Článok z 17. októbra 2025 publikujeme s láskavým dovolením redakcie Svet kresťanstva/Postoj.
Rozhovor s kapucínom Pavlom Šajgalíkom, ktorý bude v sobotu v bratislavskej Inchebe vysvätený za biskupa Ordinariátu Ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky.
Kapucínsky rehoľník Pavol Šajgalík (60), ktorý vedie Slovenskú katolícku misiu vo Švajčiarsku, sa v sobotu 18. októbra stane biskupom vojenského ordinariátu, teda personálnej diecézy, ktorá zabezpečuje duchovnú službu pre ľudí v ozbrojených a silových zložkách štátu.
Bývalý policajný duchovný v rozhovore pre denník Postoj približuje, prečo sa rozhodol pre vysviacku v Inchebe, s akými víziami ide do biskupskej služby, čo vníma ako najväčšie výzvy cirkvi na Slovensku aj prečo bude ešte do Vianoc dochádzať do Švajčiarska. Hovorí aj o svojom názorovom nastavení a prezradil tiež, prečo si dal do biskupského erbu rebrík.
Prečo máte vysviacku v Inchebe a nie v katedrále?
Katedrála svätého Sebastiána v Bratislave-Krasňanoch je malá. Mysleli sme, že vysviacku pokryjeme na priestranstve pred ňou. Lenže sú tam kríky, pomník, kríž, zastávka a doprava. Potom sme zvažovali Dóm sv. Martina, ktorý má kapacitu 750 ľudí. Keďže kňazský seminár sa opravuje, nie sú tam možnosti prezliecť sa, nie je tam toaleta, žiadne priestory na pohostenie a problém je aj s parkovaním.
Ako ordinariát pôsobíme v niekoľkých rezortoch, z každého sa patrí niekoho pozvať. Nijako nám to nevychádzalo, tak sme sa rozhodli pre Inchebu, ktorá nám vyšla v ústrety. S mojím predchodcom, ktorý je striktný vo veciach liturgie, sme to vyriešili tak, že sa na veľké plátno vytlačila fotografia katedrály zvnútra a to sa tam zavesí.
Budete tak mať pocit, že ste v našej katedrále. Prinesie sa aj katedra. Je pravda, že právnici spochybnili, či toto je prevzatie katedrály, preto sa bude na druhý deň konať aj akt prevzatia katedrály, aby to bolo právne v poriadku, že som zasadol na biskupskú katedru.
Popritom však budete ešte do konca roka pôsobiť aj vo Švajčiarsku, kde ste mali na starosti slovenskú katolícku misiu.
Do Vianoc tam ešte budem chodiť na víkendy, sľúbil som, že ešte zoberiem pastoráciu.
Súvisí to s procesom výmeny?
Áno, aby bol dostatočný časový priestor na hľadanie niekoho iného. Za biskupa som bol vymenovaný 27. mája a vysviacka by mala byť do troch mesiacov. Požiadal som preto o výnimku, termín mojej výmeny vo Švajčiarsku som nastavil na koniec roka.
Niekoho už do Švajčiarska aj máme, zatiaľ však o ňom mlčím, aby som mu neurobil hanbu v bráne, keby to nevyšlo. Musí ho prijať aj švajčiarska strana. V tamojšej cirkvi je úplne iný systém ako u nás, nerozhoduje o tom žiaden biskup, ale laici, ktorí zvolajú komisiu a tá povie, či áno alebo nie.
To je zaujímavé, že o tom nerozhoduje biskup.
Švajčiarsko má veľmi špecifický systém fungovania cirkvi, ktorý je založený na dvoch stĺpoch. Jeden je klerický a druhý laický. Švajčiarsko nie je ochotné prijímať nedemokratické subsystémy.
Laické komisie majú právo vyberať cirkevné dane, rozhodujú o majetkoch a peniazoch. Ak chce vo farnosti pôsobiť kňaz, ide za biskupom. Ten mu povie, aby si našiel miesto, a kňaz potom chodí a ponúka sa vo farnostiach, či ho nechcú. Aj farnosti vypisujú, pochopiteľne, voľné miesta.
Laická komisia zasadne, urobí s kňazom pohovor, kňaz im povie, aké má vízie, plány, čo by chcel vo farnosti urobiť, a keď predstavy zapadnú, tak ho prijmú.
Je to vôbec v súlade s katolíckym cirkevným právom?
