Na slovíčko s osobnosťami o komunitnom živote

Prinášame vám prepis dialógu mladých zasvätených s osobnosťami z Kongregácie pre zasvätený život. Dialóg zaznel v aule Pavla VI., 17. 9. 2015, na Svetovom stretnutí mladých zasvätených v Ríme. Témy, ktoré tam zazneli sú výsostne aktuálne.

Komunitný život bol mnohokrát predstavený cez príklad spoločenstva Najsvätejšej Trojice alebo cez Skutky apoštolov, kde sa píše o prvej kresťanskej komunite. Je vôbec realizovateľný takýto ideál v našich komunitách? Alebo je len nejakou utópiou?

 

Kardinál  João Braz de Aviz:

• Pre Cirkev je ťažko hovoriť o komunitnom živote len ako o nejakej utópii – skôr ako o nejakom ideáli, v tom prípade je to reálne… Počiatky komunitného života nachádzame v združovaní eremitov (pustovníkov). Prečo? Lebo ako povedal svätý Bazil, hľadanie Boha iba jednotlivcom nepostačovalo. Parafrázujem jeho výrok: „Eremita odchádza zo sveta, aby rozpoznal, hľadal Boha. Avšak ako ho rozpozná, ako sa stane pokorným, ak nemá pri sebe blížneho? Ako bude ‚umývať nohy‘ blížnemu, ak má iba svoje nohy?“
• Samozrejme, na druhej strane ťažko budeme hovoriť o bratskom živote, ak nám chýba skúsenosť stretnutia s Bohom.
• Mníšstvo je veľmi dobrou syntézou osobného stretávania sa s Bohom a života v spoločenstve.
• Vieme, že v minulosti sa kládol dôraz na individuálny pohľad na komunitu – JA urobím niečo pre komunitu, JA žijem v komunite… Dnes potrebujeme urobiť krok vpred – potrebujeme sa otvoriť pre obnovenú skúsenosť, že prostredníctvom brata, sestry môžem zakúšať Boha v mojom živote. Ak nedospejem k tejto skúsenosti, nikdy nebudem dôverovať druhému človeku, budem dôverovať iba sebe. Potrebujem dôverovať druhému človeku, s ktorým môžem budovať bratský život.
• Ale je tu otázka súčasnej kultúry, ktorú musíme vidieť zo strany evanjelia… Dnešná doba hovorí, že môžem byť sám sebou, len keď som viac ako ten druhý, keď ho budem využívať vo svoj prospech. Naopak, evanjelium ma vedie k tomu, aby som sa pred druhým v láske stával malým – uponížil sa.
• Uponíženie sa pred Bohom nám možno ako tak ide. Ale pred človekom, mojím spolubratom, mojou spolusestrou to je ťažké. Práve ono nás však vedie k presvedčeniu, že toto je skutočná láska, že takto z lásky koná Boh. Toto je cesta. Musíme začať s tým, čo teológia nazýva KENÓZA – vyprázdnenie seba. Pre zmenu klímy v našich komunitách nevidím inú cestu ako túto.

Mons. José Rodríguez Carballo:

