Na Islande sme ako maják

Rozhovor pre konzervatívny denník Postoj s kapucínom Petrom Kováčikom žijúcim na Islande.

Keď slovenskí kapucíni hľadali miesto, kam by mohli ísť na misie, rozhodli sa pre Island. Peter Kováčik bol jeden z tých, ktorí na východnom pobreží ostrova „ohňa a ľadu“ rozbiehali katolícku farnosť rozprestierajúcu sa na 700 kilometroch pobrežia. Hovorí o tom, čo mu pomáha vo chvíľach, keď na omše cestuje stovky kilometrov, no prídu iba dve deti, ako sa dá priblížiť k tvrdým islandským povahám, aj o otázke, na ktorú už trinásť rokov hľadá odpoveď.

V akej rodine ste vyrastali?

Bývali sme vo Veľkom Rovnom, neďaleko Žiliny. Moja mama bola učiteľka, no kvôli chodeniu do kostola ju prenasledovali a museli sme sa presťahovať na Záhorie. Otec pracoval v priemyselnej výrobe, neskôr bol ekonóm. Mám ešte jednu sestru a brata, ktorý je takisto kňazom.

Prečo ste sa stali práve kapucínom?

Najprv som podnikal, mal som svoju firmu. Keď som zacítil kňazské povolanie, hľadal som nejakú rehoľu. Vedel som, že sám ako kňaz na fare by som neobstál. Som totiž človek, ktorý okolo seba potrebuje spoločenstvo. A tak som navštívil asi šesť reholí, ktoré vtedy v Bratislave pôsobili, porozprával sa s predstavenými a nakoniec som si vybral kapucínov.

Ako ste sa dostali na Island?

Predstavený hľadal bratov, ktorí by chceli ísť na misiu. Ja som sa prihlásil a v roku 2005 som tam bol prvý raz na jazykovom kurze. Vrátil som sa doštudovať teológiu, získal trochu kňazskej praxe a v roku 2007 som odišiel na Island. V tom čase tam už pôsobili slovenskí kapucíni Dávid Tencer, ktorý je dnes biskupom, a Anton Majerčák.

Prečo sú vlastne slovenskí kapucíni práve na Islande?

Dovtedy sme nemali nijakú zahraničnú misiu a hľadali sme miesto, kam by sme mohli ísť. Dávid Tencer, ktorý to mal na starosti, hovoril: „Už som starší človek, do teplých krajín sa mi veľmi nechce ísť.“ A tak hľadal medzi krajinami ako Albánsko, Mongolsko, Gruzínsko, Nórsko či Grónsko. Do užšieho kola sa dostali Nórsko, Albánsko a Island, kde sme dostali ponuku, ktorá sa neodmieta (úsmev). Všetku pastoračnú činnosť i živobytie hradí tamojší biskupský úrad.

Vedeli by ste krátko povedať o histórii katolíckej viery na Islande?

Priniesli ju pravdepodobne íroškótski mnísi, ktorí tam prišli ako pustovníci pred 9. storočím. Neskôr s príchodom Vikingov sa obyvatelia ostrova rozhodovali medzi vierou v bôžikov a kresťanstvom, ktoré sa napokon stalo oficiálnym náboženstvom až do príchodu luteránov z Dánska, ktorí zabili katolíckeho biskupa, veriacim katolíkom zhabali majetok a vyhnali ich z ostrova. Neskôr v 19. storočí prišli spolu s francúzskymi rybármi aj katolícki kňazi a rehoľné sestry, z ktorých niektorí ostali natrvalo.

Koľko katolíckych kňazov bolo na Islande, keď ste tam pred trinástimi rokmi prišli?

Asi okolo dvadsať, z toho bol jediný Islanďan, ktorý je dnes už na dôchodku. Ostatní boli podobne ako my cudzinci. V súčasnosti je nás štrnásť.

Prišli ste do mestečka Reydarfjördur na východnom pobreží ostrova. Prečo tam?

Existovala už farnosť v hlavnom meste Reykjavík a farnosť Akureyri. Na východnom pobreží však nebola žiadna. Neďaleko Reydarfjördur sa stavala obrovská priehrada, na ktorej pracovalo asi štyritisíc ľudí, a taktiež najväčšia hlinikáreň v Európe, kde pracovali asi dve tisícky. Bol tam teda veľký prílev obyvateľov. Biskup mal už predtým v úmysle zriadiť na tomto mieste farnosť a toto bola veľká príležitosť. Dnes žije v mestečku niečo vyše tisícky ľudí.

V akom stave bola farnosť, keď ste v nej začali pôsobiť?

Predtým tam už každý mesiac dochádzal sedemsto kilometrov z Reykjavíku slúžiť sväté omše Dávid Tencer. Na kopci stál dom, ktorý mal jeden z obyvateľov ako hydináreň, ľudia si tam chodili kupovať vajíčka. V jeho suteréne sa slúžili omše. V roku 2007, keď som prišiel, sa postavila v dome kaplnka.

Aká veľká je vaša farnosť?

