Nový príbeh v Betánii

Nový príbeh, hoci už poznaný, ale predsa je nový. Čítame ho totiž dnes aj s tým svojím osobným príbehom viery, hrobu a priateľstva. Predstavujeme vám novinku na slovenskom knižnom trhu pod názvom Pri stole v Betánii od známeho autora Marka Ivana Rupnika.

V Betánii sa veľa toho udialo. Hostina, kde vnímame najmä jej dve protagonistky, ktoré sa dostávajú do vnútorného konfliktu. Scéna v Lukášovom evanjeliu, ktorá hovorí o intenzívnych, ale aj niekedy nie jednoduchých ľudských vzťahoch. Pre lepšie pochopenie týchto vzťahov je dobré pozrieť si ich vývoj v 11. kapitole Jánovho evanjelia, ktorá hovorí o Lazárovom zmŕtvychvstaní. Oplatí sa v nej všimnúť vzájomný vzťah medzi dvoma sestrami, ale aj ich vzťah ku Kristovi. Tento vzťah postupne vyzrieva a vyústi do záverečnej udalosti, opísanej v 12. kapitole Jánovho evanjelia, teda do záverečnej večere na Ježišovu počesť ako prejav vďačnosti za život prinavrátený Lazárovi.

Tieto texty, ktoré sa týkajú Betánie, hovoria o priateľstve, láske, chorobe, smrti a víťazstve nad ňou. Sú to texty, ktoré nielen „voňajú“ olejom, masťou, intimitou, sviatočnosťou, ale ktoré hovoria aj o slzách a napomenutiach. Tým, že autor spája evanjeliové príbehy o Betánii, Marte, Márii a Lazárovi, vidíme, že vzťah ku Kristovi nie je vôbec samozrejmou vecou, nie je niečím, čo už bolo vopred stanovené, ale že ide o dynamickú skutočnosť, kde sa strieda bolesť s radosťou, choroba s uzdravením, smútok so sviatkom, pretože ide o prechod od smrti k životu. Ide o cestu, nie o nejaké jednoduché vyzrievanie, o podobenstvo, ktoré má svoj začiatok a cieľ. Nie je to priama cesta, preto ju nemôžeme prirovnať k projektu cesty, a teda ani k životnému „projektu“. Tu ide o povolanie, o hlas, ktorý ťa osloví, o tvár, s ktorou sa stretneš, a vzniká tak životný príbeh.

Dynamika povolania je vždy príbeh nie jedného izolovaného človeka, ale príbeh, ktorý je prepojený na dejiny povolania iných ľudí. Priľnúť ku Kristovi znamená byť súčasťou „siete“ vzájomných vzťahov. Nemôžu spolu existovať priateľstvo s Pánom a odstup od iného. Priateľstvo vzniká podobne ako umelecké dielo. Priateľstvo nás musí chytiť za srdce, niekto nás priťahuje a musíme na tom pracovať. Priateľstvo obsahuje akýsi rozmer spevu, tanca, umeleckého pohybu ducha, ale pri budovaní priateľstva treba počítať aj s námahou, spoluprácou, spoločným angažovaním. Tu sa však otvára aj tajomstvo drámy. Aj priateľstvo, ako každá iná láska, pozná súčasne aj slobodu, a teda drámu. V určitom zmysle túto drámu priateľstva prežívajú aj Marta a Mária, keď zistia, že svojou láskou nedokážu udržať Lazára pri živote, ale že im ho smrť vytrhla z rúk. Sestry sú si vedomé, že ich láska je úplná, a predsa nedokáže Lazára uzdraviť. Akoby mali skúsenosť, že na jednej strane ich láska je silná, no na druhej strane dráma sveta je veľmi krutá. Vo svojom priateľovi Ježišovi Kristovi predsa však objavia jednotu tejto lásky: tá istá nebeská láska je dramatickou láskou sveta, a preto porazí zlo sveta. V Kristovi tak znovu nachádzajú Lazára a spolu s ním vytvárajú nový vzťah, pretože objavia aj nový vzťah medzi nimi dvoma. Táto láska žiari prostredníctvom veľkonočného prechodu cez smrť k zmŕtvychvstaniu maximálnym svetlom Ducha Svätého. Ide však o lásku, ktorá je prítomná už od začiatku ich vzťahu. Priateľstvo teda prežívame v tomto „priestore“, vďaka ktorému sme si novým spôsobom blízki. A týmto priestorom je mŕtvy a vzkriesený Kristus. Priateľstvo je teda dar, prostredníctvom ktorého máme s niekým iným osobitnú účasť na Kristovej spáse.

Príbeh toho, kto sa nechal osloviť Kristom, sa mení zároveň na poslanie. A poslanie nie je nejaký projekt, ktorý treba vypracovať, ale aj svedectvo, ktoré treba tomuto osobnému príbehu, teda povolaniu, vydať, keďže je spojené s vlastnou spásou (ona je konkrétnym prejavom Božej lásky k nám). A svedectvo je spojené s podstatnou otázkou každého človeka, a tou je smrť. Ľudia sa totiž líšia tým, ako odpovedajú na základnú otázku, ktorou je vlastná ontologická nedostatočnosť. Človek konštatuje, že musí zomrieť, že nedokáže byť garantom vlastného života, mať ho iba pre seba. Ako suplovať túto nedostatočnosť života? Toto je otázka, na ktorú má každý človek inú odpoveď. Kristus urobil práve smrť miestom svojho najvyššieho zjavenia. A nielen to. Práve v smrti vyslovil všetko to, čo Otec chcel vyjadriť ľudstvu.

V knihe Pri stole v Betánii ponúka autor exegézu, v ktorej lepšie pochopíme povolanie ako cestu vzkriesenia, priateľstvo ako osobný vzťah v láske, založený na Kristovom priateľstve, a kontempláciu ako schopnosť vidieť Pána v udalostiach dejín tých osobných, ako aj celého ľudstva.

Obsah: Úvod * Na začiatku je povolanie * Scenár povolania * Cesta evanjelizácie * Povolanie * Povolanie je priateľstvo * Kristovi priatelia ochorejú * Ako interpretovať dôsledky hriechu * Prítomnosť Krista dáva život * Kontemplatívna Marta * Kristovi priatelia, aj keď zomrú, budú žiť * Kontemplácia * Duchovné priateľstvo * Oslava priateľstva.

-msk-