Nebáť sa požiadať o pomoc
Rozhovor s účastníčkou Roku duchovnej obnovy.
Predstavení mužských aj ženských reholí na Slovensku sa už dlhší čas zamýšľajú nad tým, ako pomôcť bratom a sestrám, ktorí prežívajú také ťažkosti, ktoré si vyžadujú komplexnejší prístup. Dokonca boli podniknuté nejaké kroky, ale k pôvodnému zámeru sa nepodarilo priblížiť napriek tomu, že mnohí do toho vložili veľa úsilia.
Jedným z tých, ktorí sa zúčastnili na hľadaní riešenia, je aj Reginald Adrián Slavkovský, dominikán, ktorý bol v rokoch 2009 – 2017 provinciálom svojej provincie.
V zahraničí existujú fungujúce projekty takéhoto typu. Viac informácií o nich môže podporiť doterajšie úsilie a takisto môže niektorým rehoľníkom a ich predstaveným pomôcť v hľadaní riešenia. Preto brat Reginald oslovil jednu zo slovenských rehoľných sestier, ktoré absolvovali takýto kurz v Poľsku. Nebol pritom určený iba sestrám, ktoré prežívajú ťažkosti v rehoľnom živote, ale aj tým, ktoré chcú prehĺbiť svoje zasvätenie.
Poľskí salvatoriáni poskytujú pre rehoľné sestry Rok duchovnej obnovy vo svojom centre v Trzebinii a pre rehoľníkov dvojročný kurz formátorov v Krakove. Môžu sa ho zúčastniť aj bratia, ktorí nie sú formátormi, podmienkou je iba súhlas provinciála.
Ak vás skúsenosť sestry zaujme a chceli by ste sa o tom, čo prežila, dozvedieť viac, rada sa s vami o to podelí, ak ju oslovíte prostredníctvom redakcie.
Ako sa stalo, že si sa dostala do programu ročnej duchovnej obnovy pre rehoľné sestry v Trzebinii v Poľsku?
Vo svojich 35 rokoch som sa ocitla v náročnej životnej situácii, ktorá vyvrcholila diagnózou: „syndróm vyhorenia“. Nakoľko som mala vážne problémy s nespavosťou a na to nadväzoval rad iných fyzických, psychických a duchovných stavov, ktoré som dovtedy nepoznala, začala som pátrať po príčine, ktorá mala zjavne hlbší koreň. Hľadala som pomoc u psychológov a psychiatrov, ktorí mi značne pomohli, avšak niektoré moje otázky stále zostávali nezodpovedané. Mala som potrebu venovať sa svojmu vnútru intenzívnejšie, pod vedením skúseného človeka. A s odstupom času môžem povedať, že Rok duchovnej obnovy bol skutočne dobrým výberom.
Aké boli tvoje prvé dojmy, keď si prišla prvýkrát do Trzebinie? Mala si nejaké očakávania? Zaujalo alebo prekvapilo ťa niečo?
Do Trzebinie som išla so zmiešanými pocitmi. Nevedela som, či to zvládnem, rátala som s istým vypätím síl. Prvý dojem bol však veľmi oslobodzujúci – cítila som sa ako „ryba vo vode“, všade okolo boli rehoľné sestry, ktoré nemali potrebu riešiť, ako som oblečená, ako sa tvárim, atď. Zaplavoval ma pocit šťastia a vďačnosti za to, že sa konečne môžem venovať sebe. Zaujal ma veľmi srdečný a zároveň rázny postoj tých, ktorí nás mali viesť. Ich prejav bol nekompromisný, ale plný lásky. Evidentne „vedeli, čo robia“.
Kto sú tí, čo vás viedli? Ako sa zrodilo to dielo a aké sú jeho základné črty?
Záštitu nad celým kurzom majú salvatoriáni – rehoľní kňazi, ktorí žijú v Centre pre duchovnú obnovu a spravujú ho. A potom rad laikov i rehoľníkov, odborníkov v jednotlivých oblastiach – psychológii, teológii, medicíne, pedagogike a pod. Toto Centrum v Trzebinii vzniklo v roku 2006 ako pokračovanie Duchovných cvičení, ktoré viedli salvatoriáni od roku 1928 pre rôzne stavy – zasvätených i laikov – s úmyslom sprevádzať týchto ľudí po stránke duchovnej – v prehlbovaní viery aj v ich integrálnom rozvoji, ktorý zahŕňa oblasť psychiky aj spirituality.
Vráťme sa k tvojmu prežívaniu. Čo podľa teba najviac prispelo k tomu, že sa „zhorenisko“ v tvojom vnútri znovu zazelenalo a zakvitlo?