K tomu sa nikto nevyjadril. (Úsmev.)
Takže keď vyrobí kňaz problém, biskup ho len tak nevymení?
Nie je to také jednoduché, skôr ho môžu poslať preč farníci, keď urobí nejaký problém. Veľkou témou je svätenie žien. Kňaz ako prvú otázku dostane, či je za, a druhú, či bude sobášiť homosexuálne páry. Na tom sa lámu aj rady, pretože Rím ma iný názor ako niektorí laici. Sú farnosti, kde tieto názory prevládajú, a ak má kňaz iný názor, nie je pre ne prijateľný.
Lenže katolícky kňaz nemôže sobášiť takéto páry.
Našlo sa tam už všeličo. (Smiech.)
Do svojho biskupského erbu ste zakomponovali aj rebrík, čo je odkaz na vašu prezývku Rebrík. Bol to vtip alebo ste ho tam umiestnili aj pre nejakú symboliku?
Je to symbolika, konzultoval som to aj s heraldikom. Do erbov sa zvykol dávať odkaz na priezviská. Bolo to vtipné, lebo heraldik mi napísal, že mi to chcel navrhnúť, ale nemal odvahu.
Samozrejme, môžeme to interpretovať aj biblicky ako Jakubov rebrík, hovorí sa o rebríku do neba. Nechcem si uzurpovať niečo, čo nie som, ale je tam odkaz na moju prezývku.
Koľko vlastne meriate?
Kedysi som si udával 196 centimetrov. No už sa mi trocha sploštili nohy, takže by som to odhadol na 193 centimetrov.
Budete teda najvyšší biskup na Slovensku?
Neviem. Nikdy som sa nestretol s pánom biskupom Trstenským.
V minulosti ste boli aj policajným kaplánom. Máte vyčíslené, koľko pokút ste vybrali?
Ja som pokuty nevyberal. Je pravdou, že vždy mi hliadka ponúkala, aby som si to vyskúšal.
Na takzvané pokuty pri spovedi sa nejdeme pýtať.
Keď som niekedy spovedal známych, žartoval som, že si môžu vybrať, či sa chcú niečo pomodliť alebo chcú blokovú pokutu. (Úsmev.)
Biskupom ordinariátu ste sa z nášho pohľadu stali nečakane, pre mnohých to bolo prekvapenie. Oznámil vám to nuncius vo Švajčiarsku alebo ten na Slovensku?
Veľa o tom nemôžem hovoriť. Ale určite môžem povedať, že ma oslovil nuncius zo Slovenska.
Čo sa vám odohrávalo v hlave, lebo veľa času na premyslenie ste asi nemali?
Veľa ho nebolo. Keď som dostal pozvanie na nunciatúru, tak som si povedal, že sú dve možnosti. Jedna, že sa na mňa niekto sťažoval – naši ľudia sa radi sťažujú, obzvlášť keď ja nie som celkom tradičný.
Nikdy som nemal ambíciu vyrásť na niečo takéto. Stalo sa.
Druhá alternatíva súvisela s tým, že sa už rok hľadal nástupca pána biskupa Rábeka, a keďže som v ordinariáte pracoval, tak mi začalo trocha svitať.
Ja som sa zvláštne modlil, aby to bola prvá možnosť, teda že radšej nejaký malér. (Smiech.) No nebol.
Bolo to náročné rozhodovanie. (Ticho.) Hovorí to síce každý, ale toto nebola moja cesta. Ako ste povedali, bolo to prekvapenie. Nikdy som nemal ambíciu vyrásť na niečo takéto. Stalo sa.
Boli ste aj v zahraničí. Navonok sa mohlo zdať, že ste v úzadí, ale to neplatí, lebo ste po arcibiskupovi Maximovi už druhý biskup, ktorý prichádza z pôsobenia vonku.
Môžeme len fabulovať, či niekto to meno vytiahol alebo som bol medzi menami na možného nástupcu. To sa nikdy nedozviem.
S čím ste sa museli vyrovnať, keď vás oslovili?
S veľa vecami. Jednak som mal skončiť rozbehnutú prácu. V mojom prípade to nie je jednoduché. Vo Švajčiarsku nemáme podmienky, ako si to niekto predstavuje, že sadnete na faru, tu máte kostol a všetko sa tam odohráva.