Rozprestiera sa na sedemsto kilometroch pobrežia a máme v rámci nej viaceré miesta, kde chodievame, slúžime omše, pripravujeme na prijatie sviatostí a venujeme sa tamojším veriacim. Zapísaných členov celej farnosti je asi šesťstopäťdesiat. 

V období, keď sa stavala v Reydarfjördur hlinikáreň, chodievalo k nám na omše aj tristo chlapov. Prenajímali sme si luteránsky kostol. Na viacerých miestach to v začiatkoch fungovalo podobne. Omše sa slúžili v evanjelických kostoloch, v obývačkách či garážach niektorých domov alebo dokonca v rybárskych továrňach.

Do našej kaplnky chodievalo na omše pätnásť až dvadsať ľudí. Postupne však už nebola dosť veľká a začali sme uvažovať o stavbe kostola.

Napokon vám ho darovali slovenskí katolíci. Ako prebiehala jeho stavba?

Bol to krásny čas, veľa ľudí prišlo pomôcť bez akéhokoľvek nároku na odmenu. Najprv ho postavili v Hriňovej, použili drevo z Podpoľania. Následne ho rozobrali, drevo previezli na Island a opäť postavili tu. Okrem dreva prišli aj odborníci, ktorí ho dali dokopy, pretože miestni s drevom robiť nevedia. Kostol má tvar františkánskeho kríža sv. Damiána. Je unikátny, pretože drevo je na Islande veľmi vzácne, podobný na ostrove nenájdete.

Patrónom vašej farnosti je svätý Torlak. O koho ide?

Bol to biskup z dvanásteho storočia, ktorý bol veľmi vzácny a vzdelaný muž. Na Islande v tom čase začal evanjelizovať, bol známym zástancom rodiny. Na Islande totiž žili aj žijú mnohí ľudia bez uzavretia manželstva.

Čo je hlavnou náplňou vašej misie?

Našou úlohou je najmä slúžiť sväté omše, vysluhovať sviatosti a stretávať sa s veriacimi. Počas roka robíme vo farnosti aj rôzne aktivity pre deti ako karneval, deň detí alebo rybárske preteky, či spevácku súťaž sv. Cecílie, ktoré sú aj pre dospelých. Okrem toho pracujeme, rôznym spôsobom pomáhame miestnym ľuďom. Zvykneme hovorievať, že nemáme peniaze, ale máme čas. Ľudí oslovuje, keď vidia, že len tak nesedíme, ale snažíme sa niečo robiť.

Ako pracujete?

Ja som stolár, a tak ma občas zavolajú, keď potrebujú niečo opraviť. Alebo som bol napríklad nedávno robiť terasu, spolubrat bol zase maľovať strechu či opraviť elektrinu.

Keď som vás minulý rok v Reydarfjördur navštívil, povedali ste mi, že prvý jazyk, ktorý ste sa na Islande naučili, bola poľština.

Áno, pretože osemdesiat percent našich farníkov sú Poliaci.

V ktorom období tam začali prichádzať?

Akurát nedávno som stretol paniu, ktorá je najstaršou žijúcou Poľkou na Islande. Prišla ako prvá už pred šesťdesiatimi rokmi. Veľký boom však nastal tesne pred krízou, čo bolo u nás na východnom pobreží zároveň obdobie, keď sa stavala hlinikáreň, kde dostala väčšina zamestnanie. Nejde však iba o mladých ľudí. Poliaci radi cestujú a mnohí z tých, čo prichádzajú, sú už skúsení pracovníci.

Kto sú ľudia, ktorí patria k vašej farnosti?

K viere sa hlásia skôr starší ľudia. Stretávame sa aj so zopár mladými rodinami, ale to sú skôr výnimky. Mladí z Poľska totiž prichádzajú na Island kvôli zárobkom a duchovný život veľmi nehľadajú. V Poľsku zažili tradičnú vieru, ktorá im na Islande nechýba. Keď sa vrátia domov, možno sa vrátia aj k viere, ale tu ju nepotrebujú.  Aj vo veľké sviatky ako Vianoce či Veľká noc dajú prednosť práci, pretože za ňu dostanú viac peňazí a práve kvôli nim na Island prišli.

Niekedy keď misionár prišiel na určité chudobné územie a niečo priniesol, bol pre tamojších obyvateľov priam kráľom. Misia na Islande je však odlišná.

V čom?

Islanďania nepotrebujú nič materiálne, netreba im budovať školy či vŕtať studne. Poväčšine sú dosť bohatí a Boh im až tak nechýba, nezaujímajú sa oňho. Neuvedomujú si, že ho potrebujú. V tom je pastorácia na Islande náročná. Samých seba sa pýtame, ako evanjelizovať bohatých.

Máte na to odpoveď?

Stále ten spôsob hľadáme. Ešte v seminári sme sa učili, že dôležité je vzbudiť otázku o zmysle života. Potom sa už ľudia sami začnú viac zaujímať. Je to však ťažké.

