Moja služba chudobným
Ticho v izbe len občas preruší jemný zvuk kompresora z antidekubitného matraca. V istej chvíli zaznie slabý hlas pacientky, ktorá sa práve prebrala: „Sestrička, ako sa máte?“ Na bledej a vpadnutej tvári, vychudnutej po ťažkej chorobe, vyčarila nežný úsmev. Každým dňom z jej tela odchádza kúsok života, ale jej duša je čistejšia, priezračnejšia a viac upriamená na Boha a na blížnych. Vezmem jej ruku do svojich dlaní a uistím ju, že sa mám dobre a som rada, že môžem chvíľku stráviť s ňou.
Pani Annu sme do hospicu prijali pred dvoma mesiacmi. Na jediné voľné lôžko sme mali v ten deň prijať iného pacienta. Všetko bolo dohovorené, pripravené, keď nám z vrátnice hlásili príchod pacientky. Energicky som ihneď šla riešiť toto nedorozumenie. Keď som však videla paniu, ktorá ťažko dýchala a prosila, aby sme jej pomohli, rýchlo som zavolala lekárku. Uložili sme ju na voľné lôžko a zapli kyslíkový prístroj. Očakávaného pacienta sme odvolali a pani Anna sa stala súčasťou nášho hospicu.
Stav sa jej po pár dňoch stabilizoval a postupne nám vyrozprávala svoj príbeh. Príbeh ženy, skúšanej mnohými trápeniami: bolesťou z tragickej straty syna, z rozvodu kvôli inému vzťahu manžela, z rakoviny, ktorú jej diagnostikovali… Postupne sa jej srdce v prostredí rešpektu a prijatia viac a viac otváralo Božiemu pôsobeniu. Prijala odpustenie od Boha a rozhodla sa odpustiť utŕžené rany. Takto sme sa stali svedkami nádhernej premeny a vyzrievania človeka, pripravujúceho sa na odchod do večnosti.
Svätý Vincent kedysi povedal, že chudobní sú našimi učiteľmi a pánmi. Pani Anna je teraz moja chudobná, potrebuje našu láskavú opateru a starostlivosť. Zároveň už na ničom materiálnom nelipne, prestavila si schodíky na svojom rebríčku hodnôt a na prvé miesto vpustila Boha. Zároveň je aj mojou učiteľkou, lebo zomierajúci nás učia, ako žiť. Tak sedím pri jej posteli a učím sa od nej. Udivuje ma jej vyrovnanosť a pokoj, s ktorým prežíva každý nový deň, hoci sa jej stav nezvratne zhoršuje. Kladiem si otázku, prečo som si nedávno nechala vziať pokoj pre malichernosť. Žasnem nad tým, že sa ani najmenším slovkom nesťažuje, hoci v živote prežila nejednu hlbokú ranu. Hovorí o tom s pokojom a odstupom. A ja premýšľam, prečo som pred chvíľkou šomrala. Udivuje ma jej vďačnosť a rozmýšľam o tom, ako beriem veci samozrejme a málo si všímam dobro preukázané blížnymi.
A vrcholnou lekciou sú pre mňa momenty ako práve tento: „Sestrička, ako sa máte?“ Dych má krátky a namáhavý, na každé slovo zbiera sily a predsa sa zaujíma o druhých. Mohla by sa točiť okolo seba a vyžadovať si pozornosť, ale ona venuje seba, úsmev, pozornosť všetkým okolo. Hoci sedím pri jej posteli, v duchu prichádzam na Golgotu a stojím pod krížom nášho Pána. Ježiš vo vrcholných chvíľach pozemského života vyjadruje svoje potreby i pocity, ale popritom upriamuje svoju pozornosť na iných… Zariaďuje všetko potrebné pre svoju matku i pre celé ľudstvo. V týchto chvíľach ma ohromuje podobnosť našich zomierajúcich s Ježišom. Verím, že keď sa postavia pred nebeského Otca, on sám spozná v nich tvár svojho Syna.
sr. Gorazda Holbová, satmárka
………….
Pripravil časopis Slovo medzi nami v spolupráci s časopisom Zasvätený život