• Keď čítame Skutky apoštolov, kde sa hovorí o prvej kresťanskej komunite, môžeme v tomto texte vidieť ideál komunity. Keď však budeme pokračovať v čítaní ďalej, môžeme vidieť protiklad – dvoch ľudí, ktoré si ponechali časť peňazí. Teda v tomto prípade už nevidíme ideál komunity. Ale ako hovorila sr. Juncal, v Betánii bol život aj smrť, bol tam boj medzi životom a smrťou… A toto sú naše komunity. Vidieť komunity, kde sa dá vyhnúť problémom, je čistá utópia. Takýto postoj je príčinou mnohých frustrácii. Ale ako hovorí pápež, nepozerajme na tieto utópie, ale na to, ako môžeme hodnoty komunitného života pomaly-pomaly realizovať.
• Chcel by som ukončiť tým, čo hovoríš ty (kard. Rodriguez) – o ideáli. Pápež hovorí, že potrebujeme snívať, mať ideál, nezriekať sa ho, lebo je možné žiť tento sen komunitného života, ale ako sme o tom hovorili včera, s podmienkou prijať druhého – prijať ho ako dar so všetkým, čo nám druhý ponúka. A my mu ponúkneme svoje dary, všetko to, čím sme. Ale ak si myslíme, že budujeme komunitu len s vlastnými darmi a nedoceníme aj druhého, je to pomýlená cesta.
• A za ďalšie, k realizovaniu nášho sna budeme prichádzať , ak splníme ďalšiu vec, a to ak postavíme do centra Ježiša, do centra našich pravidiel – napr. ja som františkán, ale nenasledujem Františka, ale Krista. Určite že svätý František je v mojom prípade inšpirátor, je môj sprievodca v nasledovaní Krista – ale on mal v centre svojho života Krista. A teda Ježiš musí byť cieľ a stred aj pre naše komunity.

Ako sa zachovať, ak sú v našej komunite ľudia, ktorí sa správajú ako Bohom privilegovaní?

Mons. José Rodríguez Carballo:

• Tieto tzv. privilegované osoby sú darom pre komunitu, ale pozor: v skutočnosti to, že tieto osoby sú „privilegované“, neznamená, že majú konať samé… Je pravda, že niektoré osoby v komunite môžu mať vodcovskú charizmu, avšak v takom prípade je nevyhnutná konfrontácia s druhými, tak ako naliehal aj dnes Svätý Otec: „umývať si nohy“. Ako takáto človek môže druhému umyť nohy, ak nemá pri sebe toho, komu by to mohol spraviť? Ako môžu takíto ľudia prežívať spoločenstvo, spoluzodpovednosť druhých, dopĺňanie sa, ak sa nenechajú sprevádzať druhými, a to aj zo svojho spoločenstva? Teda potrebujú sa konfrontovať s druhými, nepozerať len do svojho zrkadla, lebo sa zaľúbia do vlastného obrazu, ako povedal pápež. Áno som pekné Božie stvorenie, ale aj iní sú krásnymi Božími stvoreniami.
• Mne sa páči text z Písma, keď sa Ježiš zjavil apoštolom a nebol tam Tomáš. On ostatným neverí. Tu môžeme pozorovať, že Ježiš sa nezjavil Tomášovi, ale zjavil sa komunite. To je to miesto, kde človek rastie vo viere – v rodine, v spoločenstve. Nerastieme vo viere ako osamotení jednotlivci . Možno sa moje vyjadrenie bude zdať tvrdým pre pustovníkov, ale pre nás tu prítomných zasvätených, predovšetkým pre rehoľníkov, komunita je miestom, kde ľudsky a kresťansky rastieme. Teda miestom rozlišovania je komunita bratov. Nemôžem rozlišovať iba sám so sebou.

 

P. Paul Bere SJ:

• Komunita je tvorená bratmi a sestrami, ktorých sme si nevybrali, ale si ich vybral Pán, teda každý prichádza do komunity s darmi od Pána. Takže potrebujem prijať brata, sestru bez toho, aby som upadol do žiarlivosti na jeho dary, aby som sa zacvakol v tejto štruktúre žiarlivosti.
• Čo znamená neupadnúť do tohto postoja? Znamená to vedieť vzdávať vďaku Pánovi za to, čo mi dáva cez daného brata, sestru, cez jeho dar. Je to výzva povedať, že dary, postavenie a to všetko, kým je, čo môj brat, sestra má, toto všetko bolo dané MNE, nie jemu/jej, ale MNE. Keby sme mali čas vysvetliť si hlbokú logiku Magnifikatu – on je práve to, o čom hovoríme –, Mária sa stavia na miesto svojej príbuznej Alžbety, vzdáva vďaky Pánovi namiesto Alžbety tak, akoby to všetko bol urobil Pán jej. TOTO JE VÝZVA!

