„Neboj sa, Mária, našla si milosť“ (Lk 1,30)
Nazaret je východiskovým bodom pre dobrodružstvo Máriinej viery: Boh ju sem prišiel navštíviť a tu sa Mária ocitla pred povolaním, ktoré sa predtým zdalo celkom nemysliteľné. V Nazarete sa stretá skúsenosť s Bohom a osobné povolanie. Zvestovanie o narodení Ježiša sa zhoduje s výzvou, aby sa stala jeho matkou. Návrh povolania a zjavené vtelenie bolo jedinou udalosťou. Spása Božieho ľudu išla ruka v ruke s povolaním Márie. A pretože verila Bohu, aj keď jej sľuboval nemožné, Mária bola schopná realizovať Boží plán.
Mária je blahoslavená, pretože uverila (Lk 1,45). Dôvod jej blaženosti treba hľadať v jej schopnosti prijať Boha, a nie natoľko v jej materstve. Pre Máriu porodiť Boha neznamená len prijať nepochopiteľný návrh, ale byť vnímavou k invázii Boha a to si žiada, aby sme mali vôľu prijať ho. Viera je ochota, aby sa dobrodružstvo povolania, ku ktorému sme boli povolaní, stalo mojím vlastným. V tom spočíva šťastie.
Chceme uvažovať o našej skúsenosti povolania vo svetle Máriinho povolania. Môžeme ho posúdiť a prijať ako to urobila ona. Prijať Boha do nášho života a stotožniť sa s jeho plánom s nami.
Pre Máriu
● povolanie bolo volaním daným zadarmo. Byť povolaný Bohom je vždy nečakaná, nezaslúžená milosť. Na začiatku povolania je iba Boh, ktorý je tiež jediným dôvodom jeho jestvovania. Boh volá, lebo chce zachrániť a zveruje povolanému svoj projekt. Povolanie je teda „vecou dôvery“. Povolaný je vždy len dlžníkom dôvery. Mať dôveru v „Dôverníka“ je jediná vhodná odpoveď. Rovnako ako Mária, povolaný „našiel milosť u Boha“ (Lukáš 1,30).
● Povolanie začína dialógom, ktorý je v skutočnosti vždy otvoreným rozhovorom a končí vtedy – a ak – zanecháte rozhovor. Všetky biblické rozprávania o povolaní sa predstavujú ako dialóg s Bohom – priamy alebo sprostredkovaný – s vyvolenou osobou. Boh volá, keď dáva poslanie, sľubuje osobnú vernosť voči tomu, ktorému zveruje úlohu v živote. Prijať dialóg je spôsob, ako reagovať na povolanie a umožňuje volanému vstúpiť do vzťahu s Bohom Otcom, Bohom Synom a Bohom Duchom Svätým. Kto je volaný môže robiť veľa vecí, ale bude mať len jedného Boha, tri Osoby, o ktoré sa má starať.
Byť volaná Bohom – to bol začiatok cesty viery, ktorú prešla Mária. Prijať vlastné povolanie znamená urobiť prvý krok na akejkoľvek ceste viery. Mária spoznala Boha, keď spoznala jeho plán o nej a keď ho počúvala. Boh ju pozval k niečomu, čo bolo pre ňu nemožné. Pre toho, kto sa cíti byť povolaný, nie je nikdy problémom to, čo bol vyzvaný urobiť, ale kto ho volá a prečo. Prežívať svoje povolanie si vyžaduje vieru a úctu, vďačnosť a úžas pred Bohom.
1. Rozprávanie
Naratívna štruktúra Zvestovania Panne Márii je jasná. Predstavenie postáv (Lk 1,26b-27), zjavenie anjela a reakcia Panny Márie na pozdrav (Lk 1,28-29), posolstvo anjela a Máriina otázka (Lk 1, 30-34), odpoveď anjela a Máriin súhlas (Lk 1,35-38a). Vstup anjela (Lk 1,26a) a jeho odchod zo scény (Lk 1,38b) uzatvárajú epizódu, kde mal vždy on iniciatívu a Mária reagovala na ňu: postupne, so strachom (Lk 1,29), otázkou (Lk 1,34) a prijatím (Lk 1,38).
Posol trikrát odhaľuje Márii Boží plán a ona toľkokrát odpovie. Lepšie vysvetlenie toho, čo sa jej ponúka, zodpovedá lepšiemu prijatiu ponuky. Mária Zvestovania je mladá žena povolaná k neočakávanému materstvu. Aj keď prijme povolanie, nerobí to bez otázok a rozlišovania.