Bývam na priváte, mám auto na lízing, mám dohodu so šiestimi kostolmi, kde mávam omše. Prevzal som to po predchodcovi, ale tie dohody som musel predlžovať. Musel som dať výpoveď z bytu, čo tam nie je také jednoduché. Otázka, čo s autom, čo s tými kostolmi, otázka, čo s kľúčmi, ktoré som prevzal.
Prakticky je toho strašne veľa plus sa presťahovať. Potom som si premietol ľudí, ktorých poznám. V ordinariáte ich vďaka svojej bývalej službe poznám viac ako polovicu. Poviete si, ten je šikovnejší, ten je zbožnejší, ten je múdrejší, ten vie viacej organizovať. V živote som nerobil dekréty, spolieham sa, že mi pomôžu dobrí ľudia okolo.
Teraz nosím v hlave, že ja mám byť pastier týchto ľudí. No dobre, nie som lepší, ale možno pastiersku službu, tú zadnú stenu, o ktorú sa môžu oprieť, hádam dokážem poskytnúť. A potom sa spoliehať, že pokiaľ to Pán Boh tak zariadil, že ma kdesi v zahraničí našli, tak to už hádam nejako pôjde.
Na nás pôsobíte skôr pastoračne ako administratívne. Ale to sa asi nedá oddeliť.
To sa, žiaľ, nedá, budem musieť robiť aj administratívu. Musel to robiť aj môj predchodca a bude ju robiť aj niekto po mne.
Predovšetkým by som chcel, aby sme neboli inštitúcia, ale živý organizmus Kristovho tela. To je moja vízia. Či sa naplní, to je, samozrejme, v Božích rukách.
.jpg)
S akými ďalšími víziami do úradu vstupujete?
Každý sa pýta na výzvy, či sa bude hneď niečo meniť. To určite nie. Nemyslím si, že musíme nasledovať politický systém v zmysle, že naši predchodcovia to nerobili dobre a my to budeme dobre robiť. Toto nie. Myslím si, že veľa vecí je veľmi dobre rozbehnutých a je prirodzené, že sa obmieňajú generácie.
Aj keď nie som najmladší, som o generáciu nižšie ako môj predchodca. Možno trošku ináč vnímam, čo nás tlačí a čo sme si s mojím predchodcom niekedy možno nevedeli vysvetliť. Veľa výziev prinesie aj samotný vývoj, budeme o tom diskutovať.
Čo také?
Veľkou výzvou je – teraz budem znieť, ako keď sme chodili na základnú školu – mier vo svete. Ale je to veľká výzva, veď za našimi hranicami sa bojuje. Sme vonkajšia hranica NATO. Špekuluje sa, či chceme byť alebo nechceme. Výzvy to budú aj pre vojakov, nedávno striedali mentalitu, že nie sme Varšavská zmluva, ale NATO, teraz možno zase niečo nové.
Navyše bojujeme aj sami so sebou. Na voľbách vidno, ako sme rozdelení, ide to naprieč rodinami, spoločenstvami. Pandémia nám ukázala, že sme rozdelení aj v cirkvi, spomínali sa dezoláti a nedezoláti, tí, ktorí prijímajú na ruku a neprijímajú na ruku, tí, čo veria v rôzne zázraky a podobne.
Musím to povedať, hoci je to škaredé, ale je to tak: na Slovensku máme nemálo kňazov, ktorí sa považujú za polospasiteľov, že oni majú správnu náuku.
Možno aj s tým súvisí biskupské heslo, ktoré som si dal (Verte evanjeliu, pozn.). Už prestaňme s tým, že ja som lepší ctiteľ, som taký a onaký, v tom iný od druhého. Všetci sme služobníci jedného evanjelia, jedného Boha. Toho sa držím.
Budete členom KBS, ale zároveň máte špecifickú diecézu. Plánujete sústrediť sa na ordinariát alebo aj na iné veci navonok?
Neviem, či sa to dá oddeliť, a to z jednoduchého dôvodu – sú to stále tí istí naši ľudia. Oni sa nachádzajú v nejakej diecéze, kde žijú. Ale my sme aj personálna diecéza. To znamená, že ak títo ľudia pracujú u nás, tak máme takzvanú kumulatívnu právomoc. To znamená, že veriaci v ordinariáte môžu trebárs požiadať o sobáš vo svojej domácej farnosti, rovnako ako aj prostredníctvom našich kňazov.