 

Kardinál  João Braz de Aviz:

• Odpoviem trošku z opačného uhla. K nám na dikastérium prichádzajú prípady vážnejšieho kalibru a chcem, aby sme viac mysleli na to, že nie sme privilegovanými osobami, a to aj predstavení. Napr. máme prípad, keď istá predstavená je už 35 rokov v tejto úlohe a aby mohla aj naďalej zostať v tejto pozícii, chce zmeniť štatúty inštitútu tak, aby ňou mohla zostať naďalej… Chce zomrieť ako predstavená. Toto je negatívny príklad…
• Iný prípad: Máme zakladateľa, ktorý si vymyslel štvrtý sľub a bol urobený krvou. Bol vykonaný pre neho, nie pre pápeža , nie pre Pána. To je skutočne mimo… Nehovorím o veciach, ktoré sú ďaleko od Ríma.
• Teda musíme si dávať pozor aj na takýchto predstavených, ktorí si postavia hlavu a ohlasujú, kážu seba samých. Ale toto nie je evanjelium, toto nie je evanjeliové!

Aké mechanizmy môžeme použiť, aby sme eliminovali problémy a teda choroby, ktoré ničia komunitný život, pričom vieme, že je veľmi ťažké úplne ich odstrániť?

P. Paul Bere SJ:

• Myslím, že takýchto ničiacich chorôb je naozaj veľmi, veľmi veľa. Nemám čas nejako vymenovať ich, ale myslím si, že si potrebujeme uvedomiť, že do komunity vstupujeme s našou minulosťou, s tým, kto sme. A možno nám Pán pomaly-pomaly pomôže rásť v spoločenstve medzi sebou.
• Chcel by som spropagovať „bratskú korekciu – napomenutie“. Nestačí povedať bratovi, čo robí zle. Je potrebné mu zakaždým hovoriť , možno často: „Pozri, toto je dobré, čo robíš pre komunitu, pre naše poslanie.“ Toto je veľmi dôležité, lebo často naši bratia či naše sestry nepoznajú svoje dary, nevedia, a teda nemôžu ani poďakovať Pánovi za tieto dary, nie sú si vedomí, že ich majú. Toto pomôže aj nám samým.
• V tomto si máme v komunite pomáhať, pretože dary nám neboli dané pre nás samých, ale pre poslanie, pre komunitu, pre druhých.
• V mechanizme „bratskej korekcie“ vidím nástroj, ako pomôcť komunite rásť. Žiadna komunita nie je perfektná, dokonalú komunitu prenechajme nebu… Teraz na zemi kráčajúc spolu v komunite sa snažme ísť spolu ďalej tak, ako môžeme a vieme.
• Pápež povedal, že si potrebujeme navzájom pomáhať na našej ceste – na úrovni komunitných vzťahov cez bratské napomenutie, na osobnej úrovni pohľadom do vlastného srdca, ako o tom hovorí 4. kapitola Knihy Genezis – že zlo je v srdci každého z nás. Napríklad vidím, že keď prichádzajú ľudia do našej komunity, hovoria s XY, so mnou však nikdy nehovoria. Ak sa moje srdce zasekne v žiarlivosti, čo urobím, aby som s ňou bojoval ? Musím začať ďakovať Pánovi za daný dar tohto spolubrata… Nesmieme robiť tak, ako je to opísané v Písme v príbehu o Kainovi a Ábelovi: Ábel obetoval pre Pána zviera, Kain obetoval dary zeme – obetu rastlín. A to, ako si vysvetlil prijatie obety Bohom, začalo v ňom plodiť žiarlivosť na brata. Keď však prechádzame dejinami až ku Kristovi, aká bola jeho obeta? Ježiš priniesol obetu plodov zeme – chlieb a víno… neobetoval zviera. Čo to znamená? Má to svoju logiku – Kain už v minulosti priniesol rastlinnú obetu, ktorá bola akoby prípravou na obetu Krista. Pripravil niečo pre Krista, čo on potom použil. Jeho dar teda nebol odmietnutý, ale využitý v čase, kedy a ako to chcel Boh. Ale Kain nevedel interpretovať pohľad Boha o nebezpečenstve obete zvieraťa – že preliata krv zvieraťa provokuje….