V oznámení o počatí Ježiša (Lk 1,26-38) dominuje kristologický záujem. Je to viac oznámenie o neočakávanom narodení (por. Sdc 13,3-5.7; Iz 7,14-17), ako (iný) príbeh o povolaní (Sdc 6,11-24). Je viac zameraný na anjelovo posolstvo ako na nejakú víziu (por. Lk 1,11-12). Ježiš bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida a naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom (Lk 1,32-33).
Vyvolenej Matke, ktorá namieta, že je panna, (Lk 1,34), sľubuje príchod Ducha Svätého (Lk 1,35). Pripomína jej Božiu všemohúcnosť, čoho dôkazom je materstvo Alžbety, ktoré nedávno začalo (Lk 1,36 – 37). Keď je zatienená silou Najvyššieho, ten, ktorý sa z nej narodí, bude nazývaný Božím Synom (Lk 1,35, porov. 2 Sam 7,14).
—————————————————————————-
26 V šiestom mesiaci poslal Boh anjela Gabriela do galilejského mesta, ktoré sa volá Nazaret, 27 k panne zasnúbenej mužovi z rodu Dávidovho, menom Jozefovi. A meno panny bolo Mária.
28 Anjel prišiel k nej a povedal: „Zdravas’, milosti plná, Pán s tebou.“
29 Ona sa nad jeho slovami zarazila a rozmýšľala, čo znamená takýto pozdrav.
30 Anjel jej povedal: „Neboj sa, Mária, našla si milosť u Boha. 31 Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. 32 On bude veľký a bude sa volať synom Najvyššieho. Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida, 33 naveky bude kraľovať nad Jakubovým rodom a jeho kráľovstvu nebude konca.“
34 Mária povedala anjelovi: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“
35 Anjel jej odpovedal: „Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn. 36 Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná! 37 Lebo Bohu nič nie je nemožné.“
38 Mária povedala: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“
Anjel potom od nej odišiel.
—————————————————————————-
Bez toho, aby sme stratili z dohľadu kristologickú koncentráciu, príbeh Zvestovania Panne Márii obsahuje tri dôležité mariologické vyhlásenia.
Po prvé, pozdrav anjela Gabriela (Lk 1,28). K obvyklej formule „Buď pozdravená“, dodáva výraz „plná milosti“, ktorý sa snaží opísať osobnú situáciu Márie, plnej milosti. Výraz „Pán s tebou“ sa nevzťahuje na počatie Ježiša, ešte neuskutočnené, ale ubezpečuje Máriu o Božej zhovievavosti potom, ako jej zveril poslanie porodiť Božieho Syna (Lk 1,31-33.35). Materstvo Ježiša je výsledkom – nie príčinou – prijatia Božieho plánu. Pozdrav teda začína dialógom o povolaní. Márii sa oznamuje, že Boh s ňou počíta. Viac ako nejaký výrok o nej je v ňom ukryté angažovanie sa Boha v súvislosti s ňou.
Druhé mariologické tvrdenie je zamerané na oznámenie panenského materstva (Lk 1,34-35.37). Svojou otázkou („Ako je to možné? Nepoznám muža“), Mária nevyjadruje námietky, ani nedáva najavo neveru a o to menej verejný odpor. Zdôrazňuje len, že podľa nej je tento božský plán nemožný, čo je charakteristická téma príbehov o povolaní (Jn 17,17; Sdc 6,15; 13,17). Syn Panny Márie bude možný, lebo pre Boha nič nie je nemožné (Lk 1,37). Panenské materstvo Panny Márie je iná tvár Božieho synovstva Ježiša. Ľudské počatie Ježiša je dielom Ducha Svätého.
V neposlednom rade je rozhodujúce pre obraz Panny Márie u Lukáša, jej prijatie Božieho plánu: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38). Mária sa nepodriaďuje nevyhnutnému. Želá si len, aby sa stalo to, čo jej bolo povedané. Úplná podriadenosť vlastného života a vlastných plánov (Lk 1,27) mení plnú milosti na slúžku. Viera, ktorá je službou a súhlasom, realizáciou toho, čo je povinné, úplnou realizáciou, ale bez zásluh, je slobodnou reakciou toho, kto počúva svojho Boha (Lk 8,21). Mária, pretože uverila Bohu, splodila ho ako Syna vo svojom lone: Jej počínaním je jej viera.