Rapídny obrat v mojom prežívaní spôsobil fakt, keď som si uvedomila, že mnoho ľudí, bez ohľadu na vek, prechádza vo svojom živote podobnou krízou. Potom to bolo zistenie, že práve toto „dno“ môže byť pre mňa životodarným, ak nájdem príčinu svojho pádu – svoju slabinu, v pokoji ju prijmem a s pomocou skúsených ľudí ju pretvorím na hodnotnú životnú skúsenosť. Táto slabá časť mojej podstaty ma môže po celý život upokorovať, avšak práve ona ma bude smerovať k príjemnej závislosti na Bohu. Zároveň sa mi „otvorili oči“ a s prekvapením som zistila, že mnohé problémy ľudí vnímam osobnejšie, že im rozumiem a viem poradiť.
Predpokladám, že s myšlienkami, ktoré sa pre teba stali dôležitými, si sa stretla už aj skôr. Čo spôsobilo, že tie informácie v tebe bytostne zarezonovali a pomohli ti ináč vnímať dianie okolo seba a takisto pokojnejšie prežívať svoju každodennosť?
Často som počúvala o „syndróme vyhorenia“ a podobných ťažkostiach, aj ich okolnostiach, ale hovorila som si, že mne sa to nemôže stať, že som dosť silná na to, aby som zvládala ťažké situácie. Vtedy som ešte nevedela, že opak je pravdou, a namiesto zvoľnenia som stále „dupala na plyn“. Tieto informácie vo mne zarezonovali až vtedy, keď som si priznala, že „som v tom“. Potom som ich začala vnímať veľmi reálne, avšak nevedela som sa v tom všetkom zorientovať. Pomohli mi ľudia, ktorí sami niečím podobným úspešne prešli alebo s takýmito ľuďmi pracovali. Teraz viem, že samotné informácie by nestačili. Každý človek je originál a nedá sa vtesnať do všeobecných poučiek. A u každého je spúšťačom niečo iné – u mňa to bola prepracovanosť v spojitosti s nevyriešenou minulosťou, ktorú som od detstva potláčala v podvedomí a ktorá o sebe v slabej chvíľke dala vedieť. V pokojnejšom prežívaní každodennosti mi teraz pomáha rešpektovanie svojich hraníc, ľudia, ktorým dôverujem, a v neposlednom rade viera.
Skús stručne opísať niektorú z prednášok alebo aktivít na kurze a v čom ťa to oslovilo alebo posunulo ďalej.
Mnohé prednášky a workshopy boli podnetné, dalo by sa o nich rozprávať dlho, avšak asi najsilnejšou pre mňa bola prednáška psychologičky, ktorá viedla jednu z našich skupín. Rozprávala o svojom živote, ako prežila vlastný potrat, a keď sa predsa len narodila, mama ju nechcela, tak sa jej výchovy ujala babka. Celé detstvo a pubertu vedome či nevedome bojovala s neprijatím, odvrhnutím. Mala psychické problémy. Absolvovala psychoterapiu a vtedy jej psychiater, známy poľský profesor, povedal, že ak svojím bojom prejde úspešne, neskôr tým pomôže mnohým ľuďom. Prednášala nám o traumách a emóciách.
Workshopy boli šité na mieru stále k danej téme, mne osobne pomohli v sebapoznaní a odkrývaní tajomstiev vnútorného sveta. Často som žasla nad tým, čo sa vykľulo z jednoducho poskladaných krabíc, maľby či rozhovoru. Boli spontánne, hlavnou zásadou pri ich realizácii bola sloboda. To, čo som nespoznala alebo nevidela sama, mi pomohli odkryť spolusestry v skupine.
Od ukončenia kurzu už uplynul viac ako rok. V čom sa zmenilo tvoje prežívanie, tvoj prístup? Čo robíš ináč než v minulosti? Akú „zásluhu“ má na tom kurz?
Zmenil sa môj pohľad na život. Predtým som veľa pracovala a nemala čas na prechádzku, len tak s niekým posedieť, porozprávať sa… stále som sa náhlila a koniec koncov bola unavená. Aj teraz s tým bojujem, ale častejšie sa mi darí užiť si život, v dobrom slova zmysle. Iné je to aj vo vzťahoch – predtým som často „sklopila uši“ a nechala sa prevalcovať názormi iných. Teraz vyjadrujem jasne svoj postoj, hľadám pravdu, nie to, aby som iným vyhovela. Spoznala som, že v podstate nemám čo stratiť, nepotrebujem sa báť, čo si iní pomyslia.
Kurz ma uistil o správnosti môjho prežívania. Venovali sme sa komunikácii a ako žiť zdravé vzťahy.