To znamená, že ja sa nemôžem vyčleniť. Preto pokiaľ ide o mojich spolusvätiteľov, bola moja voľba taká, že sú to dvaja metropoliti. (Bratislavský a košický arcibiskup, pozn.) Tým chcem ukázať, že žijeme na tomto území.
Nie je to o tom, že ich extra poznám alebo že by som si s nimi tykal. Oslovil som ich preto, aby som aj pred Slovenskom naznačil, že sme súčasť slovenskej cirkvi. Áno, so špecifickým poslaním a mojou úlohou je, pochopiteľne, obraňovať záujmy ordinariátu, no nedá sa to vytrhnúť z cirkvi na Slovensku.
Apoštolská konštitúcia o vojenskom ordinariáte Spirituali militum curae od Jána Pavla II. hovorí, že ordinár by nemal mať nejaké ďalšie agendy. Biskup Rábek je však predsedom Rady pre vedu, vzdelanie a kultúru KBS. Vojenský ordinár v USA je dokonca predseda biskupskej konferencie. Môžeme čakať, že nejakú agendu zdedíte či dostanete? Na čo sa cítite?
Agendy sú nejako rozhodené. Mám jednu súkromnú dohodu s istým biskupom, že by sme možno urobili zmenu. Otázne je, či to schváli biskupská konferencia, ale ešte som tam nebol, biskupom ešte nie som.
Viem o tom, že by som nemal mať inú agendu, ale predpokladám, že tých agend je dosť a prosba alebo výzva, aby som nejakú prevzal, bude. Uvidíme.
Ordinariát je úzko prepojený so štátom, najmä s ministerstvom obrany, vnútra, spravodlivosti a financií, keďže pod ordinariát spadajú vojaci, policajti, hasiči, finančná správa, zbor väzenskej a justičnej správy či horská služba.
Niekedy zaznieva kritika, že naši biskupi sú pri vyjadrovaniach opatrní, lebo chcú byť s predstaviteľmi štátu zadobre. Na druhej strane ordinariát má k týmto ministerstvám blízko. Nehrozí, že ako ordinár budete mať autocenzúru, aby ste si to s ministrami nerozhádali?
Áno, taká otázka už je. Preposlali mi už aj komentár od jedného politika, ktorý o mne napísal: „Je mi z vás na blití, velebnosti“, lebo som sa ukázal pri nejakom politikovi, pri ktorom sa ja ukázať musím.
Ak vychádzame zo skutočnosti, že sme demokratická krajina a mali sme slobodné voľby, tak akým právom poviem nejakému ministrovi, že ho neuznávam? Viem, že niektorí by chceli, aby sme sa ako biskupi angažovali, že s týmto ministrom áno a s týmto nie.
Pôjdem do kaplnky a poviem tam ľuďom, že som to tomu ministrovi vytmavil. No polovica ľudí mi pravdepodobne povie: Moment, my súhlasíme s tým, čo urobil.
Čo s tým máme urobiť, keď sú ľudia v kostole zhruba názorovo na polovicu? Samozrejme, mám svoj politický názor. Ale keď som už v tejto službe, mám právo ja ako nevolená osoba prísť za ministrom a povedať mu, že vás neuznávam, lebo neviem čo?
Ľudia očakávajú, aby sme boli hlásnymi trúbami pravdy. Ale my máme pravdu, len čo sa týka evanjelia, kde máme politickú pravdu? Ku ktorej politickej strane sa mám teraz prikloniť? Toto je veľmi vážny problém.
Asi bude veľký tlak na mňa aj na našich kňazov, aby sme sa snažili naozaj nevmiešavať do politiky, lebo my sme s ňou viac prepojení ako klasická diecéza. Pracujeme pre rezorty, ktoré vedie nejaký politik. Sme partneri a mňa zatiaľ prijali všetci ministri už pred vysviackou.
Niektorí možno čakajú až priamu podporu alebo kritiku straníckej politiky. Keď sa bavíme v rovine nejakých princípov a pomenovaní, ako to tam vidíte? Pripúšťate, že cirkev môže vstúpiť do verejnej debaty? Cirkev to vlastne aj robí, i keď niekomu sa stanoviská môžu zdať vágnejšie, niekomu zas príliš ostré.