„Neboj sa, Mária, našla si milosť“ (Lk 1,30)
Nazaret je prvým krokom nášho rozjímania o Márii, lebo je východiskovým bodom dobrodružstva Máriinej viery. Tam žila Mária, panna už zasnúbená Jozefovi, a tam šiel Boh, aby jej predložil svoj projekt a žiadal ju o súhlas. Mária si uvedomila, že Boh zamýšľa zachrániť svoj ľud v tej chvíli, keď spoznala, že Boh počíta s ňou. Oznámenie o narodení Ježiša sa zhodovalo s výzvou, aby sa stala jeho matkou. Spása Božieho ľudu sa udiala súčasne s povolaním Márie.
Úsilie, aby Máriin Boh bol aj naším vlastným Bohom, nás má animovať k prežívaniu kresťanského života ako výzvy od Boha pomôcť mu, aby bol medzi nami prítomný. Povolaním Márie bolo toto a teraz to môže byť aj naším povolaním. Ak odpovieme kladne, Boh bude mať miesto, aby bol prístupný pre ostatných, a môžeme sa podobať Matke Božej. A to nie je žiadna maličkosť! To je práve to, o čo tu ide. Viac než len tak stáť a fascinovaní obdivovať Máriu, musíme napodobňovať jej spôsob správania sa voči Bohu a darovať ho svetu.
Osobné povolanie a Božia spása
Boh, ktorý si vybral Pannu Máriu, aby dal svetu Spasiteľa, chcel spasiť ľudstvo a naďalej potrebuje osoby, do ktorých by mohol vteliť svoju vôľu.
Rozprávanie o povolaní Márie, okrem toho, že nám ukazuje dôvod jej veľkosti, môže nám zjaviť základné charakteristiky nášho osobného kresťanského povolania. V skutočnosti nám zjavuje postoj Boha, ktorý keď nám dáva špeciálnu úlohu, zamýšľa spasiť svoj ľud. Má projekt spásy a zveruje ho tomu, kto ho chce prijať. Keď dnes znova myslíme na povolanie Márie, mohli by sme sa všetci cítiť byť pozvaní Bohom pomôcť mu, aby dnes znova ľahšie vstúpil do sveta. Alebo snáď náš svet nepotrebuje Boha?
Povolanie, otázka dôvery
Každé autentické povolanie sa rodí z veľkej dôvery Boha v svojho vyvoleného. A tak to bolo aj v prípade Márie. Pozvať pannu, aby sa stala jeho matkou, bol predovšetkým obrovský akt dôvery zo strany Boha. Božská iniciatíva, prekvapujúca aj pre Máriu, lebo to bolo úplne nečakané, sa nachádza na začiatku každého povolania. Pocit nehodnosti, pocit nemožnosti, ktorý vzbudí v povolanom objav, že Boh s ním počíta, potvrdzuje, že povolanie je čistá milosť. Aj v prípade Márie.
Boh vždy veľmi riskuje, keď dobrovoľne stavia na niekom, kto zostane prekvapený z toho, čo sa mu oznamuje a žije bez istoty, že by to bolo možné. Na začiatku každé povolanie teda naznačuje, že je to nevysvetliteľná a nezaslúžená ponuka Boha v prospech vyvoleného. Kto si však všimne toto volanie, nemá sa cítiť sám a bezmocný zoči-voči zodpovednosti, ktorú má prijať. Boh tým, že ho volá po mene, robí ho predmetom svojej viery a svojej dôvery. Nikto sa nebude nikdy cítiť ponechaný sám na seba, ak nezabudne, že skôr než by hľadal, bol nájdený, skôr než by volal, bol zavolaný, skôr než by miloval, bol on veľmi milovaný Bohom.
Povolanie, dôvod dôvery.
Ak Boh s nami počíta, dôvod je ten, aspoň pre neho, že pre neho máme veľkú cenu. Vedomie osobného povolania je najdôležitejší dôvod, ktorý máme mať, aby sme mali dôveru v seba samých, lebo ak Boh mal dôveru v nás, nemáme dôvod sa strachovať. Namiesto toho, aby sme si robili starosti o to, čo nás bude stáť nasledovanie nášho povolania, lepšie využijeme náš čas, ak budeme obdivovať Boha, ktorý s nami počíta a úplne sa mu dáme k dispozícii.
Mária sa správala presne tak. Nech Boh čokoľvek konkrétne myslel pre každého z nás, je tu viac ako dostatočný dôvod, aby sme zostali v úžase. Tento Boh nás oceňuje až do tej miery, že nám zjavuje svoj projekt a počíta s nami. A preto, kto bol povolaný od Boha, aby mu pomáhal v spáse iných, nemá sa nikoho a ničoho báť, a môže veľa získať. Strach je zakázaný pre každého Bohom povolaného, ako to bolo aj pre Máriu: „Neboj sa Mária“ /Lk 1,30/, povedal jej ten, ktorého poslal Boh. Cítiť sa byť povolaný Bohom znamená priznať si, že sme jeho dôverníci.
