Naším zmyslom nemôžu byť len preteky vo výsledkoch so štátnymi školami

Konzervatívny denník Postoj v spolupráci s Konferenciou vyšších rehoľných predstavených na Slovensku pripravil seriál o reholiach. Od jesene 2018 môžete u nás čítať reportáže alebo rozhovory o zaujímavých mužských aj ženských reholiach pôsobiacich na Slovensku. 

Kláštory od Svätého Jura až po Podolínec boli kedysi miestami pôsobenia piaristov, ktorí vychovali vo svojich gymnáziách celé generácie. V súčasnosti ich je na Slovensku dvadsať a školy majú v troch mestách. Sú to bežné cirkevné školy? Prečo chcú prijímať aj deti z neveriacich rodín? Čo sú výzvy pre cirkevné školstvo dnes? Aj o tom rozpráva provinciál piaristov Juraj Ďurnek.

Váš zakladateľ, svätý Jozef Kalazanský, založil prvú bezplatnú školu v Európe. Napriek tomu nie je u nás taký populárny svätý ako trebárs Filip Neri, ktorý tiež žil v rovnakej dobe v Ríme. Čím si to vysvetľujete?

Kalazanský bol praktik. Nevytvoril pedagogické dielo, on školy jednoducho zakladal. A išlo vskutku o inovátorský prístup vzhľadom na danú dobu. Nielenže to boli bezplatné školy otvorené aj chudobným deťom, ale mali až ekumenický rozmer – študovali na nich deti z katolíckych, protestantských a dokonca aj z chudobných židovských rodín.

Dopyt po piaristických školách rástol a mnohí osvietení panovníci volali Kalazanského a jeho bratov, aby podobné školy zakladali aj u nich.

To bol aj prípad Uhorska, kde bolo v istom období 11 piaristických gymnázií, plus ekonomické kolégium v Senci. Kedy sa narušila kontinuita piaristov na našom území?

Nebola to jozefínska reforma, ktorá školské rehole až tak nezasiahla, ale skôr zákony Bachovho absolutizmu. Vtedy z jedenástich gymnázií zostali otvorené štyri. No najviac ochromil zbožné školy na Slovensku vznik Československej republiky, keď boli zoštátnené všetky cirkevné školy.

Našich pátrov vyhnali. Viacerí boli obvinení, že pomaďarčovali. Samozrejme, za Uhorska mali profesori vzdelanie len z maďarských škôl. Maďarskí pátri odišli do Maďarska, no mnohí, ktorí boli zo slovenských miest, museli skladať nové skúšky zo slovenčiny a nemohli učiť, kým nepreukázali, že vedia učiť aj po slovensky.

Medzitým prišli českí učitelia, často bez vzťahu k viere, takže cirkevné školy boli aj odkresťančované. Trvalo 15 až 30 rokov, kým našim pátrom dovolili vrátiť sa na školy a znovu ich vrátili piaristom. Úplný stop nastal, samozrejme, v 50. rokoch.  

V akých mestách pôsobili piaristi v čase vzniku ČSR?

V Trenčíne, Prievidzi, Nitre a istý čas viedli aj ekonomické kolégium v Senci. Okrem toho sa venovali vzdelávaniu aj na iných školách.

Ako vyzerala obnova škôl po páde komunizmu?

Paradoxne, po páde komunizmu bolo u nás ešte viac piaristov ako v roku 1950.

Ako to? 

Náš páter Jozef Horvátik, ktorý zostal provinciálom, budoval tajnú cirkev, tajných piaristov. V roku 1989 tak vyšiel z podzemnej cirkvi aj s mladými kňazmi, ktorých formoval v tajnosti.

Najprv sa obnovilo piaristické gymnázium v Trenčíne. Bolo to vôbec prvé cirkevné gymnázium obnovené po páde komunizmu. Keďže bolo prvé, malo internát, kde sa hlásili záujemcovia z celého Slovenska. Potom sme obnovili gymnázium v Nitre, neskôr základnú školu v Prievidzi, potom aj gymnázium.

Viac sa nedalo z kapacitných dôvodov?

Áno, aj tak si myslím, že to bola odvážna cesta. Výzvou bolo budovy opäť uspôsobiť na školské potreby, veď mnohé slúžili na iné účely.