Z tvojej odpovede sa dá tušiť, že ste sa na kurze učili zvládať situácie tak, aby si nešla sama proti sebe. Z výchovy v sebe môžeme mať prehnanú ochotu obetovať sa až po hranice svojho zdravia, ale každý má v sebe aj tendencie k egoizmu a zvýhodňovaniu seba. Ako to rozlišuješ? Vedela by si uviesť nejaké príklady z tvojho hľadania zdravého prístupu k práci a k vzťahom?
Myslím, že celý život bude pre mňa hľadaním a prehodnocovaním toho, čo patrí k zdravému udržaniu si hraníc a čo k môjmu egoizmu. Je potrebné mať ducha rozlišovania, vnímať reč svojho tela a tiež reakcie druhých. Ak ma napríklad niekoľko dní za sebou bolí hlava, je to pre mňa znak, že mám ubrať. A teda urobím to, aj keď možno vnímam istú nespokojnosť vo svojom okolí. Na druhej strane sa snažím svoje počínanie verbalizovať, aby si iní nedomýšľali. Popritom vo svedomí prehodnotím svoj postoj. Nestaviam však iba na svojom presvedčení, veľkou oporou je mi človek, ktorý ma pozná, sprevádza na duchovnej ceste a pravdivo s láskou mi nastaví zrkadlo.
Čo sa týka vzťahov, učím sa prijímať fakt, že nie s každým môžem mať srdečný a hlboký vzťah. Jednoducho, existujú vzťahy priateľské, bratsko-sesterské a tiež pracovné. Pomáha mi v tom poznávanie samej seba a rôznych typov osobností iných. Niektoré veci treba prijať a nedramatizovať.
Koľko sestier sa zúčastnilo ročnej duchovnej obnovy v Trzebinii spolu s tebou? Aké to boli sestry? Poslali ich tam predstavené, chceli spracovať nejaké traumatické situácie z minulosti, túžili po rozvoji svojho duchovného života? V čom je takáto spoločná duchovná obnova iná oproti individuálnej snahe jednotlivca? Aké ovocie priniesla iným sestrám?
Bolo nás tam okolo 85 sestier, vekové zloženie od 33 do 74 rokov (podmienkou boli večné sľuby). Pohnútky k pobytu boli rôzne. Niektoré prišli z poslušnosti a bolo im ťažko, iné prišli s úmyslom oddychu a niektoré mali konkrétny problém, ktorý mali ochotu riešiť. Nestretla som však takú, ktorá by na konci tejto obnovy nekonštatovala, že sa jej niečo dotklo, hoci len nečakane. Mnohé boli prekvapené, koľko neprebádaných vecí je v ich živote. Niekoľko sestier sa rozhodovalo o povolaní, jedna aj odišla z kláštora a bola vďačná sprevádzajúcim, že jej pomohli rozlíšiť jej nepravý úmysel, ktorým strpčovala život sebe aj spoločenstvu. Ostatné sa v povolaní uistili a boli šťastné.
To, že sme „bojovali“ spolu, malo veľkú silu. Mali sme možnosť navzájom sa zdieľať a overovať si skúsenosti. Veľa sme sa za seba modlili a povzbudzovali sa. Keď človek zostane sám, problém ho premôže.
Poznamenal kurz nejako tvoju modlitbu a prežívanie tvojho vzťahu k Bohu?
Začala som hľadať ticho a jednoduché bytie pred Bohom. Snažila som sa viac počúvať, ako rozprávať. Počas duchovnej obnovy sme strávili veľa času pred Eucharistiou v úplnej tichosti – mali sme možnosť odovzdať Bohu svoje trápenia, túžby… A taktiež ma to viac nasmerovalo k Božiemu slovu. Ono dáva odpoveď v každej situácii nášho života. V Trzebinii bol každý deň naplnený lectio divina, niesol sa v duchu konkrétneho Božieho slova.
Čo by si chcela odkázať tým, ktorí sa cítia byť na rázcestí buď preto, že ich na ceste viery niečo ochromilo, alebo preto, že hľadajú nové impulzy pre intenzívnejšie a srdečnejšie prežívanie svojho povolania?
Ľudský život je tajomstvom. Prináša veľa krásnych, ale aj ťažkých situácií. Tak isto aj povolanie v zasvätenom živote. Mne na týchto rázcestiach veľmi pomáha sebapoznanie, to znamená poznanie svojich dobrých aj ťažkých stránok – každý ich jednoducho má! Ak sa k nim postavím zodpovedne, môžem z nich vyťažiť množstvo dobra pre seba aj pre iných. A s týmto základom môžem napredovať vo viere, pretože milosť predpokladá prirodzenosť. Je krásne byť človekom, Božím človekom.
Reginald Slavkovský, OP
Publikované v časopise Zasvätený život 01/2019.