Dôverovať Bohu znamená byť jeho dôvernými priateľmi.
Je len jediná správna odpoveď na dôveru, ktorú Boh ponúka tomu, koho volá: viera, ktorá je, ako nás učí Mária z Nazaretu, úplným súhlasom. Keď Boh s niekým počíta a dôveruje mu, chce, aby sa aj jemu verilo, aj keď to, čo nám ponúka, by sa zdalo byť absurdným. Márii – nezabudnime na to – navrhol, aby bola matkou bez toho, že by prestala byť pannou. Aj ona sa pýtala, ako by to bolo možné. A predsa tu korení zázrak. Kto verí v Boha, poskytuje mu prijatie. Kto mu dá svoj súhlas, príde až k tomu, že mu dá život a lono. Panna sa stane Matkou Boha, lebo mu dôverovala a svet získal svojho Spasiteľa, keď Boh našiel niekoho, kto mu veril. Tá, ktorá dôverovala Bohu, ho počala vo svojom lone.
Prečo nás teda toľko stojí veriť Bohu? Neuvedomujeme si, že Boh vyžaduje vieru len potom, keď nám dal zakúsiť dôveru, ktorú má v nás. Nerozmýšľame nad tou skutočnosťou, že ak nás o niečo žiada, je to preto, lebo nám veľmi dôveruje. Teda, ak sa necítime byť dôverníkmi Boha, jeho dôvernými priateľmi, náš život v poslušnosti sa stáva trápením. Ak sa cítime byť len poslanými, ale nemilovanými, ľuďmi, od ktorých sa len vyžaduje bez toho, aby boli uznaní, nedokážeme ho poslúchať. A Boh nenachádza priestor v našom živote, aby bol prítomný a svet nenachádza v nás nič Božie.
Boh, ktorý hľadá veriacich.
Ako za čias Márie, Boh naďalej hľadá toho, kto by mu veril a ponúkol svoje lono. Máriin Boh, aby spasil svet, nemôže robiť nič iné, ako vteliť sa. Dnes tak, ako včera. Ak ho vnímame ako neprítomného v našom svete, ďaleko od našej reality, ako toho, ktorý sa nezaujíma o naše problémy, nemáme za to obviňovať jeho. Dôvod je ten, že dnes nenachádza medzi nami tú, ktorú jedného dňa našiel v Nazarete. Lukáš nám pripomína, že Máriino šťastie začalo, keď uverila svojmu Bohu. Ukracujeme sa o Máriino šťastie, keď odmietame poslúchať Boha. A predsa nemalo by to byť tak ťažké. Mária nepotrebovala úplne patriť Bohu, aby ho počala vo svojom lone. Hoci bola panna, nepotrebovala pomoc muža, aby pomohol Bohu vstúpiť do sveta ľudí.
Veriaci, ako Mária, aby sa stal dôverníkom svojho Boha, aby svoj život urobil Božím, potrebuje len vieru; aby mu dal telo a domov, aby sa stal človekom, aby ho priviedol na svet a daroval svetu, nie je potrebný žiaden zázrak, ale len viera. Stane sa členom našej rodiny, ak sa dáme úplne k jeho službe. S Máriiným Bohom slúžka sa stáva matkou.
Boh, ktorý potrebuje prijatie.
Boh aj dnes pokračuje v spáse sveta a hľadá veriacich ako Mária, ktorí mu dovolia vstúpiť do svojho života. Ako môže byť znova Bohom Márie, vždy milovaným, ak dnes nenachádza nikoho, kto by mu požičal lono a srdce? On je pripravený opakovať v každom z nás tie isté zázraky, ktoré učinil vo svojej Matke. Stačilo by, keby našiel tú istú dispozíciu a oddanosť. Keďže nemáme vieru v neho, nevlastníme ho v našom živote a nedržíme ho za ruku.
Ak nedokážeme nasledovať vieru Márie Panny, načo nám slúži naša nábožnosť? Ak sa nedokážeme dať do služieb Boha, ako môže On spasiť náš svet? Strácame Boha (a stráca ho aj svet), pretože Bohu neveríme, nedávame mu život a poslušnosť. Dajme Bohu to, čo od nás žiada a Boh nám dá seba samého.
Juan José Bartolomé