Tu v Prievidzi máte materskú školu, základnú, strednú odbornú aj gymnázium…

Nie je to náhoda. Piaristi sa snažia o integrálnu výchovu – od počiatkov, keď dieťa vstupuje do predškolského prostredia, až po maturitu. Vo svete máme aj univerzitu.

Koľko je na Slovensku piaristov?

Je nás dvadsať.

Na každej z vašich škôl v Trenčíne, Nitre a Prievidzi nejakí vyučujú?

Áno a po absolvovaní teologického štúdia ich vedieme k tomu, aby okrem náboženstva vyučovali aj nejaký profánny predmet. Väčšina z nich ho aj učí.

Keď sa niekto stane piaristom, počíta sa automaticky s tým, že bude učiteľ?

Našou charizmou je venovať sa vzdelávaniu a výchove detí. Formy môžu byť rozličné, máme napríklad aj centrá voľného času.

Kde vo svete je najviac piaristov?

Od začiatkov boli najsilnejší v Španielsku, odkiaľ pochádzal aj Jozef Kalazanský. Piaristické školy tam majú silné zázemie. Už v jeho časoch sa piaristi dostali na misie, pôsobili aj na Morave, odkiaľ neskôr prišli cez Poľsko i na naše územie. Tým, že sme poslaní k chudobným, tak hľadáme aj misijné územia a piaristické školy nájdete aj v Južnej Amerike, Ázii či Afrike. Máme tiež univerzitu v Kolumbii.

Ak by sme boli v pozícii rodiča a rozhodovali sa pre svoje dieťa medzi piaristickou školou a klasickou cirkevnou školou, prečo by sme si mali vybrať práve vašu?

Piaristické školy nadväzujú na tradíciu, ktorú im dal svätý Jozef Kalazanský. Predovšetkým sme otvorené školy, ktoré evanjelizujú výchovou.

Čo to znamená?

Nevyberáme si žiakov podľa toho, ako sú kresťansky založení.

To už dnes nerobia asi žiadne školy u nás, pretože žiakov je málo.

Áno, ale kedysi sa bežne robili na cirkevných školách prijímacie skúšky z náboženstva. V našich školách sa do centra pozornosti vždy snažíme postaviť žiaka.

Ako sa to má prejavovať?

Kalazanský to robil tak, že v každom žiakovi hľadal dary a talenty, ktoré dostal od Boha, a snažil sa ich vytiahnuť. Poslaním našich učiteľov je nájsť v každom žiakovi originalitu, zamerať sa na to, v čom je dobrý, a profilovať ho tým smerom. Na najbližších desať rokov si naše školy stanovili víziu, ktorú sme postavili na viacerých pilieroch. Prvým z nich sú vzťahy. Ďalším praktickosť.

Čo tým myslíte?

Nechceme vychovávať žiakov pre úrady práce, ale pre trh práce. Veľa diskutujeme so zamestnávateľmi a hľadáme spôsoby, ako sa naši žiaci môžu po skončení štúdia uplatniť v praxi.

Náš školský systém tu máme ešte z čias Márie Terézie. My hľadáme niečo nové. Ako učiteľ musím vedieť odpovedať žiakovi, keď sa ma spýta, prečo sa musí naučiť to, čo preberáme, a načo mu to je. Dnes to mnohokrát učitelia nevedia. V tomto chceme byť na našich školách pokrokoví. Odborníci z praxe nám hovoria, že viaceré povolania postupne zaniknú a už nebudú pre dnešných študentov existovať.

Ako sa teda tomu snažíte prispôsobiť?

Kladieme dôraz na mäkké zručnosti, najmä schopnosť komunikovať, kriticky myslieť, spolupracovať. Chceme, aby škola žiakov pripravila na život.

Čo je tým ďalším spomínaným pilierom?

Zbožnosť. Piaristické školy sa aj volajú zbožné školy. Chceme, aby u nás žiaci našli vzťah k Bohu. Keďže sme otvorené školy, mnohokrát musíme začať s niečím ako predevanjelizácia. Až potom sa dostaneme ku katechizácii a privádzaniu k sviatostiam.