Kompetencie máme vo viere a v morálke. Pokiaľ by v tomto došlo k útoku, sme povinní niečo povedať. Ale v pozícii, keď nevieme v štáte takmer nikomu dokázať trestný čin, môžem si ja ako biskup alebo moji budúci kňazi dovoliť povedať niekomu, že je zločinec?
Máme skúsenosť s tým, keď v minulosti kňazi povedali, ktorú stranu majú ľudia voliť. A vieme, čo to narobilo s ľuďmi. Mali sme kňazov, ktorí chodili na akcie spojené s politikou, a nedopadlo to ideálne.
Vnímate, že by ste sa ako biskupi voči politikom mali ozvať, keď by konali v rozpore s evanjeliom alebo morálkou?
Myslím, že tam áno. Ešte som na stretnutí nesedel, ale predpokladám, že aj biskupi sú naklonení rôznymi smermi. Ale my nie sme volení a nie sme tí, ktorí by to mali robiť. Skôr by som apeloval na občiansku spoločnosť, aby sa ona snažila riešiť tieto veci.
Už sme sa o Švajčiarsku rozprávali, teraz to stiahnime trochu na vás. Veriaci a kňazi na Slovensku môžu mať dojem, že ste liberál, lebo také názory dominujú v tamojšej cirkvi. Dokonca sme sa s tým aj stretli, že sa to o vás hovorí. Kde sa názorovo vidíte vy?
Ja sa na tom smejem. Na Slovensku mi mnohí povedali, to je taký ten liberálny, a vo Švajčiarsku som bol za ultrakonzervatívneho. (Smiech.)
Aj medzi tamojšími Slovákmi?
Nie, Slováci si na mňa zvykli. Keď mám byť úprimný, kreoval som pojem náboženská mentalita, ktorá je vo Švajčiarsku dosť odlišná. Oni ju prežívajú nejakým spôsobom a nemôžeme o nich povedať, že sú čudní. Lebo to isté povedia oni o nás – že sme stredovek.
Máme svätú omšu tak, ako ju poznáte z našich slovenských kostolov. Pre Švajčiarov je to ťažko prijateľný typ svätej omše. Pre nich sme konzervatívni. Mne to uľahčuje robotu, lebo oni majú zvyk, že kolektu (modlitbu dňa) kňaz vytvorí podľa spoločenskej a politickej situácie. Ja ju mám napísanú v liturgickej knižke a je jednoduchšie ju prečítať.
Kde sa teda názorovo vidíte?
To musia povedať iní. V piatok skladám biskupský sľub a sú tam silné slová, že zachovám tradíciu.
Vyrástol som na pôde tajnej cirkvi. Nebolo by na škodu, keby sme to, čo bolo pozitívne, zachovali. Keď som to spomenul pred inými kňazmi, reagovali alergicky, že oni pracovali v riziku na verejnosti a my sme si chodili po výletíkoch. No ja som to za výletíky nepovažoval. Ja som vďaka „výletíkom“ dnes kňazom. Vzťahy a spoločenstvá, ktoré sa tam dokázali vybudovať, považujem za veľmi cennú skúsenosť.
Ak niekto povie, že som liberál, lebo nie vždy a všade nosím kňazské oblečenie, ja to nepovažujem za liberálne. Koľkí chodia v krásnych oblekoch a vypočujte si ich, keď niečo hovoria.
Tak skúsme na konkrétnom príklade. Ako ste vnímali dokument Fiducia supplicans o požehnávaní párov? KBS dala usmernenie, ale každý si ho nejako vysvetľoval, takisto vo svete inak vatikánsky dokument prijali Nemci a inak Afrika.
Treba vychádzať z úcty k človeku a jeho hodnoty, ktorú má aj homosexuál.
Oddeľoval by som kultúrno-moderný homosexualizmus, kde sa ľudia k nim pridajú z nejakej tolerancie, od tých, ktorí prežívajú trápenie homosexuality alebo iné trápenie. Nikdy som nevnímal, že by sme im upierali dôstojnosť.
Títo ľudia prídu aj na spoveď. Keď sa pýtam, či sú za aktuálne tendencie, tak mi povedia: Viete, ale nás ani tá komunita homosexuálov neberie vážne, pretože sme pre nich tiež čudní, lebo sa snažíme nejako žiť.
Vychádzajme si v ústrety ako ľudia. Keby som mal teda priamo odpovedať, či požehnávať? Veď v kostole požehnávam ľudí a neviem, kto tam je. Ale či mám požehnávať zväzky, je otázka.