• Teda povedal by som – škoda, že nemôžem ísť v tejto veci hlbšie –, že mechanizmus žiarlivosti, tak ako to môžeme vidieť v spomínanom biblickom texte, bráni čakať na správny moment, kedy Pán vyzdvihne dar či dary, ktoré nám daroval. Je potrebné v živote kráčať pomaly ďalej vzdávajúc vďaky za dary druhých, ktoré prijali a prejavujú navonok. Pretože náš dar vyjde na povrch, ale v čase Pána, keď to on bude chcieť. Toto je dôležité.

Kardinál  João Braz de Aviz:

• v diecéznom seminári som trochu zažil komunitný život a to, čo sa týka „bratského napomínania“. Po vysvätení na kňaza som žil 4 roky v jednej komunite fokolarínov, aby som sa okrem iného naučil tejto metóde „bratského napomínania“.
• A videl som toto: pre realizovanie „bratského napomenutia“ s jeho mnohými pozitívami, ale aj nebezpečenstvami, je potrebné najskôr duchovne sa utiahnuť, postaviť sa v jednoduchosti pred Božie slovo – toto je prvá vec. Druhá vec – naučiť sa povedať pozitívne, ako aj negatívne veci v tej istej úrovni, čiže ak si pripravený dať aj život za svojho brata, si v postoji lásky, môžeš povedať či už niečo pozitívne, či niečo negatívne tomuto bratovi o ňom samom.
• Ale predtým, ako začneš hovoriť, je potrebné povedať mu tieto slová: SOM PRIPRAVENÝ DAŤ AJ ŽIVOT ZA TEBA A CHCEM TI NIEČO POVEDAŤ… Ak máš tento postoj v srdci, či budeš hovoriť o pozitívach alebo negatívach, pomôže to k rastu, bude to dobré.
• Dnes je veľmi zlé to, že sme opustili tento spôsob „bratského usmernenia“ Tento stav hovorí teda o tom, že už nie sme schopní realizovať „bratské napomenutie“, už nevieme skutočne milovať. Teda potrebujeme sa vrátiť k láske.

Mons. José Rodriguez Carballo:

• k tomuto chcem dodať a pripomenúť to, čo sa nachádza v dokumente Nuovo milenio ineunte: „V spoločenstve je dôležité cítiť, že prináležím k tomu druhému a druhý prináleží ku mne.“ Toto sa mi zdá veľmi dôležité. A potom je tu ďalšia vec – podčiarkovať pozitíva toho druhého. Toto buduje komunitu. Zdá sa mi, že o tomto niet čo diskutovať.
• A potom ešte k bratskému napomínaniu. Vraciam sa k tomu, čo aj dnes povedal pápež: NIKDY NEHOVORIŤ POZA CHRBÁT TOHO DRUHÉHO, ČO BY SI MU NEPOVEDAL PRIAMO, A TO V LÁSKE. Toto sa mi javí ako kľúčové pre „bratské napomínanie“. Hovoriť poza chrbát blížneho znamená vrážať mu nôž do chrbta, .pretože sa nemôže brániť.
• Za druhé: môžem tlačiť prst do rany druhého jednoducho len preto, aby som ho ponížil!!! Niet tu žiadnej lásky, postoja – „aj život dám za teba“, tu niet nádeje na rast. TOTO NIE JE BRATSKÉ NAPOMENUTIE – to je poníženie brata či sestry…
• Uzatváram tento príspevok tým, že si myslím, že „bratské napomenutie“ si vyžaduje veľkú POKORU, či už na strane prijímajúceho, pretože nie je ľahké povedať mi: José, máš dlhý nos! Ale aj zo strany toho, kto napomína, pretože ak to nekoná v skutočnej láske (AJ ŽIVOT BY SOM DAL ZA TEBA), je to diabolské dielo, je to škodoradosť, ktorá iba rozdeľuje.

Upravované redakciou

Preklad sr. Ľudovíta Huljaková