Najväčším zázrakom pre mňa je, keď vidím, že sa niekto obrátil k Bohu. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že som toho častým svedkom. Mnohí, ktorí prišli na naše školy a nemali vieru vštepenú v rodinách, našli ju u nás a oni sami evanjelizujú svojich rodičov a blízkych. Viacerí potom pokračujú v rôznych spoločenstvách aj po skončení školy.

Keď sa rozprávame s učiteľmi na cirkevných školách, hovoria, že už neplatí, že k nim chodia iba deti z veriacich rodín. Skôr sa to začína otáčať. Je to tak aj u vás?

My to berieme ako poslanie, sme pre tieto deti otvorení. Práve tým, že chceme evanjelizovať, tak sme radi, ak sa rozhodnú prísť k nám. Všetci si uvedomujú, na akú školu idú.

Nejde tento váš prístup potom na úkor detí, ktoré vychádzajú z katolícky založených rodín?

Naopak, je to pre ne príležitosť priviesť k Bohu aj svojich neveriacich spolužiakov. Určite to nevnímam ako riziko.

Skúmali sme tiež, prečo rodičia dávajú deti na naše školy, keď sami nepraktizujú vieru. Hovorili nám, že tu vidia pre svoje deti bezpečné prostredie, ktoré ich vedie k hodnotám.

Nehľadajú títo rodičia len niekoho, kto nahrádza to, čo by mali získať v rodinách?

Práve preto, aby nedochádzalo k istej dvojkoľajnosti, že v škole sa učia niečo iné ako doma, zameriavame sa aj na formáciu rodičov.

Ako?

Pozývame ich na duchovné obnovy a ďalšie akcie, ale pripravujeme tiež kurzy o výchove a vzdelávaní. Vytvárame tak zároveň školskú komunitu, ktorá sa spoločne stretáva a formuje.

Je o to záujem?

Mnohokrát majú rodičia s deťmi také problémy, že sami vyhľadávajú pomoc a obracajú sa na psychológov či špeciálnych pedagógov. Výchovných problémov je viac ako v minulosti, takže najmä v období puberty detí sú ich rodičia radi, ak im túto možnosť ponúkneme.

Škola nesupluje rodičovskú výchovu, ale snaží sa zladiť s rodičmi, aby sme ich viedli k hodnotám aj zodpovednosti za ich vzdelanie. Učiteľ odchádza z líderskej pozície a ostáva ako určitý sprievodca, aby si deti uvedomili, že hoci je vzdelanie zadarmo, má svoju hodnotu.

Dnes už nestačí, keď žiak vyštuduje nejakú školu. Na trhu práce sa veľmi rýchlo menia a vznikajú nové pozície a mladí musia nastúpiť na cestu celoživotného vzdelávania. Aj rodičia si to uvedomujú.

Keď sme nedávno robili rozhovor s riaditeľom Združenia katolíckych škôl Slovenska, povedal nám, že najmä na západe Slovenska sa už nedá na cirkevných školách obsadiť pedagogický zbor iba veriacimi učiteľmi.

Môžem to potvrdiť. Päť rokov som bol riaditeľom a bolo ťažké nájsť učiteľa, ktorý by bol profesionálne kvalitný a zároveň aj veriaci.

Skôr by som ale upozornil na celospoločenský problém v tom, že mnohé učiteľské pozície ostanú čoskoro neobsadené. Je málo tých, ktorí študujú prírodné vedy ako matematika, chémia či fyzika a stanú sa učiteľmi. Ide o náročné odbory a v školstve nie sú dostatočne ocenené. 

Ale aj pri učiteľoch sme otvorení a nebránime sa prijať takých, ktorí nie sú presvedčení katolíci, no neuzatvárajú sa a postupne si môžu nájsť cestu k viere. Hovorím to preto, lebo myslím na konkrétny príklad z našej školy. Pre nás veriacich, či už učiteľov, alebo žiakov, je to výborná príležitosť evanjelizovať.

Niektorí môžu tvrdiť, že príliš veľkou otvorenosťou sa už potom stiera rozdiel medzi cirkevnou a štátnou školou.

Na každej z našich škôl učia spolubratia piaristi a snažíme sa, aby neučili iba náboženstvo, ale aj profánne predmety. Zároveň sa starajú o duchovné vedenie škôl, a tak sa neobávam, že by sme nejako strácali na svojej „katolíckosti“. Pochybujem, že na štátnych školách sa snažia o evanjelizáciu. Mladí, ktorí prichádzajú do škôl, túžia po slobode a my im ju ponúkame vo vzťahu s Bohom.