Keby pred vami stála taká dvojica?
Dvojica by mi neprekážala, prekážalo by mi, keby chceli požehnať zväzok. Nájdite mi to vo Svätom písme.
Takže dvoch ľudí áno, ale zväzok nie?
Asi tak.
Hovorili sme, že niektorí vás môžu vnímať liberálnejšie, lebo nezvyknete nosiť kňazské oblečenie. Teraz, keď budete biskup, budete chodiť v biskupskom, kapucínskom alebo uprednostňovať civil? Či to ešte nemáte zodpovedané?
Mám to plus-mínus zodpovedané. Moja služba si to bude vyžadovať. Nemôžete prísť napríklad na ministerstvo vo svetri. Takisto sa očakáva, že na bohoslužobné akcie biskup predsa príde v istom odeve, podľa ktorého ho identifikujeme. Keď som prijal túto službu, nebudem sa zase za ňu hanbiť.
Aký máte vzťah so sociálnymi sieťami? Niektorí biskupi sú aktívni, niektorí nie. Uvidíme vás tam?
Verím, že nájdem ľudí, ktorí mi to budú robiť, lebo sociálne siete sú pre mňa časovo veľkou záťažou. Kedysi som sa snažil trošku robiť na Facebooku, aj kvôli komunite. No potom som odtiaľ odišiel. Keď sa ma ľudia, ktorým slúžim, pýtali, prečo som tam prestal byť aktívny, povedal som, lebo by som vám nemohol dať prijímanie. Pretože keď vidím, čo tam produkujete, tak to nesúvisí s kresťanstvom. Čiže od vulgarizmov cez dehonestáciu toho, kto sa mi nepáči.
Rozumiem však tomu, že kto dnes nie je na sociálnych sieťach, v podstate nežije. Takže určite niekoho poprosím, aby nás týmto smerom zviditeľnil. Nakoniec, robí to aj Svätá stolica.
Čiže nevylučujete, že uvidíme do budúcna napríklad krátke videá s vaším príhovorom, podobne ako to robí biskup Haľko alebo biskup Trstenský?
Vyslovene to neplánujem. Keď si chcete vypočuť nejaký podcast od kňaza alebo biskupa, ponuka už je. Možno by sa mi skôr zdalo na zváženie, aby sa zviditeľňovali ozbrojenci, teda naši ľudia z ordinariátu. Aby aj tieto zložky boli vnímané v našej spoločnosti ľudsky, že majú rodiny a podobne.
V katedrále ordinariátu sú mozaiky Marka Rupnika. Vo svete sa diskutuje, či jeho diela zakrývať alebo nezakrývať, i keď ešte nebol v prípade jeho obvinení vynesený kánonický verdikt. Aký je váš názor na to, ako sa postaviť v tejto chvíli k jeho umeniu?
Nepovažujem sa za toho, kto by sa rozumel umeniu. Niekto povie, že toto umenie sa mi nepáči alebo páči, ale to neznamená, že by sme mali teraz byť obrazoborci, nie?
V deväťdesiatych rokoch bola veľká diskusia, či komunistické umenie búrať alebo nebúrať, a umelci povedali, prečo chcete búrať? Však je to umenie.
Otázka je, či jeho umenie propaguje niečo zlé, dokonca niečo z toho, čo mu kladú za vinu. No ak nie, tak potom neviem, či má význam zakrývať ho plachtami alebo neosvetľovať, ako to robia v Lurdoch.
Možno pred svetskou spoločnosťou chceme ukazovať, že to s takýmito prípadmi myslíme vážne. A aj treba s nimi vážne zaobchádzať. No ak sa niečoho dopustil, je to dôvod na zakrývanie jeho umenia?
V prospech takéhoto postupu zaznieva argument, že zakrývať kvôli obetiam.
Dobre, ak teda máme obete, tak sa im poďme venovať. Keby sme teraz zakryli Rupnikove mozaiky, pomôžeme tým obetiam? Podľa mňa je to to najjednoduchšie, čo dokážeme urobiť, lebo kus plátna stojí neviem koľko. Ale venovať sa tým ľuďom, žiadať ich o odpustenie a skúsiť im dávať nádej do života, to už je umenie.
Pavol Hudák / svetkrestanstva.postoj.sk
Foto: Postoj/Andrej Lojan