Okolo pobrežia ostrova je veľa majákov. Aj ja zvyknem hovorievať, že sme na Islande takým majákom, o ktorom ľudia vedia, že tam je. A ak by ho potrebovali, vedia, že poslúži.

Za tých trinásť rokov, čo som tam, som zažil jediný prípad, keď sa Islanďan z našej oblasti obrátil na katolícku vieru. Bolo to pekné. Najprv sa opýtal manželky, či mu to dovolí, a potom aj svojho luteránskeho farára. Dospel k tomu práve tým, že sa sám začal zaujímať o vieru a o odpovede na otázky, ktoré sa v ňom vynárali.

Na miesta, kde slúžite omše, dochádzate pravidelne stovky kilometrov. Necítite sklamanie, keď sa na ne dostaví iba malý počet veriacich?

Občas sa ma aj ľudia zo Slovenska pýtajú, či to má zmysel stále cestovať tie stovky kilometrov po celej farnosti a slúžiť omše pre zopár ľudí. Niekedy to doľahne aj na mňa. Keď prejdete autom tristo kilometrov, aby ste odslúžili omšu, na ktorú prídu dve deti… Sú to náročné momenty.

Čo vám vtedy pomáha?

Modlitba. Pri nej nachádzam aj najväčšiu radosť. Keby som sa pozeral iba na počty, bolo by to veľmi frustrujúce. Je to ale v prvom rade o vnútornom vzťahu s Bohom, ktorý je najpodstatnejší. 

Ak niektorých veriacich navštívite iba raz za mesiac alebo aj menej, dokážu si potom sami uchovávať vieru?

Pre nás sú darom a často žiarivým príkladom. Na omše nechodíme z veľkých vzdialeností iba my, ale niekedy musia aj oni prekonať desiatky kilometrov. Je to od nich obdivuhodné.

Napriek tomu, že nemajú možnosť každodenne pristupovať k sviatostiam, vedieme ich najmä k spoločnej modlitbe. Chceme, aby sa časom stretávali komunity týchto ľudí aj bez nás, keď s nimi nemôžeme byť. Mohli by využívať aj luteránske kostoly, ktoré s tým nemajú problém. Snažíme sa im vysvetľovať, že pre svoj duchovný rast musia urobiť niečo aj sami. Zatiaľ však na to nie sú zvyknutí a radšej sa nechajú viesť.

Na facebooku občas zaregistrujem fotografie, kde ste s jedným či dvomi deťmi, ktoré prijali sviatosť krstu alebo prvého svätého prijímania, a ich rodičmi. Ktoré sviatosti vysluhujete najčastejšie?

Sobáš som za tie roky slúžil jediný raz. No to aj preto, že hoci pripravujeme mladých na sobáš, zvyknú sa potom vziať vo svojich domovských krajinách.

Často sa viera v rodine oživí, keď sa dieťa pripravuje na sväté prijímanie alebo birmovku. Máme aj prípady, že dieťa prestalo do kostola chodiť, ale rodičia v tom pokračujú.

Akí sú Islanďania ľudia?

Cítiť u nich silný individualizmus, ktorý je pochopiteľný aj z geografických dôvodov, keďže ich delia obrovské vzdialenosti. Je rozdiel medzi hlavným mestom Reykjavík, kde je život rovnaký ako v každom veľkom meste, a zvyškom ostrova. Tam je to iný svet. Dalo by sa to rozdeliť na farmárov, ktorí sú roztrúsení po pobreží, často na samotách, vzdialení dlhé kilometre od civilizácie. Sú to akoby pustovníci. A potom rybári, ktorí sa združujú aspoň v malých skupinkách na svojich usadlostiach.

Islanďania sú skôr uzavretí, povahovo tvrdí. Ak sa k nim chcete priblížiť, musíte prekonať istú hranicu, ale keď sa to podarí, sú priateľskí. Dobrou cestou k tomu nie sú ani tak slová, ako skôr konkrétna pomoc.

Čo sú témy, ktorými tamojší ľudia žijú? Zaujímajú sa okrem práce ešte o niečo iné?

Témou číslo jeden je pre nich počasie a kedy bude podľa predpovede vhodné ísť na ryby. Občas ich dokáže nabudiť futbal, ako pred tromi rokmi, keď dosiahli veľký úspech na majstrovstvách sveta.

Trochu ich zasiahla ekonomická kríza pred desiatimi rokmi, ale pozbierali sa z nej a život sa vrátil do starých koľají. Do parlamentu sa vtedy dostali aj ľudia z ulice, no postupne sa ich vplyv vytráca.

Islandská spoločnosť je liberálna, nedávno sa napríklad zvýšila lehota, dokedy ženy môžu podstúpiť potrat.

Prístup štátu ku katolíckej cirkvi je aký?

V školách nesmieme vyučovať náboženstvo, existuje iba predmet religionistika, kde sa hovorí o svetových náboženstvách. Sme však pre nich iba mizivé percento, a tak nemajú dôvod sa nami špeciálne zaoberať a nevnímajú nás ako ohrozenie.

Adam Takáč
Foto: Andrej Lojan, Joanna Kapuscik