Ján Pavol II. pri jednom stretnutí s piaristami povedal, že piaristické školy vznikli najmä pre chudobné deti. Dodal, že dnes už možno nemáme medzi sebou až tak veľa materiálne ako skôr duchovne chudobných detí.

Súčasný pápež František všetkých veriacich vyzýva, aby vyšli na periférie. Ak sa priblížime k tým, ktorí nemajú poznanie viery, napĺňame tým jeho výzvu.

Učitelia cirkevných škôl hovoria, že sa čoraz viac stretávajú so študentmi, ktorí inklinujú k liberálnym alebo aj extrémistickým názorom a pohľadom na svet. Je to aj vaša skúsenosť?

Tým, že ich počúvame, vieme, že sa aj medzi našimi žiakmi takéto názory vyskytujú. Vidíme, že to majú zo svojich rodín alebo z toho, čo zachytia v médiách. Je to obraz spoločnosti. Práve cez formáciu, ktorú im ponúkame, a kritický pohľad na svet nachádzajú konzervatívne hodnoty. Vidím to aj na našich absolventoch, s ktorými sa stretávame. Čím sú starší, tým sa reálnejšie a zodpovednejšie pozerajú na veci a sami inklinujú ku konzervatívnym hodnotám.

Šéf združenia katolíckych škôl tiež hovorí, že zmenou osadenstva cirkevných škôl treba zanechať príliš rigidný religiózny prístup a viac uvažovať o tom, ako osloviť mladých ľudí.

Rigidný prístup v cirkvi zrušil Druhý vatikánsky koncil, ktorý ju otvoril pre celý svet. Dúfam, že rigidnosť sa už nevyskytuje ani na hodinách náboženstva či v evanjelizačnej snahe veriacich. Žijeme v modernej dobe a musíme to robiť iným spôsobom, ktorý mladých zasiahne.

Predstava, že mladých zasiahneme tým, že ich privedieme priamo na omšu s gregoriánskym chorálom, je omyl. Najskôr musíme začať s určitou predevanjelizáciou, čo znamená vytvoriť si najprv prirodzený vzťah a získať si človeka na ľudskej úrovni. Až potom mu môžeme ponúknuť duchovný rozmer.

Pred začiatkom školského roka ste zamestnancom piaristických škôl napísali list, v ktorom ste vyjadrili pocit, že niektoré katolícke školy sú organizované už len preto, aby sa udržali. Zároveň ste uviedli, že majú strach zo zmien a stávajú sa akýmsi bunkrom, ktorý ich chráni pred omylmi zvonka.

Pápež František po synode o mladých v exhortácii vyzval cirkevné školy, aby boli odvážne a vyšli zo šedého priemeru a uzatvorenia.

Štart cirkevných škôl po revolúcii nebol pre mnohé z nich jednoduchý, budovali si zázemie celé roky. Postupne začali konkurovať vo výsledkoch štátnym školám. Toto ale nemá byť hlavným kritériom úspešnosti a kvality našich škôl. Tým má byť pridaný bonus, ktorý dávame žiakom vo vedení k hodnotám. Nemôžeme sa iba pretekať so štátnymi školami v nejakom percentile. Máme byť odvážni a stavať školu na pilieroch vzťahov, zbožnosti a pripravenosti na praktický život.

Dlhšie sa hovorí o diskriminačnom postavení cirkevných škôl z hľadiska financií, ale v poslednom čase aj pre zákon, ktorý umožňuje samosprávnym krajom určovať počet žiakov nielen štátnym, ale aj cirkevným stredným školám. Pocítili ste to na vašich piaristických gymnáziách?

Predtým nám určovali samosprávy počet tried a od minulého roka sa to ešte viac priostrilo tým, že nám rovno hovoria, koľko žiakov môžeme prijať. Každý rok je to boj a na ministerstve sa odvolávame voči rozhodnutiu vyšších územných celkov. Tie nám postupne ukrajujú z počtu žiakov. Nie je to na prvý pohľad okamžitý dramatický úbytok, ale keď celé roky iba odkrajujú, školy sa dostanú na hranicu prežitia.

