mi treba v misiách realizovať každý deň. Myslím, že pre nejedného rehoľníka v podobnej situácii je asi najväčším problémom ranná modlitba. V podmienkach, keď nie je ustanovený čas ranného vstávania, môže sa ľahko stať, že si človek zvykne pridlho vylihovať v posteli a modlitba sa začne podľa časového pásma jeho domoviny (s rozdielom niekoľkých hodín). Preto je nutná pevná vôľa a pravidelnosť, ktorá mňa osobne núti vstať a tieto povinnosti si splniť. Veď jednou zo základných úloh zasvätených i kňazov je posväcovať svet modlibou. A aby bola táto modlitba nepretržitá, predsa len má zmysel dodržiavať hodinky, v ktorých približne sa má breviár modliť. Rovnako dôležité bolo nájsť si svoj osobný denný program, v ktorom by sa našlo pevné miesto pre ostatné modlitby, aby sa nestávalo, že pred snom sa treba pomodliť okrem ranných chvál všetko ostatné, vrátane súkromných modlitieb.
Bývajú dni a situácie, v ktorých sa osobný program nedá zachovať, čo niekedy narúša celý rad modlitbových návykov. No tu tiež pomáha jedine vôľa a vedomie toho, že sa nielen mám, ale aj chcem za niekoho pomodliť, lebo neraz je to to jediné, čo môžem pre svojich blízkych, známych a aj neznámych, urobiť.
Je ešte jeden moment, ktorý ma, v dobrom zmysle slova, núti nezabúdť na modlitbu, a to je kvalita mojej kňazskej služby. Ľudia totiž veľmi rýchlo vycítia, aký má kňaz vzťah k modlitbe. A síce neraz musím hovoriť to, čo ma učili a nie to, čo aj sám žijem, mňa samého tešia slová, ktoré viem povedať z osobnej duchovnej skúsenosti.
V neposlednom rade sú pomôckou k modlitbe rôzne farské pobožnosti, v ktorých sa spoločne s veriacimi približujeme k Bohu. Veď nechcem byť len remeselníkom, ktorý vykonáva náboženské obrady, aj keď sa na neho niekedy podobám, ale kňazom, ktorý s veracimi nakoniec začne posväcovať aj seba.
Michal Marhefka