Keď spočiatku nám nedovolili otvoriť triedy v určitých odboroch, bolo to náročné, ale teraz, keď nám dávajú iba minimálny počet žiakov, ktorých môžeme prijať, je to pomaly likvidačné.

Stalo sa vám, že ste museli niektorým žiakom povedať, že ich neprijmete, hoci by ste mohli a chceli?

Áno. Poviem vám aj konkrétny príklad. Keď pred časom rušili gymnázium v neďalekej Handlovej, nástupníckou školou malo byť štátne gymnázium v Prievidzi. Viacerí žiaci sa ale rozhodli ísť k nám. Ministerstvo sa však vyjadrilo, že nám na týchto žiakov peniaze nedá. Keď chceme napríklad otvoriť v rámci našej strednej odbornej školy IT odbor, nedovolia nám to. A to sú iba niektoré z viacerých podobných prípadov.

Keď o tom rokujeme, odvolávame sa na vatikánske zmluvy, podľa ktorých majú rodičia právo vybrať pre dieťa školu. Žiaľ, niekedy nemôžu, pretože máme nariadený iba určitý počet a tak ich musíme odmietnuť.

Je to diskriminácia, ak samospráva ako zriaďovateľ svojich stredných škôl určuje, koľko žiakov môžu prijať naše gymnáziá, ktoré zriaďuje rehoľa piaristov.

Okrem toho, čo sa týka financií, štát neprispieva na kapitálové výdavky cirkevných škôl, teda na financie potrebné na rekonštrukcie či prestavbu budov. V niektorých mestách tiež dostávajú školské zariadenia – teda jedálne či školské kluby detí – patriace pod cirkevné školy iba 88 percent z toho, čo dostávajú štátne školy. V Nitre tento stav súčasný primátor zrovnoprávnil, v Prievidzi o tom rokujeme.


Kto sú piaristi
Španiel Jozef Kalazanský prichádza do Ríma za cirkevnou kariérou v období, keď je mesto po niekoľkých morových epidémiách. Nachádza bezprizorné deti, ktoré stratili rodičov a túlajú sa po uliciach. Tento obraz ho zasiahol, až v ňom našiel zmysel svojho kňazského povolania.

Pochopil, že týmto deťom nepomôže len mincou alebo jedlom, ale najviac tým, keď im poskytne vzdelanie. V roku 1597 tak založil prvú bezplatnú školu v Európe.

Túto školu otvára pre všetkých, nielen pre deti z katolíckych rodín, ale aj protestantských a dokonca aj z chudobných židovských rodín. Školu formuje do podoby, že v nej existuje školský poriadok, rozvrh hodín – všetko prvky, ktoré dovtedy neexistovali.

Okrem toho, žiakov nerozdeľuje podľa veku, ale podľa úrovne, na akej sú. Zavádza aj matematiku, čo je na vtedajšie časy novinka, plus kaligrafiu, teda krasopis, a mnohé ďalšie prvky na tú dobu priam revolučné. Podľa tradície bol Kalazanský v kontakte s Galileom Galileim.

V roku 1621 vzniká Rehoľa chudobných regulárnych klerikov Božej Matky Zbožných škôl, skrátene Zbožné školy (Scholae Piae) alebo tiež piaristi.  

Kalazanský viackrát odmietol povýšenie do kardinálskeho stavu. Podľa vlastných slov našiel miesto medzi najmenšími a tam chce aj zostať. Keďže bezplatné školy pre chudobných boli tŕňom v oku mnohých boháčov, Kalazanský si prešiel aj osobnou Kalváriou, keď ho mnohí napádali, osočovali. Napokon bola rehoľa piaristov istý čas aj zrušená. V dejinách cirkvi je meno Kalazanského spomínané ako Jób Nového zákona. Slovami „Pán dal, Pán vzal“ reagoval na skutočnosť, že jeho celoživotné dielo sa malo skončiť.

Jozefa Kalazanského vyhlásil v roku 1948 pápež Pius XII. za patróna všetkých cirkevných škôl. Piaristi majú dnes na Slovensku gymnázium v Trenčíne, gymnázium aj základnú školu v Nitre a v Prievidzi nájdete piaristickú materskú školu, základnú školu, strednú odbornú školu aj gymnázium.

Pavol Rábara, Adam Takáč
Foto: Pavol Rábara